Štiavnické vrchy sú dnes obľúbenou turistickou destináciou. Návštevníkov lákajú vďaka svojej špecifickej historickej atmosfére, prírodným krásam vrátane možností objavovať banícke dejiny Slovenska. Práve návštevníci sa často pýtajú otázku: „Kedy sa vlastne začala ťažba?“. Nájsť stručnú a jasnú odpoveď však nie je jednoduché. Úmyslom tohto článku je podať čitateľovi v rámci tejto témy možné hypotézy a zároveň objasniť zložitosť tohto problému.

Štiavnické vrchy sú pojmom, ktorý má v histórii baníctva svoje pevné miesto. S týmto neveľkým regiónom rozprestierajúcim sa na juhozápade stredného Slovenska sa spája veľké množstvo svetových prvenstiev, pričom niektoré z nich zmenili hlbinnú ťažbu aj vo svetovom meradle. Práve z dôvodu ich množstva môžeme v úvode článku spomenúť len niektoré prvenstvá a zaujímavosti. Do roku 1997 sa celková produkcia v Štiavnických vrchoch odhadovala na 3,7 milióna kilogramov striebra a 195-tisíc kilogramov zlata. Tento údaj však nemôžeme reálne overiť, no pokiaľ je pravdivý, tieto čísla predstavujú drvivú väčšinu vyťaženého striebra aj zlata na území celého Slovenska. 

Význam Štiavnických vrchov v minulosti 

Masívny rozmach baníctva viedol k založeniu prvej banskej akadémie na svete. Bola ňou banskoštiavnická Banícka a lesnícka akadémia. Inštitúciu zriadili na základe rozhodnutia panovníčky Márie Terézie a fungovala v rokoch 1763 – 1918. Medzi najvýznamnejšie dominanty regiónu patria tzv. „Štiavnické tajchy“. Bol to masívny systém umelo vybudovaných jazier/nádrží pre uskladňovanie vody, ktorý sa následne používal ako pohon pre banské zariadenia. Jedným z najväčších technických prelomov v ťažbe bol prvý oficiálny banský odstrel na svete, uskutočnený práve v Štiavnických vrchoch, konkrétne v dnešnom katastri obce Štiavnické bane. Uskutočnil sa 8. februára 1627 v prekope Daniel, ktorý bol súčasťou banského závodu s názvom Horná štôlňa Bieber.

Za týmto odstrelom stojí tirolský rodák Gašpar Weindl, ktorý podľa všetkého pochádzal z baníckej rodiny, no zároveň mal skúsenosti z vojenstva, kde sa strelný prach už bežne používal. Prvý odstrel odštartoval nový fenomén a všeobecne zmenil baníctvo. Používanie výbušnín na oddelenie hornín je dodnes najčastejším spôsobom ťažby nielen v Štiavnických vrchoch, ale aj na celom svete. Ťažba v regióne dodnes celkom nezanikla. V súčasnosti sa tu nachádza baňa Rozália, ktorá je posledným miestom ťažby zlata v celej strednej Európe.

Jedna z budov komplexu Baníckej a lesníckej akadémie.

Aj keď bolo primárnym objektom ťažby v štiavnicko-hodrušskom rudnom regióne hlavne striebro, okrem tohto kovu a už zmieneného zlata sa tu nachádza široké spektrum ďalších materiálov. Z pohľadu ťažby je nutné spomenúť taktiež meď, zinok a olovo. Ťažba posledných dvoch menovaných bola ukončená až v roku 1993. V roku 1994 začali likvidačné práce a tým sa ukončilo veľmi dlhé obdobie ťažby v Banskej Štiavnici. Okrem týchto kovov, na ktoré sa zameriavala ťažba v minulosti, sa v podzemí Štiavnických vrchov nachádza taktiež spektrum polodrahokamov, ako sú napríklad ametyst, krištáľ, jaspis, chalcedón a sfalerit. Pri tomto množstve kovov a minerálov sa naskytuje otázka, ako  je možné, že sa objavili v takej veľkej hustote v jednej lokalite 

Odpoveďou je tzv. post-vulkanická činnosť. Pohorie je pozostatkom veľkej sopky, ktorá bola aktívna pred viac ako desiatimi miliónmi rokov. Sopečná činnosť vytvára hlboko v podzemí veľké teplo a tlak, tie pôsobia na látky, ktoré sa spolu s podzemnou vodou v prúdoch dostávajú na povrch. Tieto prúdy podzemnej vody a roztavených látok postupne chladnú a tuhnú, vďaka čomu vznikali v Štiavnických vrchoch rudné žily, ktoré v značnom množstve obsahovali aj drahé kovy.

Záujemcovia o históriu baníctva sa často zaoberajú jednou otázkou. Ťažba a spracovanie kovu na Slovensku má skutočne dlhodobú históriu. Kedy však začala ťažba v Banskej Štiavnici a okolí? Z pohľadu archeológie máme veľké množstvo dokladov ťažby a spracovania kovov v Štiavnických vrchoch. Medzi najčastejšie nálezy dokladajúce ťažbu pred stovkami rokov patria klasické banské nástroje, napríklad banské kladivá, želiezka aj čakany. Charakteristické sú aj banské kahance, ktoré voláme palčiaky. Ich názov nie je náhodný. Tvar a zhotovenie týchto kahancov podmieňovali to, že boli v ruke držané hlavne palcom, ktorý sa vkladal do otvoru na okraji predmetu. 

Vrch Glanzenberg, významná lokalita prepojená s baníctvom. (Zdroj: Labuda 2016, 37)

Na nálezy tohto druhu je v Banskej Štiavnici bohatá lokalita Staré mesto zvaná aj Glanzenberg, podľa vrcholu, na ktorom sa rozprestiera. Dokladom následného spracovania vyťaženého kovu je troska, teda hutnícky odpad. Tá menila počas storočí svoju podobu na základe hutníckych technológií. V rámci archeologických výskumov sa tieto nálezy vyskytujú aj v kombináciách a viaceré na jednom mieste. V tomto prípade sa stávajú dôveryhodným dôkazom banskej činnosti. Medzi archeologické nálezy súvisiace so spracovaním kovu a skúšobníctvom taktiež patria rôzne nádoby, či už keramické alebo zhotovené z grafitu.

Grafit sa musel do Banskej Štiavnice a jej okolia dovážať. Motiváciou pre jeho používanie bolo to, že grafitové nádoby pri kontakte s vysokým teplom nepraskali tak ako keramické. Možno najčastejšie nachádzanými nádobami v rámci metalurgie sú takzvané kapelky. Tieto drobné keramické misky nesú často povlak, ktorý v nich zanechal odlievaný kov. Nálezy priamo súvisiace či už baníctvom alebo hutníctvom sú teda v Štiavnických vrchoch veľmi časté, čo nám v praxi dokazuje vysokú mieru baníckej činnosti v minulosti.

Vývoj osídlenia a otázka počiatku ťažby 

Nálezy, o ktorých sme písali vyššie, datujeme primárne do obdobia stredoveku a raného novoveku. Pokiaľ chceme bádať po počiatkoch, musíme sa zamerať na dávnejšiu minulosť a počiatky osídlenia regiónu. Z pohľadu geografie sú síce samotné Štiavnické vrchy ťažko prechodné a predstavujú zložitý terén, no z južnej a juhozápadnej strany ich obkolesuje Podunajská nížina. Tá bola (nielen) v období praveku hojne osídlená.

Zo západnej a severnej strany je to povodie rieky Hron, ktorého úrodné kotliny boli taktiež hojne osídlené. Lokality v bezprostrednom okolí sa rozrastali v mladšej a neskorej dobe kamennej. Patria medzi ne Dudince, Domaníky, Jabloňovce, Hontianske Nemce a ďalšie. Tieto lokality nachádzajúce sa už na rovinatejšom predhorí Štiavnických vrchov boli vďaka poľnohospodárskym podmienkam ideálnou možnosťou pre ľud, ktorý bol závislý od tohto odvetvia. Je vhodné podotknúť, že v tomto prípade sa objavovali nálezy ľudí z Ludanickej skupiny a tí sa na Slovensku pravdepodobne zaoberali aj získavaním medi. Nálezy tejto kultúry sa našli aj v Španej doline, lokalite v blízkosti Banskej Bystrice, v ktorej je doložená ťažba medi v praveku. 

O prvé archeologické nálezy v tejto oblasti sa zaslúžil kňaz a bádateľ Andrej Kmeť. Podarilo sa mu zozbierať kamennú industriu, ktorá pochádzala z obcí ako je napríklad Svätý Anton alebo Baďan. Aj keď stále hovoríme o dobe kamennej, práve v tomto sa začali na Slovensku objavovať farebné kovy – konkrétne meď, ktorej hojné nálezy dokazujú záujem o tento materiál. Vedecká obec však aktuálne nedisponuje priamym dôkazom jej ťažby v  Banskej Štiavnici a okolí v tomto období, čo ale neznamená, že povrchové získavanie farebných kovov na tomto mieste je automaticky vylúčené. Technológie vo výskume stále napredujú a budúcnosť môže priniesť nové výsledky v otázke jednoduchej povrchovej ťažby v závere doby kamennej.

Bronzová sekerka a šálka z lokality Sitno, nálezy A. Kmeťa. (Zdroj: Labuda 2008, 36)

Nasledujúce obdobie znamenalo veľký civilizačný prelom. Nastala doba bronzová, keď sa vo veľkom vyvíjala metalurgia. Kovové nástroje zmenili charakter každodenného života ľudí. Veľké množstvo bronzových nálezov po celom Slovensku, medzi nimi nádherných šperkov a zbraní, nám vypovedá jednak o vysokej zručnosti vtedajších kovotepcov, ale aj o dôležitom mieste tohto nového materiálu v spoločnosti.

V dobe bronzovej sa mení taktiež charakter osídlenia Štiavnických vrchov, kde vzniklo rozsiahle hradisko. To bolo postavené na najvyššom vrchu Štiavnických vrchov, ktorým je Sitno. Tento vrch je výnimočný svojím výhľadom, keďže by sme ďaleko na juh a na západ hľadali len márne vyšší vrch. Poskytuje výhľad až na územie dnešného Maďarska. Aj vďaka tomu sa nemôžeme čudovať, že zaujal ľudí Lužickej kultúry. 

Zaujímavosťou je aj to, že hradisko na vrchu Sitno bolo najvyššie položeným sídliskom tejto kultúry na území Slovenska. Južne od hradiska sa nachádzalo taktiež niekoľko neopevnených osád a žiarové pohrebiská. Medzi najvýznamnejšie nálezy z tejto lokality a jej okolia patria dva bronzové poklady. Tie boli nájdené nezávisle od seba a môžeme ich dodnes obdivovať v expozícii Starého zámku v Banskej Štiavnici.

Sitno teda bolo v závere doby bronzovej pravdepodobne mocenským centrom pre široké okolie, avšak zlom predstavuje aj pre dejiny spracovania kovu v regióne. Jednou z teórií, prečo bolo hradisko postavené práve tu, v strede Štiavnických vrchov, je, že ľudia lužickej kultúry chceli chrániť surovinové zdroje, teda kovy v tomto pohorí. Význam tejto lokality v rámci našej témy spočíva aj v inej informácii. Z daného obdobia síce taktiež neexistujú priame dôkazy o ťažbe v tomto regióne, ale k dispozícii sú nálezy, ktoré dokladujú prácu s kovom ako takým. Sú nimi kadlub na odlievanie bronzových dlátok a zvyšky trosky, ktoré poukazujú na metalurgickú činnosť v lokalite. Je vhodné tiež pripomenúť, že o prvotné uvedenie Sitna do literatúry sa taktiež zaslúžil Andrej Kmeť.

Po dobe bronzovej nasledovala doba železná, ktorá predstavovalo ďalší prelom. V porovnaní s predchádzajúcim bronzom predstavovalo používanie železa radu výhod. Na jeho spracovanie nebol potrebný ťažšie dostupný cín, ktorý sa často musel dovážať po obchodných cestách z veľkých vzdialeností. Železná ruda bola všeobecne mimoriadne dostupná naprieč rôznymi krajinami. Medzi jej benefity taktiež patrili technické vlastnosti kovu ako pružnosť, čo predstavovalo veľkú výhodu najmä pri výrobe zbraní. V prípadoch, keď sa bronzový meč zohol alebo zlomil, mohol železný zostať ešte nepoškodený.

Lepšia výroba nielen bežných predmetov, ale aj zbraní musela ľudí v 1. tisícročí pred. n. l. na území Slovenska zaujať, pretože vtedajšia spoločnosť bola pomerne militarizovaná. Na začiatku doby železnej predpokladáme kontinuitu v osídlení z doby bronzovej. Neskôr v 5. storočí pred. n. l. sa ako nové etnikum na Slovensku objavili Kelti. Ich sídliská obklopovali Štiavnické vrchy. Predpokladáme, že v 3. až 2. storočí prešli do Štiavnických vrchov kvôli ryžovaniu zlata, ktoré u nich mohlo taktiež vzbudiť záujem. Keltské nálezy sú však v tejto oblasti ojedinelé.

Doposiaľ nebolo nájdené žiadne sídlisko alebo pohrebisko Keltov. Rovnako nám chýbajú aj priame dôkazy keltskej ťažby alebo spracovania kovov v regióne. Vysvetliť to vieme napríklad sezónnou ťažbou. Podľa hypotézy sezónnej ťažby spoločnosti, ktoré sú silno závislé od poľnohospodárskej produkcie, dlhodobo prežívali na úrodných pôdach v kotlinách pod pohoriami a len v určitej časti roka odchádzali ťažiť kovy do priľahlých oblastí. Táto hypotéza objasňuje aj nedostatok nálezov a absenciu trvalých sídlisk či pohrebísk. Podľa archeológa J. Labudu od 3. až do polovice 11. storočia n. l. dokonca chýbajú dôkazy ľudskej prítomnosti v Banskej Štiavnici. 

Nález bronzového opasku z lokality Sitno (Zdroj: Oždáni – Žebrák 2017, Tab. VII)

Následne prichádza obdobie masívneho rastu baníckej činnosti, ktorý sa začal prejavovať v priebehu vrcholného stredoveku. Toto obdobie sa spája s pozvaním nemeckých prospektorov (baníkov) na naše územie. Iniciátorom bol v tomto prípade uhorský kráľ Gejza II. (1141 – 1162). Od tejto éry je región bohatý na archeologické nálezy a môžeme celkom s istotou tvrdiť, že do tohto obdobia siahajú začiatky slávnych časov baníctva a  spracovania kovov v Štiavnických vrchoch. Správnym, kultúrnym a neskôr aj akademickým centrom regiónu sa stala v priebehu 2. tisícročia Banská Štiavnica, ktorá si tento status ponecháva dodnes. Význam okolitých obcí je taktiež veľký, keďže dve z nich (Pukanec, Banská Belá) sa stali dokonca kráľovskými mestami.

Napriek tomu, že Banská Štiavnica bola sama osebe priam „posiata“ baňami, značná väčšina dodnes známych banských diel (podľa autora príspevku takmer 1200) bola práve v okolitých obciach na periférii. Tieto fakty však zároveň archeológom sťažujú podmienky pri dohľadávaní nálezov zo starších období. Oblasť Štiavnických vrchov je charakteristická veľmi hustým osídlením v priebehu 2. tisícročia. Pri stavaní bolo predovšetkým v prípade nerovného terénu bežným postupom pokladať základy stavby až na skalné podložie. Pri tomto postupe je stratigrafia predošlých období značne narušená.

Ďalším argumentom je, že pokiaľ tu boli pozostatky ľudskej činnosti súvisiacej s ťažbou v praveku a staroveku, tak boli prirodzene v okolí zdrojov nerastných surovín a práve tieto miesta boli silne zasiahnuté banskou činnosťou v stredoveku a novoveku. Nebolo to teda len husté osídlenie, ktoré mohlo narušovať staršie archeologické vrstvy, ale aj rozsiahla banícka činnosť, ktorá celkom menila charakter krajiny a výrazne zasiahla nielen podzemie, ale aj povrch tejto oblasti.

Záver

Prvé dôkazy metalurgie farebných kovov v Štiavnických vrchoch sa viažu k rozsiahlej lokalite Lužickej kultúry na vrchu Sitno v dobe bronzovej. Neskôr nám existencia keltských nálezov v regióne naznačuje sezónnu ťažbu a ryžovanie zlata. Ťažbu samotnú však môžeme s istotou dokladovať až od obdobia vrcholného stredoveku a práve v období stredoveku a novoveku dochádza k veľkému „boomu“ osídlenia a banskej činnosti. Výrazný zásah do krajiny v týchto obdobiach môže narúšať vrstvy predchádzajúceho osídlenia a ťažby, ktorej dôkazy možno ešte len čakajú pod zemou na svojho objaviteľa. Je to práve hradisko lužickej kultúry na Sitne, ktoré nasvedčuje tomu, že farebné kovy sa tu možno získavali už v dobe bronzovej.

Použitá literatúra:

  • Čelko, M.: Banská Štiavnica za včasného a rozvinutého feudalizmu. In: Lichner, M. et al. Banská Štiavnica: svedectvo času. Banská Bystrica: Štúdio Harmony, 2002, s. 30 – 49.
  • Labuda, J.: Počiatky osídlenia Banskej Štiavnice a blízkeho okolia od praveku po koniec 12. storočia. In: Lichner, M. et al. Banská Štiavnica: Svedectvo času. Banská Štiavnica: Mesto Banská Štiavnica, 2002, s. 26 – 29.
  • Labuda, J.: Banská Štiavnica ako príklad osídľovania banských regiónov. In: Archaeologia historica 29. Brno: Múzejní a vlastivědní společnost, 2004, s. 261 – 266.
  • Labuda J.: Andrej Kmeť – sitniansky rytier. Martin, 2008.
  • Labuda J.: Glanzenberg v Banskej Štiavnici. Archeologický výskum zaniknutej lokality. Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica, 2016.
  • Ožďáni O. –  Žebrák P.: Depot bronzových predmetov z hradiska lužickej kultúry na Sitne. In: Slovenská archeológia LXV – 2, 2017, s. 237 – 277.

Internetové zdroje:

  • Oficiálna stránka Banskoštiavnicko-hodrušského baníckeho spolku: http://www.prvybanickyspolok.sk/content/historia/historia-banictva/banictvo-v-banskej-stiavnici

Obrazová príloha: Wikimedia Commons

Vyštudoval klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite, kde sa zameriaval hlavne na militárie v okrajových oblastiach Rímskej ríše. Počas štúdia začal pracovať aj na výskumoch zameraných na montánnu archeológiu, tej sa venuje dodnes ako archeológ v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici. Vo voľnom čase sa venuje archeológii a histórii vojenstva v priebehu dejín, no taktiež vývojom osídlenia vo vybraných regiónoch Slovenska.