S morovými epidémiami je v populárnej kultúre úzko spojený obraz lekára v typickom čiernom kostýme s maskou so zobákom na hlave, s okuliarmi, s klobúkom a s dlhým plášťom. Tento kostým je taký známy, že sa sám stal symbolom moru, nákazy a smrti, podobne ako sa napríklad „typickou“ morovou epidémiou a s tým spojeným „ľudovým“ pomenovaním moru stala čierna smrť v 14. storočí. Aj preto je v populárnej kultúre rozšírená mylná predstava, ktorá morových doktorov v zobákovitej maske spája s čiernou smrťou. V skutočnosti by ste však takéhoto morového doktora v stredoveku nestretli. Masky sú totiž objavom raného novoveku, konkrétne 17. storočia.

 

Moroví lekári prenikli aj do podkultúry

Za vynálezcu kostýmu morového doktora je tradične považovaný francúzsky lekár Charles de Lorme (1584–1678). De Lorme pochádzal z úspešnej lekárskej rodiny spätej so slávnou univerzitou v Montpellieri. Táto univerzita, oficiálne založená v roku 1292 (medicína sa tu vyučovala už od roku 1137), bola spoločne s univerzitou v talianskom Salerne už od stredoveku najprestížnejšou lekárskou školou Európy. Aj preto sa absolventi tejto univerzity mohli spoliehať na to, že si nájdu zamestnanie u najvznešenejších klientov. Charlesov otec Ján, ktorý pôsobil ako jeden z profesorov v Montpellieri, sa už na konci 16. storočia vyšvihol v Paríži, kde dostal miesto na kráľovskom dvore ako osobný lekár Márie de Medici, manželky Henricha IV. a matky budúceho kráľa Ľudovíta XIII. V roku 1607 získal jeho syn Charles vo veku 23 rokov v Montpellieri titul lekára. Pripojil sa k svojmu otcovi v Paríži, kde mu rodinné konexie pomohli dosiahnuť ešte ďalej. V 17. storočí slúžil ako osobný lekár troch francúzskych monarchov – Henricha IV., Ľudovíta XIII., a Ľudovíta XIV. Medzi jeho klientov patrili aj mocní kardináli Richelieu a Mazarin.

Prvé použitie špeciálneho odevu

Podľa dobových svedectiev použil de Lorme špeciálny odev po prvý raz počas morovej epidémie, ktorá zasiahla Paríž v roku 1619. De Lorme neskôr spresnil, ako by mal takýto kostým vyzerať. Nos mal zakrývať zobák dlhý aspoň 16 cm. V zobáku bola uložená špeciálna zmes bylín a iných vonných látok, ktoré mali slúžiť na očistenie vzduchu od morových výparov. V 17. storočí totiž lekári verili, že epidémie sú spôsobované skazeným vzduchom, tzv. miazmou. Rukavice, klobúk a aj vysoké čižmy, ktoré mal mať morový lekár obuté pod dlhým plášťom, boli vyrobené zo safiánovej kože (jemná lesklá koža z kozľaťa, jahňaťa alebo teľaťa), ktorá mala údajne chrániť pred nákazou. Lekárove oči zas mali chrániť špeciálne okuliare. Z neskorších opisov vieme, že moroví lekári svoj kostým niekedy dopĺňali špeciálnou palicou, ktorá mohla slúžiť na bezkontaktné narábanie s chorými.

Morové masky sú objavom raného novoveku

De Lormovo hrdinské úsilie pri liečení parížskej epidémie, jeho rastúce postavenie ako lekárskej autority a istotne aj to, že napriek svojej angažovanosti v roku 1619 nezomrel, viedli k tomu, že sa jeho vynález začal šíriť po celej Európe. Moroví doktori v de Lormových kostýmoch sa vryli do pamäti obzvlášť v Taliansku, kde bol nový vynález nasadený pri veľkej epidémii bubonického moru v Miláne (1629–1631), v Benátkach (1630–1631), vo Florencii (1630–1633) a v Neapole (1656–1657). Práve na Apeninskom polostrove sa de Lormov oblek stal v 17. storočí súčasťou dobovej populárnej kultúry. Síce ešte neexistoval reddit, memečká a Netflix, no jestvovala veľmi populárna forma pouličných divadelných skečov, v ktorých vystupovali komické maskované postavy a nepriamo komentovali spoločenskú i politickú situáciu. V tejto forme divadla, známej ako commedia dell’arte a niekedy tiež ako talianska komédia, sa od istého momentu objavila postavička morového doktora (il medico della peste) charakterizovaná práve zobákovitou maskou. Skrz commediu dell’arte sa maska stala súčasťou tradičného benátskeho karnevalu, kde sa s ňou môžete v štylizovanej podobe stretnúť dodnes.

Ako taký lekársky kostým morového doktora vyzeral v praxi, vieme najmä z dobových zobrazení. Pokiaľ sa však pozrieme na autentické masky, dochované zo 17. a 18. storočia, treba priznať, že ich estetická kvalita výrazne zaostáva za našimi modernými predstavami. Morová maska, ktorá sa unikátne dochovala zo začiatku 18. storočia a  dnes sa nachádza v kolekcii Nemeckého múzea pre dejiny lekárstva v Ingolstadte, pripomína svojím tvarom skôr kačicu než havrana. Ani celotelový odev dochovaný v kolekcii Wellcomovej zbierky (Wellcome collection) v Londýne nepôsobí práve lichotivo.

Nostradamus a Paracelsus

Autentická morová maska z Nemeckého múzea dejín medicíny

Napriek honosnému titulu neboli mnohí moroví lekári v skutočnosti vyštudovanými lekármi. Na túto prácu bol často najímaný hocikto, kto bol ochotný vykonávať ju počas zúriacej epidémie  vrátane študentov medicíny bez diplomov, druhotriednych lekárov so zlou reputáciou, felčiarov, a dokonca aj úplných laikov. Od morových lekárov sa väčšinou neočakávalo, že budú niekoho efektívne liečiť. Mesto ich platilo hlavne za to, aby sledovali, v ktorých domoch žijú nakazení, a zaznamenávali úmrtia. Ich práca niekedy vyžadovala, aby nakazeným poskytovali útechu slovom, vystupovali ako svedkovia pri spisovaní závetov, a pokiaľ mali aspoň základné felčiarske znalosti, mohli za poplatok poskytovať ďalšie služby, akými bolo púšťanie žilou či čistenie prasknutých bubónov. Ako morový lekár si počas svojho života privyrábal napríklad aj alchymista Paracelsus či okultista Nostradamus.

Zobrazenie morového lekára zo 17. storočia

Ako je asi každému s elementárnymi znalosťami medicíny známe, vdychovanie aromatických zmesí namiešaných „v zobáku“ masiek morových doktorov pred účinkami bakteriálnej nákazy nechránilo. To však neznamená, že kostým nemal žiaden význam. To, že si lekári zakrývali tvár a ruky pri manipulácii s chorými, a to, že mali celotelový ochranný odev, ich mohlo v skutočnosti chrániť pred nákazou, ktorá sa v prípade obzvlášť nebezpečnej pľúcnej formy moru šírila kvapôčkovou infekciou. No a pokiaľ išlo o bubonickú formu moru, ktorá sa šírila aj kontaktom s telesnými tekutinami nakazených, celotelový ochranný odev nebol na zahodenie, obzvlášť keď moroví lekári potrebovali pacientom uľavovať otváraním ich bubónov a odstraňovaním mokvajúceho hnisu. Paradoxne sa tak mohlo zdať, že morové masky fungujú, čo aspoň čiastočne nahrávalo aj predstave, že epidémie spôsobujú výpary šírené vzduchom. Aj preto sa od ich používania upustilo až v 19. storočí, keď francúzsky biológ Louis Pasteur a nemecký lekár Robert Koch dokázali, že mnohé choroby spôsobujú baktérie. Keď v roku 1894 tzv. tretia pandémia moru zasiahla britský Hong Kong, Pasteurovi i Kochovi žiaci sa ponáhľali objaviť jej pôvodcu a vynájsť liečbu. To sa podarilo v tom istom roku nezávisle na sebe Kochovmu žiakovi Kitasatovi Šibasaburovi a Pasteurovmu žiakovi Alexandrovi Yersiniovi, podľa ktorého dostal patogén spôsobujúci mor meno Yersinia pestis.

Pokiaľ Charlesovi de Lorme odpustíme, že morové kostýmy 17. storočia boli postavené na nesprávnej vedeckej teórii, boli to vlastne prvé hazmat obleky v európskych dejinách. Ak si odmyslíme zobák a klobúk, primitívne ochranné obleky používané lekármi počas tretej pandémie moru sa od nich príliš nelíšili svojou sofistikovanosťou a možno ani účinnosťou. Dnes nás môžu barokoví moroví doktori fascinovať skôr svojou morbídnou estetikou, no vo svojej dobe boli vedecky prijateľnou inováciou, ktorá si získala širokú popularitu v celej Európe.

Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.

 

 

Literatúra:

  • Carlo M. Cipolla, C. M.: The Plague Doctor. The Medieval City. Yale, 1977, 65 – 72.

Internetové odkazy:

Obrazová príloha: wikipedia.org

Vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.