Každé víno má svoju typickú chuť a vôňu, ktoré ovplyvňuje približne štyristo rôznych zložiek. Jednu z najdôležitejších, ktorú vinári pridali okolo 1. storočia n. l., bolo drevo. Nebolo to však hocijaké drevo, ale jeden konkrétny druh, a to dub. Duby sú dlhoveké, pomaly rastúce stromy ako stvorené na výrobu sudov na víno. Dub poskytuje tvrdé, ťažké a odolné drevo, ktoré bolo nielen v minulosti, ale je aj dnes vysoko cenené. Namočením dubového dreva do vody sa jeho kladné vlastnosti ešte zlepšujú.
Človek sa venuje výrobe vína od nepamäti. V minulosti uskladňovali výrobcovia vína hroznovú šťavu v hlinených nádobách alebo v kožených vakoch, kde postupne kvasila. Kožené vaky a hlinené nádoby (amfory) sa používali na skladovanie a na prepravu vína až do prelomu letopočtu. Približne v tom čase si začal získavať obľubu iný spôsob skladovania a prepravy vína.
Dejiny písané sudmi
Rímsky spisovateľ a učenec Plínius Starší (Gaius Plinius Secundus, 1. stor. n. l.) píše, že remeselníci z Galie, dnešného Francúzska, vynašli metódu tvarovania a spájania dosiek, z ktorých vyrábali sudy. Výrobcovia sudov – debnári – si z generácie na generáciu odovzdávali skúsenosti potrebné na výrobu týchto užitočných drevených nádob.
Okrem sudov, v ktorých sa dali prepravovať tekutiny, napríklad víno či olej, debnári vyrábali aj sudy, ktoré neboli vodotesné, no výborne sa hodili na prepravu suchých vecí, napríklad múky či klincov.
Sud bol vďaka svojmu tvaru nielen veľmi pevný, ale dal sa tiež kotúľať, čiže sa s ním relatívne dobre manipulovalo. Štvorcové debny plné ťažkého tovaru muselo prenášať niekoľko mužov alebo nejaké zviera, zatiaľ čo sud s rovnakým množstvom tovaru dokázal kotúľať a ovládať iba jeden muž.
Sudy pri diaľkovom transporte výborne chránili tovar pred dažďom aj vlhkom. Vínové sudy mali pôvodne iba horný otvor, dolný otvor a točku, ktoré uľahčili stáčanie vína. Vo vinárstve sa začali používať v 15. storočí.
Debnári, ako odborníci na výrobu drevených sudov, kadí, putní, vedier, kúpacích vaní, šaflíkov a iných výrobkov, mali prvé cechy už koncom 15. storočia v Prešove a v Bardejove. Neskôr sa po celom území Slovenska nachádzalo približne 40 cechov debnárov. Najvlastnejším výrobkom debnárskeho cechu bol sud. Preto boli nazývaní aj sudári.
V 16. storočí máme v Žiline doložený aj cech sudkárov. Títo remeselníci spracovávali vŕbové, brezové a lieskové drevo na obruče, ktorými spájali sudy. Okrem sudov vyrábali debnári z drevených, najmä dubových dýh krhly, putne, kúpacie vane, kade, šaflíky, šechtáre a iné výrobky.
V Malokarpatskej oblasti podnietilo v minulosti rozvoj tohto remesla hlavne vinohradníctvo, vinárstvo a, samozrejme, obchod s vínom. V polovici 14. storočia bola Malokarpatská oblasť natoľko sformovaná, že miestne vinohradnícke lokality dokázali produkovať dostatok vína, s ktorým sa vedeli presadiť na zahraničných trhoch. Získanie odbytísk a sformovanie produkčnej oblasti predstavovalo ďalšie impulzy nielen pre rozvoj malokarpatského vinohradníctva, ale aj pre rozvoj remesiel, medzi ktorými malo svoje pevné miesto aj debnárstvo.
Od stredoveku bola pivnica s veľkými nákladnými a umelecky zhotovenými sudmi pýchou svetských a duchovných zemepánov. Vlastné pivničné hospodárstvo a dobrá znalosť vína boli súčasťou hospodárstva a kultúry horných vrstiev feudálnej spoločnosti. Niekedy sa šľachtici doslova predháňali v tom, kto má väčšie a krajšie sudy vo svojich pivniciach.
V 19. storočí nadobudli pivnice s pozoruhodnými a zdobenými sudmi aj reklamnú funkciu. Ich opisy na stránkach rozličných cestopisov a časopisov robili dobré meno a reklamu nielen výrobcom sudov, ale aj majiteľom pivníc a ich vínam. V prvej polovici 19. storočia sa takto preslávili napríklad pivnice Antona Valca-Szulinyho v Trnave a koncom 19. storočia zase pivnice Jakuba Palugyaia (Paluckého) v Bratislave.
Trnava a víno
Obchod s vínom bol v Trnave spájaný predovšetkým s osobou Antona Valca (Szuliny), veľkoobchodníka s vínom, ktorý preslávil mesto nielen svojím podnikom, ale aj pivnicami so zvláštnymi sudmi. V prvej polovici 19. storočia to boli najväčšie pivnice na skladovanie vína v celej habsburskej monarchii.
Anton Valc bol synom Eberharda Valca, ktorý sa do Trnavy presťahoval zo Šaštína a v roku 1780 bol prijatý medzi trnavských mešťanov. Pôvodným povolaním bol krčmár, neskôr bol majiteľom hostinca.
Anton zdedil po otcovi podnikavého ducha, určitý kapitál a plány na stavbu veľkých pivníc na predmestí v bývalej jezuitskej záhrade. Pivnice začala stavať už jeho matka Katarína v roku 1810. Dokončené boli v roku 1813. Antonovi sa darilo v podnikaní s vínom a postupne ich rozširoval.
Orientoval sa na veľkoobchod s vínom a čoskoro bol známy po celom Uhorsku. Väčšiu časť vín nakupoval od druhých a predával ďalej. Vína exportoval aj do zahraničia a jeho dodávateľom sa stal aj samotný uhorský palatín, arcivojvoda Jozef, čo bola vtedy veľká pocta.
V roku 1821 mu udelili šľachtický titul a pri tejto príležitosti začal používať nové priezvisko Szuliny, podľa svojich majetkov (obec Sulín, maď. Szulin) v Spišskej stolici. Trnavské pivnice sa preto zvyknú v literatúre opisovať raz ako Szulinyho a inokedy ako Valcove pivnice.
V útrobách Szulinyho pivníc sa mohlo vtedy uskladniť 50 až 60 tisíc okovov vína, čo v prepočte predstavovalo okolo troch miliónov litrov vína. Víno uskladňovali v množstve sudov pozoruhodných tvarov a veľkostí. Szulinyho pivnice sa v tom období stali doslova turistickou atrakciou, ktorá lákala do Trnavy mnoho zvedavcov. Viacerí z nich zanechali o svojej návšteve pivníc písomné svedectvo.
Najväčším „ťahákom“ Szulinyho pivníc bol obrovský drevený sud. Už v stredoveku sa chceli svetskí a duchovní zemepáni, ako aj samotní debnári popýšiť väčšími, nákladnejšími a umeleckejšie zhotovenými sudmi. K pôvodnému hospodárskemu poslaniu obrovských sudov časom pribudla aj funkcia reprezentačná. Obrovské sudy boli elegantným a impozantným doplnkom zábavy panstva. Na ich chrbtoch sa vybudovali galérie, kde sa konali slávnostné hostiny, pri ktorých vyhrávali hudobníci, často rafinovane umiestnení vnútri prázdneho suda.
Najväčšie sudy
Jedným z najväčších sudov svojej doby bol veľký dubový sud z Bambergu, zhotovený v roku 1340. V tomto sude sa vtedy mohlo naraz uskladniť až 44 tisíc litrov vína.
V inej časti Nemecka, v Kestenburgu, dal speyerský biskup okolo roku 1500 zhotoviť 100 000 litrový sud. Tento sud vstúpil do dejín okrem iného aj tým, že počas sedliackej vojny v Nemecku v roku 1525 si mnoho sedliakov vyrovnalo účet s biskupom tak, že vyrabovali jeho pivnice a vypili či pokradli všetko desiatkové víno.
V roku 1594 (niekedy sa uvádza aj r. 1598) bol v Gröningene zhotovený obrovský drevený sud na víno s objemom okolo 145 000 litrov. Na žiadosť Heinricha Julia (1564 –1613), kniežaťa z Braunschweigu, sud zhotovil debnársky majster Michael Werner z Landau. Sud uložili na zámku v Gröningene, ale v 18. storočí ho dal presťahovať slobodný pán Ernest L. K. Spiegel do loveckého zámku v Halberstadte. V roku 2008 tento sud zapísali do Guinessovej knihy rekordov ako najstarší obrí sud na svete.
Medzi najznámejšie obrovské sudy v minulosti patrili nádoby vo vlastníctve nemeckých kniežat z Heidelbergu a Königsteinu. Prvý známy obrovský sud z Heidelbergu dal v roku 1589 vyhotoviť Johann Kazimir von Pfalz-Simmern. Jeho zákazku splnil už vyššie spomenutý debnársky majster Michael Werner z Landau v roku 1591. Sud mal na tú dobu úctyhodný objem 127 000 litrov. Sud zničili počas tridsaťročnej vojny.
Nový obrovský sud dal v Heidelbergu v roku 1664 postaviť kurfirst Karl Ludwig. Vyhotovil ho debnár Ján Meyer a mal objem 195 000 litrov. Navrchu suda bola dokonca umiestnená tanečná podlaha, kde sa mohlo hodovať a tancovať pri rôznych príležitostiach. Neskôr ho dal dva razy (1724, 1727/28) opraviť a zväčšiť kurfirst Karol Filip. Objem suda dosiahol 202 000 litrov.
Zo slávnych heidelberských sudov sa dodnes zachoval najmladší, ktorý dal v roku 1751 vyhotoviť kurfirst Karl Theodor. Tento sud pojal až 221 726 litrov vína, ale bol iba trikrát naplnený. Od roku 1796 ho neplnili. Dnes má sud po vysušení dreva objem približne 219 000 litrov.
Heidelbergských „macov“ prekonal svojou veľkosťou sud, ktorý dal v dvadsiatych rokoch 18. storočia vyhotoviť August Silný vo svojej pevnosti v Königsteine.
Sud mal objem 254 000 litrov a bol to najväčší sud, akým sa mohlo popýšiť nemecké teritoriálne knieža v období absolutizmu. V roku 1819 ho museli rozobrať, pretože hrozilo, že sa rozpadne.
Ďalší obrí sud na víno zo 17. storočia sa dodnes nachádza v moravskom Mikulove. Jeho stavbu si objednal (1643) majiteľ mikulovského panstva knieža Maximilián z Dietrichsteina. Sud mohol poňať 101 400 litrov vína a vážil 26,1 tony. Zhotovil ho debnár Christof Specht a lôžko vyrobil tesár z Innsbrucku Bartolme Schütz.
Trnavský obor
K takýmto obrím sudom sa svojho času radil aj Szulinyho sud. Szuliny si dal sud vyhotoviť v roku 1822 u debnárskeho majstra Martina Donnera v Pešti. Tento kolos, zhotovený z najkvalitnejšieho slavónskeho dreva, nepotreboval žiadnu oporu ani z von, ani zvnútra, pretože ho zvieralo 24 železných obručí.
Predné čelo suda spočívalo na šiestich mohutných sedlách a bolo vyzdobené vyrezávaným portrétom palatína, arcivojvodu Jozefa v životnej veľkosti, a rôznymi alegorickými výjavmi.
V roku 1823 dovolil Anton Szuliny Martinovi Donnerovi, aby sud po dokončení vystavil pre obyvateľov Pešti a Budína. Za vstupné, ktoré sa vybralo, sa zaplatili náklady, ktoré súviseli s jeho vystavením v Pešti, s dopravou do Trnavy a s inštaláciou v Szulinyho pivnici. Kryli však iba malú časť celkových nákladov vynaložených na stavbu suda a osobitnej pivnice, ktorú preň dal Szuliny postaviť u trnavského staviteľa a architekta Bratislavskej župy Antona Grüna. Pivnica bola osvetlená lustrami, aby bol hosťom dopriaty dokonalý pohľad na obrí sud. Po inštalácii v Szulinyho trnavskej pivnici ho za prítomnosti úradnej komisie a mestskej honorácie naplnili vínom. Stalo sa tak počas veľkonočného týždňa v roku 1824. Vtedy sa aj potvrdilo, že objem suda je presne 114 600 litrov.
Sud sa stal okamžite turistickou a cestovateľskou atrakciou. Rakúsky cestovateľ J. A. Krickel, ktorý navštívil Szulinyho pivnice a obdivoval obrovský sud, vo svojich poznámkach uviedol: „So svetlami v ruke zostupujeme železnicou do pivnice a nevychádzame z úžasu… Množstvo sudov je práve tak veľké ako ich veľkosť. Napočítal som viac ako sto sudov o veľkosti 100, 200, 300 a 500 okovov (1 okov cca 54 – 56 litra), ktoré sa vyznačujú rozličnými formami. Možno tam vidieť sudy vajcovité, podlhovasté, trojhranné, štvorhranné a šesťhranné. V chodbách viselo viac ako 40 lustrov, každý so štyrmi sviečkami, ktoré lemovali podzemnú cestu k Bakchusovej sále. Po polhodinovom putovaní sme prišli k veľkému trnavskému sudu, ktorý vzbudzuje najväčší obdiv. K vrchnej časti suda viedli dve schodištia s 32 schodmi a bola tam dokola umiestnená galéria, na ktorej často pri slávnostných príležitostiach tancovalo naraz až šesť párov… Po bokoch veľkého suda stoja dva umelecky zdobené sudy oválneho tvaru zo vzácneho dreva, ktoré obsahujú 50 okovov červeného a súčasne bieleho vína.“
Túto udalosť sprevádzal veľký rozruch, čo nesporne pozitívne vplývalo na zvýšenie obchodného obratu v Szulinyho podniku. Okrem tohto obrieho suda plného vína sa v Szulinyho pivniciach nachádzalo viac ako 30 tisíc hektolitrov kvalitného vína z celého Uhorska, ktoré bolo pripravené na predaj do Rakúska, Čiech, Moravy, Sliezska, Poľska, Pruska, Anglicka či do Brazílie. Tieto vína boli uskladnené v množstve rôznych sudov od debnárskeho majstra Mateja Trebiča v systéme pivníc, ktorých celková dĺžka dosahovala 400 metrov. Na prepravu sa v týchto pivniciach používala malá železnica.
V dobovej literatúre označovali trnavský obrovský sud ako „umelecké dielo našej epochy a najväčší a najpozoruhodnejší sud, ktorý budú obdivovať ešte po storočiach“ (Archív pre históriu, štatistiku, literatúru a umenie. Viedeň 1824). Je však pravdou, že po trnavskom obrom sude nezostalo do dnešných čias ani stopy. Szulinyho firma v Trnave zanikla ešte v 19. storočí a jeho pivnice sa v roku 1893 stali súčasťou Treumannovej sladovne, z ktorej neskôr vznikli Slovenské sladovne. Osudy obrovského suda a ďalších atrakcií Szulinyho pivníc sú zahalené rúškom tajomstva.
V expozícii Malokarpatského múzea v Pezinku sa nachádza sud, ktorý upúta tak svojim tvarom a majstrovským zhotovením, ako aj debnárskou „školou“, z ktorej pochádza. Tento sud zhotovil v roku 1891 debnársky majster František Šeber v Trnave. Je zvláštny tým, že spredu je hranatý a zo zadnej strany oválny. Nápadne sa podobá na sudy zo Szulinyho pivníc. Uhorský encyklopedista K. Rumy, ktorý tiež navštívil Szulinyho pivnice, v ich opise uvádza, že sa v nich okrem iného nachádzajú šesť-, osem- a desaťhranné sudy zhotovené debnárom Matejom Trebičom z Päťkostolia, ktoré mali zadné časti okrúhle a pôsobili pôvabne. Z opisu sudov je jasné, že rovnaký sud sa nachádza aj v expozícii Malokarpatského múzea v Pezinku.
V sude sa mohlo uchovávať až 1753 litrov vína. Na prednom čele suda je vyrezaná podobizeň sv. Alžbety a nápis: „Keszitette Seber Ferentz Nagyszombat. Honi ipar 1891. (Zhotovil František Šeber, Trnava, domáci výrobok.).“ V čase zhotovenia tohto suda doznievala v Trnave sláva pivníc spomínaného veľkoobchodníka s vínom A. Szulinyho. Tento sud však zo Szulinyho pivníc nepochádza, pretože v čase jeho zhotovenia už zanikli. Je však možné, že debnársky majster František Šeber sa pri výrobe tohto suda inšpiroval sudmi, ktoré videl u Szulinyho alebo v pivniciach u Palugyaia.
Moderná vinárska veľkovýroba nahradila drevené sudy cisternami z nehrdzavejúcej ocele, ktoré svojimi rozmermi doslova prekonávajú hranice predstavivosti a fantázie tradičného vinára. Napríklad v bývalých pezinských vinárskych závodoch používali dve cisterny s objemom presahujúcim 1 milión litrov a tri „polmiliónové“ cisterny. Z veľkovýroby bol sud postupne vytlačený. Dodnes sa však dubové sudy používajú na výrobu a uskladnenie tzv. barikových vín.
Sudy dnes používajú poväčšine malí vinohradníci, ktorí vyrábajú víno pre vlastnú potrebu. Vinári a vinohradníci si dnes zdobenými drevenými sudmi skôr skrášľujú svoje pivnice a pivničky, ktoré tak dôstojne prezentujú ich prácu a vína. Takto sa aspoň sčasti spolu s dreveným sudom zachovala aj tradícia jeho výzdoby a potreba jeho výroby.
Použitá literatúra
- Hrubala, M.: Trnava – malý Rím či malé Bordeaux?! Novinky z radnice XXII/4, 2011, 18 – 22.
- Houdek, I.: Cechovníctvo na Slovensku. Turčiansky Svätý Martin 1943.
- Gollmick, F.: Das Weinbuch. Werden des Weines von der Rebe bis zum Glase. Leipzig 1980.
- Krickel, A. J.: Wanderung von Wien über Pressburg und Tyrnau in die Bergstädte, Schemnitz, Kremnitz und Neusohl und von da in die Turotz und das Waagthal. Wien 1831.
- Šimončič, J.: Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. Trnava 1998.
- Špiesz, A.: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava 1972.
- Weinhold, R.: Vivat Bacchus: Eine Kulturgeschichte des Weines und des Weinbaus. Leipzig. 1975.
- Woschek, H.: Der Wein. Geschichte und Geschichten über Jahrtausende. München, 1971.
- http://www.rmm.cz/czech/sud.html
Obrazová príloha
Vyštudoval históriu na FF UK v Bratislave. Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva na Slovensku, konkrétnejšie sa zameriava na malokarpatské viničné právo. V súčasnosti pracuje ako historik a kurátor v Malokarpatskom múzeu v Pezinku a príležitostne prednáša na Trnavskej univerzite v Trnave.