História korunovácie anglických a neskôr britských panovníkov má dnes už vyše tisícročnú tradíciu. Ide v nej o formálnu a symbolickú udalosť, keďže de jure a de facto sa vláda ďalšieho panovníka začína úmrtím toho predošlého. Kráľ Karol III. je tak vo svojej funkcii už od 8. septembra 2022, keď zomrela kráľovná Alžbeta II.

Súčasná korunovačná slávnosť sa pritom vyvinula zo skorších anglických ako aj európskych tradícii, keď bola katolícka cirkev v úzkom prepojení so štátom. Z veľkej miery šlo o akt, ktorý mal zabezpečiť spoločenský poriadok formálnym ustanovením oficiálneho panovníka, a zastaviť tak ambície iných potenciálnych záujemcov o trón.

Ústrednou časťou tohto rituálu je pomazanie panovníka sväteným olejom (krizmou), ktorý symbolizuje udelenie Božej milosti. Na území Írska bol napríklad tento zvyk pravdepodobne ustanovený už niekedy v 7 – 8. storočí, v čase, keď rôzne kmene začali spadať pod jedného írskeho veľkráľa (írs. Ardrí na hÉireann). Keďže im chýbali jednoznačné pravidlá nástupu na trón, bolo to práve pomazanie nového kráľa biskupom, ktoré tak pomohlo utlmiť nároky iných rivalov, predísť chaosu, a zároveň legitimizovať úlohu cirkvi.

Mimochodom, aj hebrejské slovo mašiach (mesiáš) či grécke christos znamenajú „pomazaný”, a odrážajú tým tieto staroveké zvyklosti aj mimo európske prostredie. Avšak jediná európska krajina, v ktorej sa dodnes zachovalo nielen pomazanie panovníka, ale aj samotný akt korunovácie, je práve Spojené kráľovstvo. Ako sa tieto korunovácie začali, ako sa vyvíjali a čo charakterizovalo tieto politicky, nábožensky a kultúrne významné udalosti?

Karol III. a jeho manželka Camilla využijú špeciálny klimatizovaný koč (Diamond Jubilee State Coach), vyrobený pri príležitosti 80. narodenín kráľovnej Alžbety II.

Počiatky korunovácie

Mnoho ľudí pozná dátum 1066, keď do Anglicka vpadol a začal mu vládnuť normandský panovník William Dobyvateľ. Toho onedlho čakala veľkolepá korunovácia. Veľa prvkov, ktoré sa pri nej vyskytli, však môžeme vysledovať ešte ku skoršej slávnosti, ktorá sa odohrala takmer pred storočím, a to v roku 973. Vtedy bol korunovaný anglický kráľ Edgar v západoanglickom meste Bath, v priestoroch tamojšieho opátstva (Bath Abbey). Tieto korunovačné zvyklosti vytvoril vtedajší anglický biskup Dunstan, ktorý bol v roku 1029 vyhlásený za svätca. Historik Roy Strong opisuje túto slávnosť takto:

Ako deň korunovácie boli vybrané Turíce, sviatok zoslania Ducha Svätého. Edgar, s nasadenou veľkolepou korunou a držiac žezlo, očakával príchod veľkej cirkevnej procesie, v ktorej boli všetci odetí v bielom: kňazi, biskupi, opáti, opátky a mníšky vrátane… postarších a ctihodných kňazov. Držiac ho za ruku, kráľa voviedli do chrámu dvaja biskupi, z ktorých jeden pravdepodobne symbolizoval sever a druhý juh krajiny.”

Po vstupe do chrámu si Edgar sňal svoju korunu, v úkone prostrácie si ľahol pred oltár a biskup Dunstan začal spievať ranokresťanský hymnus Te Deum. Už na začiatku obradu nasledoval korunovačný sľub (promissio regis), ktorý pozostával z troch kráľových prísľubov Bohu (tria praecepta): zachovávať mier, vynášať spravodlivé rozsudky a konať v mene rovnosti a milosti. Vieme, že pri tomto úkone šlo o písomný dokument, ale nevieme, či bol nevyhnutne v latinčine a či ho kráľ vyriekol aj nahlas pred zhromaždeným ľudom – hoci je to zrejme tá najpravdepodobnejšia možnosť. Tento sľub sa stal odvtedy jedným z definujúcich momentov všetkých ďalších anglických (resp. britských) korunovačných obradov.

Potom nasledoval najväčší moment, keď dvaja biskupi pomazali Edgara posvätným voňavým olejom, vyliatym zo zvieracieho rohu na jeho hlavu. Nato sa začal spievať oslavný hymnus Unxerunt Solomonem (Pomazali Šalamúna), s počiatočnými slovami „Kňaz Cádok a prorok Nátan pomazali kráľa Šalamúna.” Bol to neskorší barokový skladateľ George Frideric Handel, ktorý ho v roku 1727 zhudobnil k príležitosti korunovácie kráľa Juraja II., odkedy sa stal stálou súčasťou britských korunovácií.

Od 11. storočia začali korunovácie pravidelne prebiehať v monumentálnom Westminsterskom opátstve (Westminster Abbey), neďaleko súčasného londýnskeho parlamentu. Do času korunovácie bol nastávajúci kráľ označovaný ako Dominus Anglorum a jeho manželka Domina Anglorum. Po ceremónii sa tento ich titul zmenil na Rex et Regina Anglorum, teda kráľ a kráľovná Anglicka. Svoju veľkolepú korunováciu mal v tomto Westminsterskom opátstve ako prvý William Dobyvateľ, a to 25. decembra 1066. Bol zároveň prvým panovníkom, ktorý v blízkosti chrámu strávil aj noc pred svojim korunovaním, a to v priestoroch Westminsterského paláca, ktorého priestory dnes tvoria parlamentné budovy.

Tento zvyk naďalej pokračoval až do roku 1821 a kráľ Juraj IV. bol posledným britským panovníkom, ktorý túto tradíciu neopustil. Historik David Cannadine ho opísal ako romantika, ktorý nemal najlepšie zdravie, a pretože sa obával veľkých davov, bol rád, že mohol stráviť noc v tesnej blízkosti opátstva. V súčasnosti je to vždy len na konkrétnom kráľovi či kráľovnej, kde sa rozhodne vyspať pred svojím veľkým dňom.

Portrét kráľovnej Alžbety II., znázornenej v priestoroch Westminsterského opátstva

Liber Regalis a formalizácia

Spomenuli sme, že pomazanie krizmou malo pri tejto slávnosti ústredné miesto. Iný historik, Thomas Asbridge, opísal pomazanie nastávajúceho kráľa Richarda I. v roku 1189 takto: „Šlo o hlavnú drámu celej korunovácie. Bol to moment, keď sa z Richarda stal Bohom ustanovený zástupca na zemi.”

Tento korunovačný proces sa na konci 14. storočia ešte viac sformalizoval. V roku 1382 bola spísaná Liber Regalis (Kráľovská kniha), ktorá predstavovala takpovediac manuál pre organizáciu korunovácií. Ide o nádherne iluminovaný rukopis, ktorý je v súčasnosti vystavený v priestoroch galérie Westminsterského opátstva. Od čias jeho zhotovenia prebiehala každá korunovácia viac-menej rovnakým spôsobom. Z historického hľadiska je teda pôsobivé, že jej hlavné črty budú uplatňované aj pri korunovácii kráľa Karola III. a kráľovnej Camilly. Dielo obsahuje detailný postup celej ceremónie od dňa pred korunováciou až po jej ukončenie. Azda každý jeden krok je pritom úzko prepojený s náboženskou symbolikou vrátane nariadenia, že panovník by mal stráviť noc pred korunovaním v modlitbe a kontemplácii nad potrebnými cnosťami spravodlivého vládcu.

Nepochybne platí, že monumentálnou postavou v anglických dejinách bol kráľ Henrich VIII., ktorý, ako je známe, odlúčil svoju krajinu od katolíckej cirkvi (1534) a nasilu pričlenil k Anglicku Írsko (od roku 1542 do 1801). Nemenej významným vládcom novovekého Anglicka však bola aj Henrichova dcéra, známa ako Alžbeta I., ktorá bola korunovaná v roku 1559. V jej prípade prebiehala daná slávnosť ešte vo zvláštnej kombinácii latinčiny a angličtiny. Nasledujúce korunovačné obrady však už po Alžbetinej vláde prebiehali iba čisto v anglickom znení.

Kráľovná Alžbeta I. na ceste zo svojej korunovácie v roku 1599

Bezdetná Alžbeta, známa aj ako „panenská kráľovná”, zomrela v roku 1603, čo viedlo k významným politickým zmenám. Keďže Alžbeta nemala priamych potomkov a bola tak posledná z rodu Tudorovcov, došlo v tomto roku k zjednoteniu škótskeho a anglického trónu. Po jej smrti bol totiž najbližším dedičom trónu jej bratranec a vtedajší škótsky panovník Jakub VI. Ten sa čoskoro dostavil do Londýna, a to na svoju druhú, tentokrát anglicko-írsku, korunováciu. Nastala tak trochu zmätočná situácia, keďže odteraz bol škótskym kráľom Jakubom VI. a zároveň aj Jakubom I., anglickým a írskym panovníkom. Na jeho londýnsku korunováciu bola taktiež prvýkrát do angličtiny preložená už spomenutá Liber Regalis, ktorej anglický text sa pri tejto liturgii odvtedy naďalej používal.

Tieto dve slávnosti sa pritom nikdy nezlúčili, a tak boli nasledujúci panovníci z rodu Stuartovcov (v Anglicku vládli v rokoch 1603 – 1714) korunovaní vždy dvakrát a samostatne – raz ako králi Škótska, a druhýkrát ako králi Anglicka. Dátumy sa pritom vždy rôznili. Napríklad, hoci je 23. apríl sviatok sv. Juraja, ktorý je patrónom Anglicka, od roku 1603 sa korunovácie udiali v tento deň len trikrát. Možno to nie je potrebné podotknúť, ale šlo vskutku o dlhú slávnosť. Známy anglický autor Samuel Pepys sa napríklad vo svojom diári posťažoval, že počas korunovácie Karola II. v roku 1661 nevidel vnútri nič z toho, čo sa deje, a to napriek tomu, že do opátstva prišiel už o štvrtej ráno. Čakal pritom hodnú chvíľu, keďže nastávajúci kráľ vošiel so svojím zástupom až o jedenástej hodine. Pepys však musel odísť ešte počas ceremónie, pretože, ako si zapísal, mal „ozaj obrovskú potrebu ísť sa vymočiť.” Iné pramene na to nemáme, ale zrejme nebol jediný.

Kameň osudu

Spomeňme ešte jeden významný predmet, ktorý bol pri týchto korunováciách prítomný mnoho storočí. Ide o takzvaný Kameň osudu (Stone of Destiny) a pôvodne sa nachádzal v augustiniánskom opátstve v stredovekom škótskom sídle Scone. Je relatívne malý, s rozmermi približne 66 × 42 × 27 cm a o hmotnosti 152 kg. Jeho kultúrny význam je však značne väčší než jeho fyzická veľkosť. Práve na ňom totiž boli tradične korunovaní škótski vládcovia (ako prvý ním bol škótsky kráľ Alexander III. v roku 1249). Tento kameň však napokon nezostal na svojom pôvodnom mieste. V roku 1289, počas vojenského vpádu do Škótska, tento kameň ukoristil anglický kráľ Edward I., ktorý ho umiestnil do Westminsterského opátstva, odkedy bol súčasťou tamojších korunovácií.

Kameň osudu ako stredoveký symbol škótskej monarchie

V roku 1950 sa však stala kuriózna situácia. Kameň potajomky vzali štyria škótski študenti a podarilo sa im ho prepašovať naspäť na sever. Napriek rozsiahlemu pátraniu polície sa kameň našiel až ďalší rok, keď ho objavili ponechaný na oltári v zrúcanine Arbroathského opátstva (Arbroath Abbey) na východnom pobreží Škótska. Bol prenesený opäť do Londýna, no v roku 1996 ho oficiálne vrátili do krajiny svojho pôvodu. Odvtedy má svoje ikonické miesto na Edinburghskom hrade, no 6. mája 2023 bude opäť dočasne prítomný na westminsterskej korunovácii Karola III.

Počas obradu bude vsunutý v takzvanom korunovačnom kresle Edwarda I., ktoré dal pre tento kameň zhotoviť v roku 1300. Daný kameň a kreslo tak budú jednými z tých najcennejších pamätihodností pri celom obrade. Súčasťou budú tiež viaceré kráľovské regálie, ktoré symbolizujú rôzne sekulárne a duchovné povinnosti panovníka. Medzi tieto korunovačné klenoty patria aj kráľovské jablko, dve žezlá, štyri meče či korunovačná lyžica (zo 14. storočia, najstarší klenot) na pomazanie kráľa a kráľovnej.

Korunovačná lyžica zo 14. storočia je najstarším klenotom použitým pri obrade

Ľudská stránka

Ako sa však mohol cítiť typický panovník tesne pred svojou korunováciou? Hoci ide o veľkolepú udalosť, musela byť pre mnohých zároveň veľmi stresujúca. Kráľ Juraj VI. zažil tento svoj veľký deň 12. mája 1937 a jeho začiatok opísal nasledujúcím spôsobom:

Zobudili sme sa už veľmi skoro, asi o tretej hodine ráno. Testovali totiž reproduktory… a znelo to, že jeden z nich je aj v našej izbe. Hudobné skupiny… prišli do ulíc o piatej ráno, takže potom sa už vôbec nedalo spať. Nedokázal som zjesť žiadne raňajky a vo vnútri som mal pocit akejsi záťaže. Vedel som, že ma čaká veľmi náročný deň a najdôležitejšia slávnosť v mojom živote. Tie hodiny, ktoré som strávil čakaním na presun do Westminsterského opátstva, boli tie najviac stresujúce. Keď konečne nastal ten čas, vydali sme sa v kráľovskom koči v našich slávnostných oblekoch do chrámu.”

Poslednú korunováciu, t. j. kráľovnej Alžbety II., sledovalo vyše 27 miliónov Britov a ďalších 11 miliónov ju počúvalo cez rádio. Bolo na nej – hoci nie v samotnom chráme –  vyše 2000 novinárov a 500 fotografov z 92 krajín sveta. Momentálne ešte nevedno, aké budú tieto štatistiky pri korunovácii Karola III., ale je celkom isté, že budú v mnohom prekonané.

Literatúra

  • Asbridge, Thomas: Richard I: The Crusader King. London: Allen Lane 2018.
  • Burrows, Daron: ‚The Anglo-Norman Coronation Order of Edward II‘, Medium Ævum, 2016.
  • Cannadine, David: Victorious Century: The United Kingdom, 1800 – 1906. London: Allen Lane 2016.
  • Range, Matthias: Music and Ceremonial at British Coronations: From James I to Elizabeth II. Cambridge: Cambridge University Press, 2012.
  • Strong, Roy: Coronation: From the 8th to the 21st Century. New York: HarperCollins, 2005.
  • Torrance, David: The Coronation: History and Ceremonial. 2023. Online: https://researchbriefings.files.parliament.uk/documents/CBP-9412/CBP-9412.pdf

Obrazová príloha: wikimedia, www.edinburghcastle.scot

Vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterské tituly z biblistiky na University of London a z historicko-filozofických štúdií vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa hlavne na históriu kresťanstva a interakciu vedy a náboženstva, čomu sa aj ako spolutvorca venuje v podcaste Pravidelná dávka.