Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa totiž dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a neostýchal sa ju znásilniť, okamžite sa rozhodol zachrániť ju z kráľovho domu. Keď však Bruinnech odviedol nazad do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Ako o tom píšu Kieranovi stredovekí životopisci: „Svätca okamžite naplnil spravodlivý hnev a v túžbe po tom, aby hriešnikovo semeno nedozrelo, zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ (Acta Sanctorum 7, col. 392) Bruinnech sa potom vrátila k životu v kláštore, kde zomrela ako mníška. Táto epizóda pritom nie je anomáliou – ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Odborníci na stredovekú legendistiku ich označujú ako tzv. potratové zázraky.
Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí a dnes sa považuje za patrónku Írska. V tomto prípade Brigita navrátila panenstvo mladej mníške, ktorá otehotnela po romániku s milencom a svoj prečin oľutovala. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte dvaja svätci – sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí žili v 6. storočí a podieľali sa na šírení kresťanstva v Írsku. To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou. Penitenciále z iných oblastí ukladajú za potraty niekedy aj desať rokov pokánia alebo tresty na celý život.
Interrupcie v stredoveku a dnes: zmena cirkevných perspektív
Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. To, že cirkev v priebehu takmer dvoch tisícročí svojej existencie menila svoj postoj k umelému prerušeniu tehotenstva, nie je nič nečakané – žiadna inštitúcia na tejto planéte, a obzvlášť nie taká, ktorá dokázala úspešne pretrvať viac ako 1700 rokov, nie je monolit, ktorý by sa nevyvíjal a zostával nemenný. Cirkev a iné inštitúcie sa nám ako „nemenné“ môžu dnes javiť preto, že mnohé z prebiehajúcich zmien sú príliš pomalé nato, aby sme ich mohli vnímať počas jedného ľudského života. Len čo sa však zameriame na dlhšie historické úseky, ľahko zistíme, že zmeny môžu mať niekedy aj dramatické rozmery a nečakané príčiny.
U kresťanských elít v stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, môžeme pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. Môže to znieť ako paradox, ale tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí a ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti. Aj preto má veľký význam sústrediť sa na obdobie stredoveku, ktoré od nás delí priestor viac ako piatich storočí, a tým pádom nie je skreslené javmi, ktoré mnohí z nás vnímajú ako neoddeliteľné od politickej a spoločenskej pozície súčasnej cirkvi.
Aby sme si ozrejmili niektoré fakty predtým, než sa ponoríme do dejín kresťanských postojov k interrupciám, je dôležité povedať, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť, a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou – viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch. Iróniou osudu by sa v nejednom ohľade kresťanský vzdelanec stredoveku dnes našiel skôr v pozíciách liberálnej strany než v postojoch propagovaných súčasnými konzervatívnymi skupinami.
40-dňová lehota
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napr. v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí). Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícii a poznatkov, vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie. Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Kľúčovou otázkou sa stalo, kedy plod v maternici získava dušu, čím sa podľa kresťanských predstáv stal ľudskou bytosťou a jeho odstránenie vraždou.
Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórii, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením. Plod je najskôr neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Až po 40 dňoch dozrie do ľudského štádia, keď do formujúceho sa plodu môže vstúpiť duša.
Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus). V tomto podaní robila Biblia rozdiel medzi zničením nesformovaného plodu, za ktoré sa ukladala peňažná pokuta, a zabitím sformovaného plodu, v tomto prípade sa žiadal život za život, teda rovnaký trest ako za vraždu.
Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavali týchto kategórií, a tým priznávala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4). Ich východný kolega Bazil z Cézareje naopak vyhlásil, že neakceptuje žiadne rozdiely medzi sformovaným a nesformovaným plodom – všetky dobrovoľné potraty považuje za vraždu.
Postoje kléru neboli predpísané
Slová Hieronyma a Bazila dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi. Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Ako sme videli vyššie, takáto prax je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným významnému gréckemu teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu. Írsko so svojimi svätcami a sväticami vykonávajúcimi potraty predstavuje jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli. Koncil v Ankýre zmierňoval trest pre ženy, ktoré sa pokúsili odstrániť plod svojej nevery, na 10 rokov pokánia.
V akej miere boli v stredoveku medzi kresťanskými elitami rozšírené odlišné prístupy k potratom? Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa britský historik Zubin Mistry sústredil na zborníky cirkevného práva, aby stanovil, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Dokázal, že zborníky z raného stredoveku najčastejšie citujú nariadenie z Ankýry, ale zároveň zistil, že obsahujú rôzne dodatky, ktoré ukazujú, že klérus reflektoval na praktické problémy, ktorým čelili ženy v každodennom živote.
Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov – namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Aspoň dva z ranostredovekých zborníkov riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené, alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť. Stačí, ak bude činiť pokánie tri týždne.“
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť, ktorú je potrebné zdôrazniť, aby sme o dejinách postojov k interrupciám nezískali skreslený obraz. Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami . Historici sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Máme si z toho domyslieť, že ukončenie tehotenstva v iných kontextoch v stredoveku za potrat považované nebolo? Alebo sa takýchto prípadov, a tých musela byť väčšina, cirkevné nariadenia týkali v obmedzenej miere? Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti. Môžeme predpokladať, že klérus mal relatívne veľkú voľnosť, ako cirkevné nariadenia vzťahovať na jednotlivé prípady.
Ako sme sa dostali tam, kde sme dnes?
Od írskych potratových zázrakov až po nariadenia cirkevných koncilov – záznamy zo stredoveku nám ukazujú svet, kde k interrupciám existovala široká škála postojov, od tých najzmierlivejších po tie najprísnejšie. Stúpenci konzervatívného kresťanského postoja radi v názoroch jedného z týchto krídel hľadajú predobraz svojej súčasnej pozície. No pokiaľ máme v stredovekých dejinách hľadať predobraz pre súčasnosť, treba rovnako pripustiť, že hlasy zaznievajúce k nám zo stredovekých cirkevných prameňov rovnako vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora. Ako to, že sa táto diverzita postojov z prostredia katolíckej cirkvi vytratila?
Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia . Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe, no ako ešte väčšia hrozba sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom tohto dejinného obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 – 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 – 1870), ktorý pápež zvolal, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Asi najznámejším uznesením, ktoré prijal tento koncil, bola dogma o pápežskej neomylnosti. Prvý vatikánsky koncil tiež vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku, okrem iného aj vďaka jednoznačnej pozícii Tomáša Akvinského. Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia. Práve od tohto momentu sa v katolíckych kruhoch začala šíriť myšlienka, že ľudský život sa začína počatím.
K vyhraneniu oficiálneho katolíckeho postoja k potratom paradoxne prispela aj veda. Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencií spermií, ktoré objavili už v roku 1677 a ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia rozhodla zmeniť svoje nariadenia.
Udalosti 20. storočia – vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus – ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky. Výsledkom vývoja posledných zhruba 150 rokov bola radikálna premena katolíckeho postoja k interrupciám.
Ak by sme mali stroj času a mohli by sme niektorého zo stredovekých teológov preniesť do súčasnosti, v postojoch súčasných konzervatívnych katolíkov by sa pravdepodobne nespoznal. Pre takéhoto cestovateľa zo stredoveku by mohlo byť obzvlášť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky, ktoré boli vnímané ako skutočne zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela) a venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vražda). Problémom by pre takéhoto cestovateľa v čase mohol predstavovať i odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru nenarodené dieťa. Stredoveká cirkev sa snažila vždy držať krok s vedeckými poznatkami a vedecké objavy hrali úlohu aj pri formulovaní súčasnej katolíckej pozície v 19. storočí, a preto je pravdepodobné, že súčasné učenie nie je poslednou stanicou v dejinách postojov k interrupciám.
Literatúra:
- Callan, M.: Of Vanishing Fetuses and Maidens Made-Again: Abortion, Restored Virginity, and Similar Scenarios in Medieval Irish Hagiography and Penitentials. Journal of the History of Sexuality 21/2, 2012, 282 – 296.
- Elsakkers, M. J.: Reading between the Lines. Old Germanic and Early Christian Views on Abortion. Dizertačná práca. Univerzita v Amsterdame. Amsterdam 2010.
- Mistry, Z.: Abortion in the Early Middle Ages, c. 500 – 900. York 2015.
- Mistry, Z.: The Sexual Shame of the Chaste: Abortion Miracles in Early Medieval Saints Lives. Gender & History 25/3, 2013, 607 – 620.
- Riddle, J. M.: Manuscript Sources for Birth Control, Manuscript Sources of Medieval Medicine: A Book of Essays. New York 1995, 145 – 158.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.