Uplynulé storočie prinieslo ľudstvu dve svetové vojny, neľútostné totalitné režimy a množstvo ďalších vojenských konfliktov, ale aj neuveriteľný technický pokrok, obrovské sociálne, hospodárske a kultúrne zmeny, a v neposlednom rade niekoľko z nás vynieslo až do vesmíru. Rôznorodý odraz týchto udalostí a zmien sa zrkadlí aj vo veľkom množstve (nielen) historických filmov, ktoré nám bohatý odkaz 20. storočia viac či menej umeleckou formou sprostredkúvajú. Ktoré z nich sú najlepšie? Každý filmový fanúšik bude mať zrejme svojho favorita. My sme sa na ich favoritov opýtali niekoľkých odborníkov, ktorí sa moderným dejinám či filmu venujú profesionálne.

 

Jiřího Padevěta netreba zvlášť predstavovať. Je to jeden z najznámejších českých popularizátorov histórie, spisovateľ, historik, kníhkupec a riaditeľ vydavateľstva Academia (Nakladatelství Academia). Napísal množstvo výnimočných kníh, za zmienku stoja minimálne Průvodce protektorátní Prahou (2013) za ktorú dostal niekoľko ocenení, Krvavé finále (2015), Krvavé léto (2016) či najnovšia práca Anthropoid (2016). Rozhovor s ním pre HistoryWeb si môžete prečítať tu.

1. Saulov syn (2015). Pretože to nie je film. Niekto Vás vezme za golier a posadí Vás na dve hodiny doprostred besnenia holokaustu. Ak nechápeme realitu vyhladzovacej mašinérie (a chápať ju môžeme len veľmi ťažko, pretože ide o niečo nepochopiteľné), Saulov syn nám veľmi pomôže sa realite holokaustu priblížiť.

2. Apokalypsa (1979). Tento moderný variant Conradovej Cesty do srdca temnoty je cestou do temnoty dvadsiateho storočia, cestou, z ktorej sa vraciame trochu iní, než sme boli, keď sme vyrazili.

3. Kanály (1957). Film o nádeji, hrdinstve a o tom, že každý boj proti totalite má zmysel. Podľa mňa najlepší Wajdov film.

A ako bonus samozrejme Nehanební bastardi, pretože o vážnych veciach musíme žartovať, aby nám z nich nezliezli nechty a vlasy.

Denisa Hilbertová pôsobí v Semináři čínských studií na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Vyštudovala históriu na Univerzite Karlovej, medzinárodné vzťahy na Metropolitní univerzite v Prahe a taiwanské a čínske štúdiá na National Chengchi University v Taipei. Špecializuje sa na taiwanské a čínske moderné dejiny, špecificky potom na zahraničné diaspory v Číne v 19. a v prvej polovici 20. storočia.

1. Posledný cisár (1987) je film, ktorý vyhral deväť Oscarov. Zobrazuje fascinujúci životný príbeh posledného čínskeho cisára Pchu I., s ktorým sa osud skutočne podivuhodne hral. Tento muž bol za svojho života postupne nebeským cisárom, politickou bábkou, sovietskym zajatcom, bezmenným väzňom v čínskej väznici, aby sa nakoniec na sklonku svojho života stal živým dôkazom prevýchovy čínskeho komunistického režimu – bývalý monarcha pracujúci ako záhradník v Pekingskej botanickej záhrade. V skratke, život Pchu Iho je obrazom pohnutých čínskych dejín prvých dvoch tretín 20. storočia.

2. Vražedná pole (1984). Britský film, ktorý zobrazuje prevzatie moci a následnú hrôzovládu Červených Khmérov v Kambodži medzi rokmi 1975 – 1979. Film má niekoľko naj-: bol to prvý film, kde Oscara aj Zlatý Glóbus získal za svoj výkon neherec, a to kambodžský lekár Haing S. Ngoro. Ngoro podal vo svojej úlohe ohromujúci výkon, umocnený faktom, že brutálnu vládu Červených Khmérov skutočne zažil – a prežil. Pri natáčaní dokonca robil režisérovi Rolandovi Joffému odborného poradcu pri scénach zobrazujúcich mučiace techniky Červených Khmérov. Mnoho záberov bolo nakoniec z filmu vystrihnutých z obáv, že na takto realisticky surové zábery nie je americký divák pripravený. Film bol ocenený celkovo troma Oscarmi.

3. Čata (1986). Tento film býva často označovaný za najlepší vojnový film. Je o americkom „zelenáčovi“ vo vietnamskej vojne a je založený na osobných zážitkoch režiséra Olivera Stonea. Ten ako prvý veterán o tejto vojne režíroval hraný film, pričom jeho počin mal byť odpoveďou na propagandistické Zelené barety s Johnom Waynom. Všetci herci museli podstúpiť tvrdý výcvik na Filipínach, film bol natáčaný chronologicky, a nie „na preskačku“, ako je zvykom, a ak niektorá postava zomrela, musel sa jej predstaviteľ zbaliť a odísť z natáčania. Film získal štyri Oscary.

Mikuláš Jančura, historik venujúci sa problematike (nielen) medzivojnového motorizmu v hospodárskych a najmä v kultúrno-spoločenských súvislostiach. Pôsobí na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde vyučuje predmety ako dejiny vedy a techniky, dejiny európskeho umenia, ale aj výberové kurzy zamerané na dejiny filozofie, dejiny motorizmu, hospodárske a sociálne dejiny Slovenska v 1. ČSR a pod.

1. Ray (2004). Postava Raya Charlesa je vo vzťahu k hudbe 20. storočia v mnohých ohľadoch kľúčová. On sám bol však okrem geniálneho hudobníka aj pozoruhodnou, rozporuplnou a komplikovanou postavou. Jeho slepota, vnútorná duševná rozorvanosť, dlhodobá drogová závislosť a „ambivalentný“ vzťah k manželskému životu sa naplno preklopil do jeho hudobnej tvorby, ktorá v dejinách populárnej hudby zanechala hlbokú stopu. Film režiséra Taylora Hackforda si vo vzťahu k postave Raya Charlesa takpovediac „neberie servítku“ a prezentuje ho v celej jeho psychologickej hĺbke a šírke, čím prekračuje rámec tradičných, nazvime to biografických filmov.

2. Casino (1995). Casino v réžii Martina Scorseseho a s hereckým obsadením Robert De Niro, Sharon Stone a Joe Pesci je to, čo môžem nazvať naozaj drsnou „gangsterkou“. Je to naturalistický pohľad do nablýskaného sveta legálneho hazardu v Las Vegas a do jeho odvrátenej strany. Zároveň je na tomto pozadí vykreslená životná dráha ústrednej postavy, šéfa kasína, a jeho pôsobenia na „hrane“ toho, čo možno nazvať legálnym.

3. Krakatit (1948) Toto je trochu netypická voľba, keďže nejde o „historický“ film, ktorý by sa viazal na exaktné fakty, či na interpretáciu historických udalostí.  Československý film v réžii Otakara Vávru, napriek tomu, že niektoré herecké výkony sú trocha patetické s mierne divadelným výrazom a že vznikol v roku 1948, však nie je výrazne podfarbený ideológiou nastupujúceho komunistického režimu. Musím povedať, že je to sci-fi par excelance, ktoré má navyše desivo realistické vizionárske poslanie a nemožno mu tiež uprieť temnú atmosféru typickú pre dobové noir snímky.

Jakub Drábik je zástupca šéfredaktora HistoryWeb.sk. Vedecky pôsobí na Historickom ústave SAV, pedagogicky na Masarykovej univerzite v Brne. Vo svojom výskume sa venuje dejinám a prejavom fašizmu, ale i dejinám Československa v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Ako pedagóg sa sústreďuje na vybrané témy z dejín juhovýchodnej Ázie v 20. storočí.

1. Olovená vesta (1987). O vojne vo Vietname (resp. o „americkej vojne“, ako ju nazývajú Vietnamci), bolo natočených množstvo výnimočných filmov. Olovená vesta (Full Metal Jacket) nie je jedným z historicky najrealistickejších, napriek tomu je to jeden z najlepších filmov o tomto konflikte vôbec. Seržant Harman zabezpečí, že vojnu budete nenávidieť ešte predtým, než sa dej filmu prenesie do juhovýchodnej Ázie.

2. Ponorka (1981). Desivo klaustrofobický, strašidelne dusivý, prekvapivo intenzívny a hnusne spotený príbeh 42 námorníkov snažiacich sa prežiť v malinkej plechovej truhle a zároveň potopiť čo najviac spojeneckých lodí. Ponorka (Das Boot) je nemecký film, ktorý má takmer 40 rokov. A stále je to jeden z najlepších vojnových a zároveň protivojnových filmov.

3. Mesto 44 (2014). Mesto 44 (Miasto 44) nie je najvydarenejší film. Je v ňom veľa historických nepresností, pár absurdných, možno až stupídnych scén a jeho vážnosti nepomohol ani spomalený záber postupujúcich povstalcov s dubstepovou hudbou v pozadí. Napriek tomu to bol hneď prvý film, ktorý mi pre túto anketu prišiel na um. Možno pre tú scénu z cintorína. Alebo pre tú parádnu repliku PzKpfw V Panther. A vlastne sa mi páčil aj ten spomalený záber s dubstepovou hudbou, ktorý všetci tak kritizujú. Tak som to dal do top3 namiesto Zachráňte vojaka Ryana (1998).

No a aby sme neboli len vážni, ako bonus by som rád upozornil na dve komédie, ktoré nemajú s históriou takmer nič spoločné, no treba ich vidieť: Nehanební bastardi (2009) a poľský film Jak rozpętałem drugą wojnę światową (1969). To je ten film, kde vystupuje hviezda internetu Grzegorz Brzęczyszczykiewicz.

Alexandra Pavelková (http://www.vimka.sk) je spisovateľka, publicistka, šéfredaktorka portálu Fandom.sk a recenzentka so slabosťou pre filmovú históriu, teóriu a produkciu. Preto si vybrala tri filmy, pri ktorých môžu mnohí dnešní tvorcovia len zelenieť od závisti.

1. Cesta do nemožna (Le Voyage à travers l’impossible). Tento zábavný film natočil v roku 1904 Georges Méliès. Bol to nesmierne vtipný a vynaliezavý človek. Napriek vtedy používanej statickej kamere dokázal dať záberom neskutočnú dynamiku, pričom používal vlastné vynálezy – stop-trik a mnohé ďalšie. Každé okienko filmu ručne vyfarboval. V niečo vyše 20-minútovej ceste okolo sveta členovia Geografickej spoločnosti idú autom, vlakom, ponorkou, a zakaždým dramaticky havarujú. Keď stroskotajú na Slnku, zachráni ich obrovská chladnička, ktorú si vezú so sebou. Pri záberoch plavby ponorkou režisér vytvoril dokonca prierez plavidlom, takže môžeme vidieť, ako sa strojník morduje s motorom, zatiaľ čo vedci obdivujú podmorský svet za oknom – a potom hasia požiar.

2. Metropolis (1927). Expresionisticky ladené dielo Fritza Langa vošlo do dejín kinematografie ako film, ktorý sa zaoberá vytvorením umelého človeka. Sleduje však mnoho ďalších tém a motívov, ktoré rezonujú aj dnes, napríklad neschopnosť rozdielnych ľudských spoločností porozumieť si. Okrem na tie časy úžasného fondu pôsobivých trikov a kritiky totalitného režimu toto dystopické dielo disponuje aj ďalšími kvalitami vrátane nápaditej trilerovej či hororovej roviny. Je to zároveň aj opus magnum herečky Brigitte Helmovej, ktorá v tomto nemom filme doslova zahviezdila v dvojúlohe statočnej proletárky Márie a zákerného robota.

 

3. Momotaró: Boží bojovníci mora (Momotaró: Umi no šinpei). Učebnicový príklad propagandistického filmu natočil Micujo Seo v apríli 1945 a zobrazuje druhú svetovú vojnu z opačnej strany. Ide o prvé celovečerné anime. Je na počudovanie, že vôbec vzniklo, pretože v tom čase v Japonsku neexistovali trikové štúdiá ani materiál na výrobu. Je zázrak, že sa film zachoval dodnes, keďže po porážke Japonska Američania skoro všetky propagandistické filmy zničili. Bodaj by nie – Briti tu boli vyobrazení ako brblajúci odpudiví zbabelci a od smelého Momotara a jeho letky statočných zvieracích pilotov dostávali na frak. Edukačná sila filmu je obrovská – formou hry s piesňami sa divák naučí postaviť letecký hangár alebo spolu s divými zvieratkami z džungle zvládne výslovnosť japonských znakov. Film bol určený deťom, z ktorých sa raz mali stať vzorní občania ochotní položiť život v boji proti nenávideným Spojeným štátom a ich spojencom. S myšlienkou diela nemusíme súhlasiť, ale môžeme ho obdivovať a učiť sa.

Pripravili Jakub Drábik, Roman Mocpajchel a Oliver Zajac