Športovo-rekreačný areál Zlaté piesky je jedným z najobľúbenejších oddychových miest Bratislavčanov. Asi 400 metrov široké a maximálne 30 metrov hlboké prírodné jazero so zalesneným ostrovčekom uprostred sa však pred 40 rokmi, v stredu 28. júla 1976, stalo miestom jednej z najväčších leteckých tragédií povojnového Československa. Čo sa v ten letný deň pred zrakmi šokovaných návštevníkov tohto prírodného kúpaliska vlastne odohralo?
Spoľahlivý stroj
V stredu 28. júla 1976 krátko pred deviatou hodinou ráno vyštartoval z pražského letiska Ruzyně pravidelný let ČSA OK-001. Jeho cieľom bolo bratislavské letisko. Na palube lietadla Il-18B s imatrikulačnou značkou OK-NAB sa nachádzalo celkom 79 ľudí (69 cestujúcich, 2 piloti, navigátor, palubný mechanik, 2 letoví sprievodcovia a 4 zamestnanci ČSA). Kapitán lietadla Svatoslav Rosa a druhý pilot Jiří Růžička boli skúsení piloti s tisíckami nalietaných hodín.
Iľjušin Il-18 bolo dolnokrídle dopravné lietadlo sovietskej konštrukcie z konca 50. rokov 20. storočia, ktoré slúžilo na prepravu osôb, nákladu i na vojenské účely. Poháňali ho štyri turbovrtuľové motory, ktoré mali tú zvláštnosť, že pri poruche alebo pri prekročení záporného ťahu niektorého z motorov prišlo k automatickému „zapráporovaniu“ jeho vrtúľ. V praxi to znamenalo, že sa listy vrtule otočili tak, aby kládli vzduchu čo najmenší odpor, a teda čo najmenej brzdili lietadlo, a to mohlo ďalej bezpečne pokračovať v lete. O konštrukčnej vydarenosti tohto typu lietadla svedčí vyše 850 vyrobených kusov, ktoré slúžili, a niektoré ešte stále slúžia v mnohých krajinách sveta. V ČSA bol posledný kus z prevádzky vyradený v roku 1990.
Il-18B so značkou OK-NAB mal v roku 1976 za sebou už 16 rokov služby a tisícky nalietaných kilometrov. Len deň pred osudným letom sa lietadlo vrátilo z líbyjského Tripolisu. Posádka po prílete upozornila na bezdôvodné preblikávanie ovládačov práporovania vrtule, ale technikom na letisku sa napriek opakovaným previerkam nepodarilo zistiť príčinu. Pre istotu však letel do Bratislavy s lietadlom ešte jeden mechanik, ktorý mal kontrolovať činnosť systému a prípadne identifikovať chybu.
Reťazec chýb
Zhruba trištvrtehodinový let z Prahy, ktorý smeroval ponad Poľnú, Brno, Hodonín a Veľké Kostoľany, prebiehal z väčšej časti celkom normálne. Krátko po pol desiatej nadviazala posádka spojenie s riadiacou vežou bratislavského letiska a dostala povolenie pristáť na dráhe číslo 22. V tejto chvíli však začala aj séria nedorozumení a chýb, ktoré nakoniec vyústili do tragédie.
„Klesáme do letovej hladiny 90,“ hlásila posádka lietadla.
„Rozumiem, ohláste dosiahnutie hladiny 80.“
„001, sme v hladine 90,“ potvrdil let 001 o malú chvíľu.
„Rozumiem, udržujte hladinu 80.“
Ďalšou chybou, ktorú urobil dispečer, bolo mylné určenie vzdialenosti približujúceho sa lietadla. Let 001 sa v tej chvíli nachádzal o 15 km bližšie a o 300 metrov vyššie, ako sa domnieval dispečer. Malo tak previesť strmší zostup na oveľa kratšej trati. Nasledujúcu chybu urobili piloti, keď začali po povolení od veže zostup pri príliš vysokej rýchlosti až 22 m/s, hoci odporúčaná rýchlosť bola 10 m/s, maximálne však 15 m/s. Napriek všetkým týmto zmätkom sa posádke podarilo stroj stabilizovať a vo vzdialenosti 2700 metrov pred začiatkom dráhy malo lietadlo správnu rýchlosť 260 km/h, vysunutý podvozok a takmer vysunuté vztlakové klapky. Už stačilo len zvýšiť výkon motorov a zväčšiť vertikálnu rýchlosť klesania. K tomu už ale neprišlo. „Divoké“ pristávanie bezpochyby dostalo pilotov do stresu, namiesto zväčšenia výkonu motorov boli tieto prepnuté do polohy pozemný voľnobeh a kapitán sa následne rozhodol radšej pristávací manéver zopakovať.
Opätovné zvýšenie výkonu motorov po ich predchádzajúcom brzdení však malo za následok automatické zapráporovanie a vypnutie motora číslo 3. V tejto chvíli prišlo k ďalšej zásadnej chybe, keď palubný mechanik, ktorého úlohou bolo zapráporovanie potvrdiť aj manuálne, omylom zapráporoval motor číslo 4. Lietadlo sa tak ocitlo bez pohonu na pravej strane a začalo sa stáčať doprava smerom k jazeru Zlaté piesky, pričom len tesne minulo riadiacu vežu. „Točte vľavo, 001!“ volal dispečer na riadiacej veži. Posádka už ale neodpovedala. Práve v tej chvíli sa zúfalo snažila vyrovnať náklon lietadla, ale urobila zároveň poslednú fatálnu chybu. „Ona to bola štvorka, áno?“ zachytil ešte v slúchadlách dispečer na letisku. Posádka sa pokúsila znovu naštartovať zapráporovaný motor číslo 4, tým však vzrástol odpor na pravom krídle, zväčšil sa náklon lietadla a to sa po následnej strate vztlaku roztrieštilo o vodnú hladinu jazera Zlaté piesky. Ako neskôr napísal český pilot a odborník na nehody dopravných lietadiel Ladislav Keller: „Všetky chyby sa spojili do spojitého reťazca, ktorý nakoniec viedol k nehode. Z reťazca chýb stačilo vylúčiť ktorúkoľvek chybu a k nehode by nedošlo.“
Ako sardinky v krabičke
Po náraze na vodnú hladinu sa stroj rozpadol a jeho časti začali rýchle klesať ku dnu. Na hladine zostala plávať len zadná chvostová časť. To dávalo nádej, že nehodu mohol niekto prežiť. Napriek otrasnému šoku, ktorý na brehu prírodného kúpaliska prežila väčšina prizerajúcich sa svedkov pádu lietadla, ktorí v ten slnečný deň mali určite iné plány na oddych, začali okamžite mnohí z nich so záchrannými prácami. Zdenko Kestler, jeden z nich, po čase spomínal: „Boli tu roztrúsení cestujúci v rozpadnutých sedačkách, tak sme ich ťahali na breh. Medzitým prišiel chlapec s loďkou, tak sme naskákali do lode a vydali sa k trupu zistiť, či tam nebudú zachránení.“ Potom opisuje, ako sa snažili vysekať otvor do trupu, ale neúspešne, potom však začuli zvnútra hlasy a sily sa im znásobili, navyše priletel vrtuľník a priniesol im karboflexku, ktorou konečne vyfrézovali otvor. „Zjavili sa nám štyri tváre. Žiaľ, len štyri tváre… Bol to pohľad ako na sardinky v krabičke.“
Nikoho ďalšieho sa už nepodarilo zachrániť ani profesionálnym záchranárom (vojakom, hasičom, športovým potápačom), ktorí medzitým dorazili na miesto nešťastia. Jeden zo štyroch zachránených podľahol svojim zraneniam po prevoze do nemocnice, zvyšných 75 ľudí väčšinou zahynulo v lietadle pri náraze na devastujúce mechanické poranenia. Nakoniec teda nehodu prežili iba traja cestujúci – dvaja Česi a jeden Francúz. Jeden z Čechov, Jaromír Kratochvíl, opísal bezprostredné okamihy po havárii takto: „Prvý dojem bol skľučujúci. Bolo ticho, úplné ticho… Až po čase sa začali ozývať rôzne vzlyky, ale všetko to bolo veľmi, povedal by som až komorné.“
Okamžite sa rozbehlo aj vyšetrovanie nehody. Na základe výpovedí svedkov, expertízy trosiek a analýzy údajov z tzv. „čiernej skrinky“ (lietadlo malo iba jednu – zapisovač letových údajov, druhou – zapisovačom komunikácie – ešte nedisponovalo), ako i pitevných správ dospela vyšetrovacia komisia k záveru, že príčinou havárie letu OK-001 nebola technická porucha, požiar na palube, poškodenie lietadla pred dopadom či indispozícia posádky. Vylúčený bol tiež vplyv počasia a zlé funkcie navigačných zariadení na letisku. Za príčinu havárie lietadla Il-18 mohla podľa komisie séria chýb posádky lietadla pri pristávaní, pričom hlavnou príčinou bol pokus o spustenie motora pri malej rýchlosti a v malej výške.
Vzhľadom na politickú situáciu sa, samozrejme, objavila aj celkom nezmyselná konšpiračná teória, že lietadlo malo problémy už počas letu a keď chcelo pristáť v Brne, pre práve prebiehajúcu štátnu návštevu vietnamskej delegácie ho odmietli, takisto ako bolo zamietnuté letisko vo Viedni pre politickú nevhodnosť. Určite k tomu prispela aj snaha komunistického režimu o utajenie niektorých informácií a hmlistý opar neobjasnenosti, ktorý sa nad niektorými skutočnosťami ohľadom tohto tragického letu dodnes vznáša. V každom prípade boli po tejto tragédii prehodnotené bezpečnostné opatrenia a prijaté nápravné opatrenia, ktoré pomohli do budúcnosti eliminovať v československom civilnom letectve podobné smrteľné nehody.
Návštevník Zlatých pieskov sa môže dnes pristaviť pred nenápadným pamätníkom obetiam nešťastného letu 001, ktorý bol odhalený v auguste 2014 pred hlavným vchodom do tohto voľnočasového areálu, ktorý sa pred 40 rokmi stal miestom jednej z najväčších leteckých tragédií na našom území.
Použitá literatúra
- Ryban, Ľ.: Zlaté piesky 1976. Jedno z najväčších leteckých nešťastí v bývalom Československu. Historická revue 7/2016, 70 – 75.
Internetové odkazy:
- a) http://technet.idnes.cz/pred-35-lety-u-nas-doslo-k-posledni-tragicke-nehode-dopravniho-letadla-1ia-/tec_technika.aspx?c=A110728_000608_tec_technika_pka
- b) http://www.planes.cz/cs/article/100002
- c) http://www.ceskatelevize.cz/porady/1091682868-osudove-okamziky/401213100081058-zlate-piesky-1976/
- d) http://www.veterany.eu/2014/08/19/aktualne-na-zlatych-pieskoch-odhalili-pamatnik-76-obetiam-leteckej-katastrofy/
Obrazová príloha: TASR, R. Mocpajchel, www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).