Na jednom z mediálnych projektov napojených na politickú stranu Kotlebovci – ĽSNS, Kulturblog, sa pred pár dňami objavil text, ktorý hrubým spôsobom dezinformuje a klame o jednej z najväčších tragédií ľudských dejín – holokauste.
Pred pár rokmi vedci a vedkyne nad takýmito textami mávli rukou a povedali si „to je marginálna minorita nedovzdelaných provokatérov“. Asi sme zanedbali svoju povinnosť voči verejnosti, možno sme si žili vo svojich akademických bublinách, riešili vysoko špecializované témy a hašterili sa medzi sebou o výhodách a nevýhodách jednotlivých metodologických postupov pri výskume druhej svetovej vojny a holokaustu. A medzitým sme zabudli na to, že medzi naše záväzky (a privilégiá) patrí tiež informovať verejnosť o tom, čo skúmame. A tak sa nám tu rozbesnili „alternatívne pravdy“. Text, ktorý sa nedávno objavil na Kulturblogu zavádza, klame a cielene dezinterpretuje fakty. Poďme sa pozrieť aspoň na niektoré z nich.
Epidémia, o ktorej sa mlčí?
Text na Kulturblogu láka čitateľov tvrdením, že sa dozvedia o epidémii, o ktorej historici mlčia a nič sa o nej nevie (a pritom by mohla zmeniť dejiny!). O epidémii týfusu počas druhej svetovej vojny sa však nikdy nemlčalo. Každý, kto sa venuje histórii druhej svetovej vojny a holokaustu odborne (alebo sa oň zaujíma ako laik), vie, že škvrnitý týfus bol obrovským problémom. Napríklad len spomedzi 51 548 svedectiev preživších holokaust, zverejnených online na stránke Visual History Archive (nutná registrácia; väčšmi „user-friendly“ je IWitness) až 4 444 hovorí o nebezpečí nákazy týfusom v getách, pracovných, koncentračných a vyhladzovacích táboroch. A to je iba jeden z mnohých historických zdrojov, ktoré sú k dispozícii každému. Na túto tému existuje nepreberné množstvo ako odbornej, tak vedecko-populárnej literatúry vo forme tlačených či na internete dostupných kníh, štúdií i krátkych článkov. V dôsledku nedostatku liekov a katastrofických hygienických podmienok, ktoré vinou nacistov v táboroch vládli, zomierali na týfus tisíce ľudí. Tento fakt nikto nezamlčiava, práve naopak. (O ochorení a koncentračných táboroch sa dočítate napríklad tu alebo tu.)
Znamená to však, že nacistické vraždenie v plynových komorách sa nikdy nestalo? Čo s tými, ktorí neboli Židia, ale napríklad sovietski vojenskí zajatci, no boli zavraždení v plynových komorách? Pre nich predsa len jestvovali? A čo Aktion T4, tzv. eutanázia, ktorej „árijské“ obete boli vraždené aj prostredníctvom prvých „typov“ plynových komôr?
Aktion T4
Plynové komory, alebo ich alternatívy využívalo nacistické Nemecko dávno pred rokom 1942. „Pilotným programom“, na ktorom si nacisti vyskúšali efektívnosť rôznych spôsobov vraždenia, sa stala Akcia T4 (Aktion T4), známa ako „eutanázia“. Išlo o tajný program na vyvražďovanie duševne a telesne postihnutých a nevyliečiteľne chorých ľudí, ktorý bol ideologický založený na náuke o „rasovej hygiene“ (Rassenhygiene) a plne zapadal do nacistických predstáv o „čistej rase“. Nemeckí lekári mali „po čo najprísnejšom medicínskom vyšetrení“ označiť pacientov, ktorí boli „nevyliečiteľne chorí“, a navrhnúť ich na „milosrdnú smrť“ (Gnadentod). Jej obeťami sa teda v prevažnej väčšine stali („árijskí“) občania nacistického Nemecka. Práve počas tejto akcie sa využili prvé varianty plynových komôr. Prvé plynovanie sa v Nemecku uskutočnilo už v januári 1940 v jednom zo stredísk vykonávajúcich „eutanáziu“. Keďže sa malo predísť osobnej zodpovednosti lekárov, ktorí predtým „pacientom“ injekčne podávali jed, do „služby“ sa zaviedol plyn oxidu uhoľnatého. Táto „účinná“ metóda sa potom začala využívať aj v ďalších podobných strediskách. V rámci tejto akcie bolo nakoniec povraždených približne 200- až 250-tisíc ľudí.
Od roku 1941, počas invázie do Sovietskeho zväzu, vykonávali nacisti hromadné popravy výfukovými plynmi. Ľudia boli nahnaní do nákladných vozidiel, ktoré boli upravené tak, aby výfukové plyny z motora prúdili priamo do utesneného priestoru auta. Bol to práve Heinrich Himmler, ktorý sa zúčastnil hromadnej vraždy Židov zastrelením v Minsku. Himmlerovi sa táto „metóda“ usmrcovania nepozdávala a nariadil, aby sa preskúmali „pohodlnejšie“ spôsoby zabíjania, ktoré by boli pre nemeckých vojakov menej „stresujúce“.
Plynové komory
Následne sa od roku 1941 rôzne formy plynových komôr začali využívať v táboroch na území dnešného Poľska na hromadné zabíjanie väzňov. Plynové dodávky sa používali najmä vo vyhladzovacom tábore Chełmno. Skúsenosť s hromadným vraždením prostredníctvom dodávok však ukázala, že ich použitie malo dve hlavné „nevýhody“: tento spôsob bol pomalý a hlasný.
Odpoveďou na tieto „nevýhody“ sa stali plynové komory, ako efektívnejšia metóda na zabíjanie veľkého počtu ľudí. Bol to práve Auschwitz, kde sa nacistom „podarilo“ nájsť účinnejšiu metódu usmrcovania – Zyklon B. Práve v Auschwitzi s ním začali v septembri 1941 experimentovať. „Výsledkom“ tohto pokusu bolo zavraždenie asi 600 sovietskych vojnových zajatcov a 250 chorých väzňov.
Plynové komory a Zyklon B boli prijaté ako nová metóda na masové zabíjanie vo viacerých táboroch. V rokoch 1943 – 1944 bolo v Osvienčime Zyklonom B splynovaných až 6 000 osôb denne. Keď sa priblížili jednotky Červenej armády, nacisti väčšinu plynových komôr v koncentračných a vyhladzovacích táboroch zničili. To sa stalo i komorám v Auschwitz-Birkenau, no o ich existencii a využívaní máme nepreberné množstvo dôkazov. Zároveň sa zachovali plynové komory v iných vyhladzovacích táboroch – napríklad v Dachau, v Sachsenhausene, či v Majdanku.
Je pravdou, že v Osvienčime jestvovali aj miesta na dezinfekciu – dezinfekčné kabíny. Tie však slúžili na niečo úplne iné. Tí väzni a väzenkyne, ktorí neboli určení na okamžitú „likvidáciu“, boli v týchto kabínach každé štyri týždne odvšivavení, ich vlasy a telesné ochlpenie boli znovu odstránené, ich oblečenie taktiež prechádzalo dezinfekciou. Podobne ako v prípade plynových komôr z Auschwitzu, i o týchto dezinfekčných kabínach existuje obrovské množstvo nespochybniteľných dôkazov.
Tvrdenia autora blogu o tom, že Zyklon B sa používal na dezinfekciu, boli v minulosti vyvrátené niekoľkokrát (pozri napríklad príslušné časti z procesu s Davidom Irvingom, o ktorom ešte bude reč).
Dohoda Haavara
Do skupiny informácií, o ktorých sa podľa autora textu na Kulturblogu „od historikov nedozviete“, patrí Dohoda Haavara (taktiež Haavara transferová dohoda). Podľa autora blogu „o dohode, ktorú ríša uzatvorila 25. augusta 1933 po trojmesačných vyjednávaniach medzi sionistickou Jewish Agency, Sionistickým zjednotením pre Nemecko a Nemeckým ríšskym ministerstvom pre hospodárstvo, sa taktiež moc medzi historikmi nedozviete“. Znova, svedčí to buď o jeho zásadne nedostatočnom vzdelaní, alebo o snahe manipulovať.
Dohoda Haavara bola (a stále je) predmetom výskumu mnohých vedcov a vedkýň, dokonca aj na Slovensku (pozri napríklad kapitolu 8.6.2 Židovské prisťahovalectvo v dizertačnej práci autorky tohto textu). Táto dohoda bola naozaj podpísaná 25. augusta 1933, ale tam faktická presnosť článku končí. Bola uzavretá medzi Sionistickou federáciou Nemecka, Anglo-palestínskou bankou spravovanou Židovskou agentúrou a hospodárskymi orgánmi nacistického Nemecka. Táto dohoda povolila imigráciu približne 60 000 nemeckých Židov do Palestíny v rokoch 1933 – 1939. Umožnila teda ľuďom, ktorí utiekli pred prenasledovaním nacistickým režimom, aby preniesli časť svojho majetku do Palestíny. Emigranti predávali svoje majetky v Nemecku na zaplatenie tovaru vyrobeného v Nemecku, ktorý mal byť následne transferovaný do Palestíny. Dohoda bola kontroverzná a bola kritizovaná mnohými židovskými lídrami, ako aj členmi NSDAP a členmi nemeckej verejnosti. Nemeckým Židom ponúkla táto dohoda spôsob, ako utiecť pred perzekúciou v Nemecku, Nemcom zase zmiernenie ekonomického bojkotu nemeckého tovaru z roku 1933, ktorý mal podporu medzi európskymi i palestínskymi Židmi (viac pozri tu, tu alebo v množstve knižných prác k tejto problematike).
Himmlerove stretnutie s Norbertom Masurom
Začiatkom roka 1945 už bolo i fanatikom typu Heinricha Himmlera jasné, že Nemecko vojnu prehralo. Po katastrofe, ktorú spôsobila Himmlerova totálna nekompetentnosť pri vedení jednotiek na východnom fronte, sa navyše vážne zhoršili jeho vzťahy s Hitlerom, a preto začal uvažovať o tom, že by Hitlera nahradil na čele NSDAP. Zároveň chcel presvedčiť západné vlády o nevyhnutnosti porážky boľševizmu, uzavrieť separátny mier a pokračovať vo vojne na východe. V tomto kontexte treba vnímať aj Himmlerove stretnutie s Norbertom Masurom, švédskym zástupcom Svetového židovského kongresu, ktoré opisuje autor blogu. Zároveň treba zdôrazniť, že k tomuto stretnutiu došlo 21. apríla 1945, deväť dní pred Hitlerovou smrťou a 17 dní pred koncom vojny. V tom čase nebolo o výsledku vojny žiadnych pochýb a Spojenci mali k dispozícii ohromné množstvo dôkazov o nacistickej vyhladzovacej politike a o holokauste (v tom čase už boli oslobodené napr. koncentračné tábory Bergen-Belsen a Auschwitz).
Himmler, snažiaci sa chrániť vlastnú kožu, si uvedomoval, že preživší koncentračných táborov, ktoré mal pod kontrolou, sú jeho jediným aktívom pre prípadné rokovania so Spojencami. Masurovi samozrejme tvrdil, že väzni zomreli na týfus, no už v tom čase bolo na základe dôkazov jasné, že ide o lož. Dnes máme dôkazov k dispozícii ešte viac, ide o absolútne nespochybniteľné fakty. Dostupnej literatúry, dokumentov či múzejných expozícií je pritom toľko, že tvrdiť opak nie je svedectvom o neznalosti, ale o zákernosti autora. Norbert Masur sa, pochopiteľne, snažil zachrániť čo najviac preživších, čo bol aj dôvod rokovaní s Himmlerom.
Aká krajina, taký Irving
Tvrdenia autora blogu sú buď zmesou totálnych nezmyslov, alebo dávno vyvrátených tvrdení rôznych revizionistických historikov a popieračov holokaustu. Spôsob, akým s faktami narába, svedčí nielen o jeho nekompetentnosti priam vyrážajúcej dych, o neschopnosti analyticky a kriticky myslieť, pracovať s prameňmi a dostupnou literatúrou či o nedostatočnej kapacite pre vedeckú a objektívnu prácu, ale čo je oveľa horšie, svedčí i o jeho podlosti. Všetko, čo vníma ako historikmi nezistené alebo zatajené, bolo už dávno preskúmané, no zrejme jeho vlastný výskum nebol dosť hĺbkový nato, aby tieto informácie objavil. Článok by mohol byť aspoň predmetom akademickej „kritiky“, keby sa neobjavil 30 rokov potom, ako sa obdobne vyjadroval jeho slávnejší a sofistikovanejší britský náprotivok David Irving.
Irving najprv napísal sériu článkov do nemeckého časopisu Neue Illustrierte a potom knihu o bombardovaní Drážďan vo februári 1945 (The Destruction of Dresden). Kniha bola bestsellerom a otvorila debatu o morálnosti spojeneckého bombardovania Nemecka. Veľmi skoro sa však ukázalo, že Irving v nej hrubo zavádzal, preháňal, klamal, a dokonca pri práci použil sfalšované dokumenty. Podobne ako autor nešťastného blogu. Irving pokračoval sériou ďalších kníh o nacistickom Nemecku, okrem iného tvrdil, že Hitler o „konečnom riešení“ nevedel a že ho rozkázal Himmler. Nakoniec zašiel Irving tak ďaleko, že prišiel s vyjadreniami, že plynové komory vo vyhladzovacích táboroch boli postavené po vojne a že holokaust je „hoax storočia“ (tento výraz prebral z titulu knihy iného známeho popierača holokaustu, profesora elektrotechniky Arthura Butza). Vyhlásil, že koncentračné tábory síce existovali, no vyhladzovacia politika nacistického Nemecka nie. Autor blogu teda „neohuruje“ ničím novým a originálnym. Len preberá staré a mnohokrát vyvrátené tvrdenia popieračov holokaustu.
V roku 1995 prehral Irving súd, keď žaloval historičku Deboru Lipstadtovú za ohováranie, pretože ho verejne označila za popierača holokaustu a antisemitu. Ako expert bol na súd prizvaný prominentný historik Richard J. Evans. Súd Irvingovu žalobu zamietol a stotožnil sa s Lisptadtovej tvrdením (všetky dokumenty zo súdu tu; kniha podrobne informujúca o spore tu; link na filmové spracovanie sporu tu). Pre Irvinga to znamenalo morálnu porážku, ako aj veľké finančné problémy. Postupne ho označili za personu non grata v celom rade krajín (Rakúsko, Nemecko, Kanada) a keď sa v roku 2005 neopatrne dostal prednášať do Rakúska na pozvanie, zatkli ho a za trestný čin popierania holokaustu ho odsúdili na tri roky väzenia.
Sloboda slova je skvelá vec, no verejné zavádzanie, popieranie alebo „vykladanie“ faktov nie je „názor“, ale zámerné klamstvo a podnecovanie k nenávisti. „Pýtanie sa nepríjemných otázok“ a „otváranie historikmi zanedbaných oblastí výskumu“ je jedna vec, popieranie historických faktov a ľudského utrpenia čosi úplne iné.
Dr. Denisa Nešťáková
Herder-Institut für historische Ostmitteleuropaforschung
Katedra všeobecných dejín FiF Univerzity Komenského
Dr. Jakub Drábik
Historický ústav Slovenskej akadémie vied
Seminář čínských studií FF Masarykovej univerzity
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
Je externou výskumnou pracovníčkou na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave, a zároveň pôsobí ako odborná asistentka na Herderovom inštitúte v Marburgu (Nemecko). Venuje sa predovšetkým politickým a sociálnym dejinám strednej Európy v 20. storočí so zameraním na históriu holokaustu a rodové štúdie na Slovensku. Pre viac informácií pozri jej profil na academia.edu.