Vojny vo svojej podstate nie sú hrdinské. Napriek tomu so sebou niekedy prinášajú činy a udalosti, ktoré za hrdinské pokojne označiť môžeme. Zvláštnu kategóriu spomedzi nich tvoria takzvané last stands, posledné bitky, kde hŕstka obrancov v bezvýchodiskovej situácii statočne vzdoruje veľkej presile, aby nakoniec hrdinsky podľahla a vošla tak ovenčená slávou do dejín, umenia a vo viacerých prípadoch aj do filmu. Je prakticky nemožné odstupňovať mieru hrdinstva, zvlášť keď sa končí smrťou. Nasledujúci, zďaleka nie úplný výber je preto zoradený len do veľmi orientačného rebríčka. Zároveň je doplnený aj o filmové rekonštrukcie, ktoré asi najbezprostrednejšie dokážu priblížiť mimoriadne dramatický priebeh posledných bitiek.
10. Alamo 1836
„Pamätajte na Alamo“ patrí k najslávnejším frázam amerických dejín. Bitka o Alamo je však podobne ako povestná Custerova porážka pri Little Bighorn Indiánmi v roku 1876 opradená množstvom mýtov. Obrana starej španielskej misie v záverečných dňoch Texaskej revolúcie v každom prípade vošla do amerických dejín ako stelesnenie heroického boja. Trinásť dní (23. februára – 6. marca) sa dokázalo asi 200 obrancov vedených Wiliamom Travisom a legendárnymi hraničiarmi Jamesom Bowiem a Davidom Crocketttom brániť pred takmer 2000 mexickými vojakmi pod velením generála Antonia Lópeza de Santa Anna, celkom 11-násobného mexického prezidenta, ktorý sa sám nazýval „Napoleonom Západu“. Rozhodujúci útok podnikli Mexičania všetkými silami na úsvite 6. marca, rýchlo prekonali múry a v krátkom čase pobili skoro všetkých obrancov, ušetrili iba ženy, deti a pár „nebojujúcich“ (otrokov), ktorí sa nachádzali v obliehanej misii. Mexické straty sa zvyknú udávať do 600 mužov, ale toto číslo je zrejme značne nadsadené, pravdepodobne mali iba niekoľko desiatok mŕtvych a väčšina ich strát bola možno spôsobená dokonca vlastnými guľkami.
Filmy: The Alamo (USA, 1960, r. J. Wayne), The Alamo (USA, 2004, r. J. L. Hancock)
9. Rím 1527
Vyplienenie Ríma besniacou soldateskou v roku 1527 sa zapísalo čiernymi písmenami do európskej histórie a zlatými písmenami do histórie pápežskej Švajčiarskej gardy, ktorá si tento deň (6. mája) dodnes pripomína slávnostným nástupom nových regrútov. Dynastický konflikt o obsadenie neapolského trónu prerástol v 16. storočí do celoeurópskeho boja medzi dvoma najmocnejšími dynastiami – Habsburgovcami a francúzskym kráľovským rodom Valois, Pre svoje hlavné bojisko sú tieto strety známe aj ako talianske vojny. Na protihabsburskú stranu sa postavil tiež pápež Klement VII. V roku 1527 žoldnierske vojsko cisára Karola V. obsadilo Rím. Cisár nemal dosť peňazí na vyplatenie žoldu, navyše obrancovia Ríma zabili obľúbeného hlavného veliteľa, ktorý jediný by bol dokázal udržať jeho armádu na uzde. Vojaci sa preto pustili do rabovania, ktoré nabralo ohromné rozmery a skončilo sa totálnym masakrom, ktorému padli za obeť tisíce Rimanov. Pápežov útek do bezpečia Anjelského hradu húževnato bránilo 189 členov Švajčiarskej gardy. Chaotickú bitku s rozbesnenými vojakmi ich prežilo iba 42 z osobného sprievodu pápeža.
Filmy: Il Sacco di Roma (Taliansko, 1920, r. E. Guazzoni a G. A. Sartorio), Il sacco di Roma (Taliansko, 1953, r. F. Cerio)
8. Koromogawa 1189
V histórii je známych hneď niekoľko prípadov, keď jediný bojovník sám neohrozene zadržal na moste celú armádu. Povestný je posledný boj neznámeho vikinského berserka v bitke na Stamfordskom moste v búrlivom roku 1066, ktorý rozhodol o konci vikinskej éry i o budúcnosti Anglicka, alebo podobne legendárny boj jedného z najväčších rytierov histórie de Bayarda, ktorý dokázal v roku 1503 až do príchodu posíl úspešne brániť most cez rieku Garigliano proti 200 Španielom. Nemenej srdnato si počínal aj japonský bojový mních Saitó Musašibó Benkei, ktorý v roku 1189 držal zdvíhací most cez rieku Koromogawa proti celej armáde a zabil 300 nepriateľských vojakov, kým ho neprešpikovalo množstvo šípov, načo postojačky zomrel. Získal tým však čas pre svojho pána, ktorý práve prehral vražedný boj s vlastným bratom o moc a v hrade za riekou medzitým spáchal rituálnu samovraždu.
7. Jadotville 1961
Belgické Kongo sa 30. júna 1960 stalo nezávislým štátom, ale na ďalších päť rokov sa okamžite prepadlo do chaosu občianskych vojen, ktoré sa zároveň stali proxy konfliktom studenej vojny a pripravili o život celkovo asi 100 000 obyvateľov tejto krajiny. Vzniknutú situáciu sa pokúsila upokojiť aj OSN vyslaním svojej vôbec prvej významnej vojenskej misie so silou až 20 000 mužov. Do najväčšej mely sa nečakane dostala 150-členná, len ľahko vyzbrojená írska jednotka („A“ Company) pod velením majora Pata Quinlana, ktorú pri Jadotville počas omše v stredu 13. septembra obkľúčilo asi 3- až 5-tisíc miestnych bojovníkov a belgických, francúzskych a rodézskych žoldnierov pod velením plukovníka francúzskej cudzineckej légie Rogera Faulquesa. Útočníci disponovali aj ťažkou výzbrojou a zo vzduchu ich podporovalo jedno vyzbrojené cvičné lietadlo. Íri okamžite zorganizovali učebnicovú obranu a do vysielačky zahlásili: „Budeme sa držať do poslednej guľky, ale bodla by nejaká whiskey.“ Presnou a účinnou streľbou si nasledujúcich päť dní držali od tela vo vlnách útočiacich protivníkov. Postupne im ale došla munícia, zásoby, švédsko-indické pokusy o pomoc boli zakaždým odrazené a keď nakoniec nedorazila ani tá whiskey, prijal major Quinlan v nedeľu 17. septembra podmienky kapitulácie. Dovtedy sa jeho mužom podarilo vyradiť z boja asi 300 zabitých a 1000 ranených nepriateľov. Jeho jednotka nestratila ani jediného muža a po mesiaci boli zo zajatia všetci prepustení. Doma v Írsku bol však dlho tento ich statočný a skvelý boj znehodnotený nezmyselnými obvineniami zo zbabelej kapitulácie a vojaci z „A“ Company sa istého zadosťučinenia dočkali až v posledných rokoch.
Film: The Siege of Jadotville (Írsko/Juhoafrická rep., 2016, r. R. Smyth)
6. Wizna 1939
Poliaci majú vo svojich pohnutých dejinách hneď niekoľko bitiek, ktoré nesú označenie „poľské Termopyly“. Dalo by sa dokonca povedať, že sú v tejto historickej disciplíne skutoční šampióni. Tie zatiaľ posledné vybojovali hneď na začiatku 2. svetovej vojny. Medzi 7. a 10. septembrom držalo nie viac ako 720 poľských vojakov, väčšinou čerstvých odvedencov, pod velením kapitána Władysława Raginisa opevnenú líniu pri Wizne v severovýchodnom Poľsku pred XIX. obrneným zborom pod velením Heinza Guderiana. Proti poľským šiestim 76 mm delám a 42 guľometom mohli Nemci nasadiť 42 000 vojakov, 350 tankov a 657 diel. Poľský veliteľ sa obrovským nepomerom nenechal zastrašiť a prisahal, že bude držať pozíciu, kým bude nažive, čo aj do bodky splnil. Keď Nemci neuspeli s výzvou na kapituláciu, pustili sa do Poliakov delostrelectvom a leteckým bombardovaním, zaútočili na severný bok poľskej línie a po ťažkom boji vytlačili tamojšie poľské sily k Białystoku. Na južnom krídle sa Poliakom podarilo prudkou guľometnou paľbou na čas pribiť nemeckú pechotu v okolitých bažinatých poliach. Pomocou tankov a delostrelectva ničili Nemci jeden poľský bunker za druhým, až 10. septembra zostali nedobyté posledné dva. Poliakom však došla munícia i nezranení obrancovia, takže ťažko ranený kapitán Raginis vydal zvyšku vojakov rozkaz vzdať sa a sám sa hodil na odistený granát. Nemcov stálo toto víťazstvo 10 tankov, jedno lietadlo, 900 mužov a tri stratené dni.
5. Saragarhi 1897
Najväčším klenotom Britského impéria bola India. Spravovať, kontrolovať, ale aj chrániť takú obrovskú, rôznorodú a bohatú krajinu bola výzva hodná najväčšej ríše v dejinách. Je preto napočudovanie, aj keď je to na druhej strane príznačné, že od polovice 18. až do polovice 19. storočia to pre Britov robila súkromná Východoindická spoločnosť. To sa zmenilo až po obrovskom povstaní v roku 1857, ktoré Indiu prakticky zdevastovalo. Proti Britom sa vtedy vzbúrilo aj domorodé vojsko (preto sa zvykne nazývať aj povstanie sipáhiov), ale vernosť im zachovali sikhské jednotky. Sikhské pluky patrili a patria k najlepším a najoceňovanejším jednotkám indickej armády, ale aj celého Commonwealthu. Najväčšou slávou sa ovenčili 12. septembra 1897, v deň, ktorý si príslušníci jednotky s levom v znaku, ale aj všetci sikhovia po celom svete dodnes pripomínajú ako svoje najväčšie vojenské výročie. V tento deň čelilo 21 mužov zo sikhského 36. pešieho pluku na severozápadnej hranici v malej strážnici v Saragarhi (v dnešnom Pakistane) útoku asi 10-tisíc afgánskych (paštúnskych) bojovníkov. Miniatúrna jednotka vedená havildarom (seržantom) Isharom Singhom nepredala svoje životy lacno a zobrala so sebou 200 až 600 útočníkov. Zároveň tým pre Britov získala čas, aby pritiahli delostrelectvo a paštúnske povstanie rozstrieľali.
Film: Kesari (India, 2019, r. A. Singh)
4. Ostrov Wake 1941
V tieni šokujúceho japonského útoku na Pearl Harbor zostáva trochu nespravodlivo hrdinská obrana malej americkej základne na ostrove Wake v dňoch 8. – 23. decembra 1941. Atol Wake leží stratený uprostred Pacifiku, 3698 km západne od Honolulu a 3204 km juhovýchodne od Tokia. V čase vypuknutia vojny s Japonským cisárstvom sa na atole nachádzala 449-členná vojenská posádka USMC (mariňáci) a 1200 neozbrojených civilistov, z ktorých asi tri stovky zasiahli do nasledujúceho boja ako dobrovoľníci. Američania mali na obranu iba šesť 127 mm diel, dvanásť protilietadlových 76 mm diel, niekoľko desiatok guľometov a predovšetkým 12 stíhačiek F4F Wildcat. Len niekoľko hodín po informácii o útoku na Pearl Harbor zažili obrancovia Wake prvý útok v podobe 34 japonských bombardérov G3M „Nell“, ktoré za sebou nechali okrem iného osem zničených amerických stíhačiek. Po ďalších dvoch náletoch dorazili k atolu 11. decembra aj japonské námorné invázne sily v podobe troch ľahkých krížnikov, šiestich torpédoborcov, dvoch transportných a dvoch vyloďovacích lodí. Obrancovia ich nechali priblížiť sa a potom presnou delostreľbou ohrozili vlajkový krížnik Yubari a potopili torpédoborec Hayate, ktorý tak získal neradostný primát prvej potopenej hladinovej lode cisárskeho námorníctva vo vojne. Šokovaní Japonci sa začali sťahovať (nadlho naposledy v tejto vojne), pričom im „lietajúci mariňáci“ na zvyšných Wildcatoch zasadili ešte jeden úder a potopili ďalší torpédoborec Kisaragi. Americké velenie váhalo s pomocou a ponížení Japonci už pri druhom útoku nenechali nič na náhodu. Proti maličkému ostrovu vrhli dve ťažké lietadlové lode Sórjú a Hirjú so sprievodom, ktoré sa vracali z útoku na Pearl Harbor a 23. decembra po krátkom, ale tvrdom boji nakoniec jeho obrancov prinútili kapitulovať.
Film: Wake Island (USA, 1942, r. J. Farrow)
3. Szigetvár 1566
„Politujtež, kresťané, zámku tak slavného, města tak tvrdého a pána Zríniho, obhájce silného!“ znie dobová Píseň o Sigetském zámku. Mesiac trvajúca obrana (6. augusta – 7. septembra) strategicky významnej pevnosti Szigetvár (slovensky Sihoť) v dnešnom južnom Maďarsku pred 100-tisícovým tureckým vojskom vedeným sultánom Sülejmanom Nádherným inšpirovala nielen jednu z najkrajších slovenských historických piesní, ale aj veľkého francúzskeho štátnika kardinála Richelieu k výroku, že táto „bitka zachránila civilizáciu“. Bránilo ju pritom len niečo vyše dvoch tisícok obrancov pod velením bývalého chorvátskeho bána Mikuláša Šubića Zrínskeho. Intenzívne turecké obliehanie, ich mohutné útoky i prudké protiútoky odhodlaných obrancov postupne premieňali pevnosť na trosky. Na konci už zostalo Zrínskemu len asi 300 mužov, jeho situácia bola beznádejná a pomoc stále neprichádzala. Nechal preto zvyšok pevnosti podmínovať a vyrazil do posledného protiútoku, v ktorom vzápätí s väčšinou spolubojovníkov padol. Pádu pevnosti sa však nedočkal ani sultán Sülejman, ktorý krátko predtým zomrel. Turci stratili celkom vyše 20-tisíc mužov, pár tisíc z nich vybuchlo krátko nato, ako vstúpili do dobytej pevnosti.
2. Rorke´s Drift 1879
Vojna medzi Britským impériom a Zuluským kráľovstvom z roku 1879 v južnej Afrike vošla do dejín jednou z najhorších porážok v britských dejinách pri Isandlwane (22. januára), neuveriteľne úspešnou obranou malej britskej jednotky proti veľkej zuluskej presile pri Rorke´s Drift (22. – 23. januára), a tiež úplne zbytočnou smrťou jediného syna bývalého francúzskeho cisára Napoleona III., ktorý v britských službách získaval vojenské skúsenosti, ale počas hliadky ho prekvapili a zabili zuluskí bojovníci (1. júna). Briti samozrejme najradšej spomínajú na obranu misijnej stanice pri Rorke´s Drift, ktorú dokázalo 150 britských a koloniálnych vojakov pod velením poručíkov Charda a Bromheada v dvanásťhodinovej úpornej bitke brániť proti takmer štyrom tisíckam odhodlaných zuluských bojovníkov. Zuluská armáda pritom len niekoľko hodín predtým doslova prevalcovala takmer dvojtisícové britské vojsko pri neďalekej Isandlwane. Obaja britskí poručíci však zorganizovali obranu chatrnej misijnej stanice s mimoriadnou efektivitou a Zuluovia sa po množstve márnych útokov nakoniec s ťažkými stratami stiahli, aj keď sa im počas boja podarilo časť stanice zapáliť. Táto skvelá obrana, jedna z mála úspešných last stand v dejinách, stála Britov len 17 mŕtvych a bola ocenená rekordným počtom najvyšších vyznamenaní.
Film: Zulu (GB, 1964, r. C. Endfield)
1. Termopyly 480 pred n. l.
Celkom určite najznámejší, ale aj najstarší a vo svojich dôsledkoch asi najvýznamnejší last stand v dejinách. Tri dni bránilo 300 spartských hoplitov a ďalších približne 7000 gréckych spojeneckých bojovníkov pod velením spartského kráľa Leonida termopylský priesmyk pred obrovskou perzskou inváznou armádou (okolo 100-tisíc) pod velením kráľa kráľov Xerxa. Peržania prerazili, až keď im zradca ukázal tajnú cestu do tyla obrancov. Skoro všetci Sparťania aj so svojím kráľom v nasledujúcej bitke padli. Podarilo sa im však, v súčinnosti so súbežne prebiehajúcou námornou bitkou pri Artemisiu (vo výsledku nerozhodnou) pribrzdiť perzské invázne sily, čo zároveň povzbudilo Grékov, ktorí potom v námornej bitke pri Salamíne a pozemnej pri Platajach perzského útočníka rozdrvili. Vo všeobecnosti prevláda názor, že tieto bitky zachránili nielen grécku, ale aj európsku civilizáciu.
Filmy: The 300 Spartans (USA, 1962, r. R. Maté), 300 (USA, 2006, r. Z. Snyder)
Literatúra:
- Budil, I. T.: Válka Zuluů. Britsko-zulská válka v roce 1879. Praha 2006.
- Dangl, V./Segeš, V.: Vojvodcovia. 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha 2012.
- Kol. autorov: Největší bitvy. Ucelené informace o slavných bitvách, které formovaly svět. Praha 2016.
- Opatrný, J.: Pamatujte na Alamo. Od reality k mýtu a zase zpátky. Praha 2014.
- Šnajdr, M.: Létající mariňáci. Třebíč 2015.
Internetové odkazy:
Obrazová príloha: wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).