HistoryLab
Medzi vojnami

Mníchov využil Mussolini doma na propagandu

Benito Mussolini

O úlohe Mussoliniho počas Mníchovskej krízy sa nehovorí veľa. Taliansko hralo pritom kľúčovú rolu. Duce dlho situáciu eskaloval, aby sa nakoniec zo šialeného vojnového štváča stal v očiach Talianov mužom, ktorý ich pred vojnou zachránil.

Udalosti ohľadom Mníchova sú historikom, ale i verejnosti – zvlášť u nás – dobre známe. Poznáme postoje Nemecka, sme oboznámení s politikou appeasementu, vieme, čo sa dialo v Československu. Na čo sa však historici dlho takmer vôbec nesústreďovali, bola úloha Talianska, a zvlášť Mussoliniho. Napríklad vo viac ako 6000-stranovom mamuťom životopise Mussoliniho (vyšiel v ôsmich dieloch v rokoch 1965 až 1997) od kontroverzného talianskeho historika Renza De Felice nájdeme o mníchovskej konferencii len minimum informácií. De Felice si v podstate vystačil s konštatovaním, že duce, vedomý si relatívnej vojenskej a hospodárskej slabosti Talianska, sa chcel vyhnúť akémukoľvek konfliktu alebo inej účasti svojej krajiny na udalostiach. Našťastie, v posledných rokov sa niekoľko zaujímavých prác objavilo. Ako to teda s talianskym diktátorom a jeho postojmi bolo?

Fašistická expanzia

Jeden z plánov na Talianske impérium

Keď Mussolini v roku 1929 definitívne upevnil svoju moc a vytvoril všetky inštitúcie potrebné na vytvorenie totalitného štátu, mládežníckymi organizáciami počnúc až po rekreačné organizácie prísne pod kontrolou štátu a straníckych ideológov, pristúpil k agresívnejšej zahraničnej politike. Kým v 20. rokoch sledovala talianska diplomacia tradičné konvenčné ciele a niektorí historici hovoria dokonca o „desiatich rokoch dobrého správania“, v 30. rokoch už boli fašistické médiá a propaganda plné pojmov ako znovuzrodené Rímske impérium, Spazio vitale (životný priestor), Mare Nostrum (z latinčiny, „Naše more“ – takto nazývali Rimania Stredozemné more), či dokonca latinità, teda zjednotenie všetkých národov, ktoré boli dedičmi rímskej a katolíckej kultúry (teda nielen európske krajiny, ale i celá Južná Amerika).

Mussolini sa rozhodol vytvoriť talianske impérium. Taliansko totiž podľa neho nemohlo byť ničím iným než svetovou veľmocou. Najvýznamnejším krokom k vybudovaniu tohto impéria bola talianska invázia do Etiópie v roku 1935. Do boja proti slobodnému štátu a členovi Spoločnosti národov sa pohlo asi 600 000 talianskych vojakov a celú akciu talianska propaganda popisovala ako „najväčšiu koloniálnu vojnu všetkých čias“.  Po počiatočných problémoch a najmä kritike zo zahraničia (Spoločnosť národov uvalila neprimerané a neúčinné sankcie) sa modernej talianskej armáde (mala 765 tankov, Etiópčania 4) podarilo definitívne zlomiť odpor Etiópčanov a do mája 1936 obsadiť väčšinu krajiny.

Doma prijali Taliani správy o vojne s veľkým entuziazmom. Po víťazstve bol Mussolini na vrchole svojej moci a popularity. Fašistická propaganda šliapala na plné obrátky: Mussolinimu sa podarilo to, čo sa nepodarilo liberálnym politikom celej dekády – Taliansko malo konečne svoje impérium. A dobylo si ho úplne samo, vojenskou akciou, napriek protestom zahraničia a sankciám Spoločnosti národov. „Filozof fašizmu“ Giovanni Gentile písal, že „Mussolini dnes nevytvoril len impérium v Etiópii. Urobil niečo viac. Vytvoril nové Taliansko!“ (Bosworth, 2002, s. 308.)

Španielsky republikánsky plagát z roku 1937. Nápis hovorí o talianskom votrelscovi, ktorý chce zotročiť španielsky ľud

Toto nadšenie však netrvalo dlho a obľúbenosť režimu začala rýchlo klesať. Dennodenné problémy, prebujnelá korupcia, zle fungujúce služby – to všetko bežných Talianov frustrovalo. V roku 1936 sa navyše Mussolini rozhodol zatiahnuť krajinu do občianskej vojny v Španielsku, kde podporil nacionalistov vedených generálom Franciscom Francom. Nešlo pritom o žiadnu drobnú pomoc – dokopy dodal Mussoliniho režim Francovi 660 lietadiel, 150 tankov, 800 diel, viac ako 10 000 guľometov a vyše 240 000 pušiek. Čo bolo ešte horšie, v Španielsku bojovali – a zomierali – talianski vojaci. V jednej chvíli ich bolo v Španielsku viac ako 50 000 (Dobrovoľnícke jednotky, Corpo Truppe Volontarie). S pribúdajúcimi oznámeniami o úmrtí syna, manžela či priateľa rástla i nespokojnosť. Taliani si navyše nemohli nevšimnúť výrazne sa zhoršujúcu situáciu v Európe. Schyľovalo sa k vojne a ich krajina bola jedným z agresorov. Duce potreboval upokojiť domácu situáciu. Potreboval výrazný zahraničnopolitický úspech. Ten prišiel na jeseň 1938.

Geopolitika v pozadí

Ak by si Mussolini vystačil s víťazstvom v španielskej občianskej vojne a územiami, ktoré dobyl v Afrike, Hitlera nepotreboval. Ak však chcel vytvoriť v Afrike talianske impérium – a to teda chcel – mohol to urobiť jedine s Hitlerovou pomocou. To Hitler, naopak, Mussoliniho potreboval v každom prípade. Napriek relatívnej sile nemeckej armády i hospodárstva v prípade, že by proti nemu stála koalícia Veľkej Británie, Francúzska a Československa, bez talianskej pomoci na úspech veľmi pomýšľať nemohol. V tomto zmysle bol taliansky postoj kľúčový.

Wilhelm Canaris

V auguste sa „československá kríza“ vyhrocovala. Talianske tajné služby hneď z niekoľkých zdrojov Mussolinimu potvrdili, že Hitler sa niekedy na konci septembra chystá napadnúť Československo. Generál Efisio Marras, taliansky vojenský atašé v Berlíne, informoval, že admirál Wilhelm Canaris, šéf nemeckého spravodajstva, je presvedčený, že Hitler vydá rozkaz na útok napriek nesúhlasu viacerých členov generálneho štábu, a to najmä preto, že verí, že Británia a Francúzsko nezasiahnu. Dúfal, že Mussolini by mohol presvedčiť Hitlera, že to tak nie je a že spojenci Československa sa postavia na jeho obranu. Canaris sa však mýlil. Mussolini urobil presný opak a Hitlerovi potvrdil, že v prípade útoku Francúzska a Británie bude stáť Taliansko po boku Tretej ríše.

Začiatkom septembra urobil niekoľko vyhlásení podporujúcich Nemecko, pričom v novinách Popolo d´Italia 15. septembra žiadal nielen plebiscit pre sudetských Nemcov, ale pre všetky menšiny. Taliansko malo dobré vzťahy s Maďarskom i s Poľskom a duce chcel naplniť i ich požiadavky. O Československu hovoril ako o „Česko-Nemecko-Poľsko-Maďarsko-Rusíno-Slovensku“. Ani o Francúzoch sa nevyjadroval nijako priaznivo. Nazval ich „dekadentným národom“„mŕtvou pluto-demokratickou ideológiou“ a „príliš hlúpymi nato, aby boli nebezpeční“. Fašistická propaganda vytvárala atmosféru prichádzajúcej vojny. Hitler bol Mussolinimu vďačný a presviedčal, že Francúzsko ani Británia nezasiahnu, a aj keby – sily mocností Osy ich porazia. Územia Československa chcel mať do 1. októbra 1938. Mussolini z toho pochopil, že do toho dátumu Hitler nezaútočí. Po ňom si ale nemohol byť ničím istý.

Všetko mohlo byť inak

Situácia začala v septembri skutočne eskalovať. 23. septembra vyhlásilo Československo mobilizáciu, Francúzsko čiastočne mobilizovalo 24. septembra a o deň neskôr 25. septembra vyhlásilo, že v prípade nemeckého útoku príde svojmu spojencovi na pomoc. O deň nato 26. septembra oznámil vrchný veliteľ francúzskych vojsk generál Maurice Gustave Gamelin (1872 – 1958) lídrom Veľkej Británie a Francúzska, že sila ich armád v kombinácii s Československou armádou je omnoho väčšia než sila nemeckej Wehrmacht. Hovoril dokonca o celkom konkrétnych číslach a plánoch. Ak by to bolo potrebné, vedel na francúzskej hranici s Nemeckom zhromaždiť 23 divízií – na druhej strane bolo len 8 nemeckých. Porážke by sa Nemecko nevyhlo.

Vrchný veliteľ francúzskej armády generál Maurice Gamelin

Počítal tiež s tým, že Taliansko sa pripojí k Nemecku. V tom prípade mal pripravený plán útoku cez Alpy do Pádskej nížiny. Severom Talianska sa chcel rýchlo prehnať a pokračovať smerom na Viedeň. Tú mala francúzska armáda dobyť – a už by bola na hraniciach svojho spojenca a mohla mu priamo pomôcť. Sám Gamelin však pri predstavovaní svojich plánov zasial v politikoch semienko pochýb. Ako jednu z alternatív totiž ponúkol možnosť, že sa francúzskym vojakom nepodarí nad nemeckou armádou zvíťaziť – v tom prípade mal pripravený ústupový plán za Maginotovu líniu.

Vo všeobecnosti nemali o svojej vojenskej sile ani Francúzi, ani Briti veľmi dobrú mienku. Nemeckú armádu považovali – a možno aj trochu zbytočne – za omnoho silnejšiu. Sám Gamelin už koniec-koncov predtým raz zazmätkoval. Keď začali nemecké vojská v marci 1936 obsadzovať Porýnie – a tým priamo porušili versailleskú mierovú dohodu – stálo francúzske vedenie pred rozhodnutím, či zakročiť, alebo nie. Gamelin informoval premiéra, že Nemecko má v oblasti takmer 300 000 mužov, že zákrok si bude vyžadovať plnú mobilizáciu (ktorá by stála francúzskych daňových poplatníkov 30 miliónov frankov denne) a že to môže vyprovokovať dlhú vojnu, ktorú francúzska armáda nezvládne. Z Gamelinových plánov tak nebolo nič. Žiada sa hádam dodať už len to, že v skutočnosti mala Tretia ríša v roku 1936 v Porýní asi 3000 vojakov s rozkazom okamžite ustúpiť, ak sa francúzska armáda objaví. To však vieme teraz. Pred francúzskymi politikmi stála v roku 1935 (imaginárna) 300-tisícová armáda. Nezakročili vtedy, a nechystali sa zakročiť ani v septembri 1938.

Verný spojenec Mussolini

Mussolini a Hitler v Mníchove 28. septembra 1938

Kým francúzski a britskí politici váhali, Mussolini bol pevne rozhodnutý stáť na strane Nemecka. Ak mobilizuje francúzska armáda, mobilizuje aj talianska. Ak Francúzi zaútočia na Nemecko, Taliansko mu príde na pomoc. Talianska armáda tak začala 26. a 27. septembra robiť všetky potrebné prípravy pre prípad vojny. Situácia však nemohla byť horšia. Scenár vyzeral nasledovne: Wehrmacht bude mať svoje najlepšie jednotky na hraniciach s Československom a Taliani boli schopní viesť len obrannú vojnu na hraniciach Álp. Mussoliniho posadnutie počtami plukov a divízií znamenalo, že talianska armáda bola síce na papieri pomerne veľká, v realite však boli vojaci nevycvičení, nepripravení a zle vyzbrojení. Jeho generáli boli schopní zmobilizovať na ochranu severozápadných hraníc len 10 divízií. Ani talianske kráľovské námorníctvo, Regia Marina, na tom nebolo lepšie. Oproti anglo-francúzskej koalícii mohlo poslať len dve moderné bojové lode.

Navyše mal duce v Španielsku stále viac ako 40 000 mužov, 100 tankov, 600 diel a 250 lietadiel. Tie nebolo možné odtiaľ urýchlene stiahnuť. Ak by došlo k vojne, Francúzsko mohlo poslať časť svojej armády proti Francovi, a tým jeho povstanie zlikvidovať. Mussolini do tej doby investoval v Španielsku niečo vyše 6 miliárd lír. V prípade vojny a francúzskeho zásahu by z nich nevidel ani centesimo a s istotou by prišiel o potenciálne významný spojenecký režim na Pyrenejskom polostrove. Pochopil, že vojna nebude pre Taliansko najlepším riešením. Začal váhať. Možno nemusel situáciu až tak eskalovať. Rýchly spád udalostí ale pokračoval bez ohľadu na Mussoliniho váhanie či neváhanie. 27. septembra poslal Hitler britskému premiérovi Chamberlainovi ultimátum – žiadal splnenie svojich podmienok do 14:00 nasledujúceho dňa, inak pristúpi k anšlusu Československa. Keď šli Taliani 27. septembra večer spať, zdalo sa, že o pár dní bude vojna.

Mussolini, Hitler, Goebbels a Hess v Nemecku v roku 1938

Všetko sa zmenilo na druhý deň ráno. 28. septembra ráno písal Chamberlain Hitlerovi, že „všetko podstatné sa môže vyriešiť bez vojny a bez odkladu“. Zároveň požiadal Mussoliniho o prostredníctvo v rokovaniach o nemeckých požiadavkách. Mussolini dostal 28. septembra ráno demarše od britskej i americkej vlády. Žiadali ho, aby presvedčil Hitlera, aby s ultimátom počkal. Taliansky minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano (mimochodom, Mussoliniho zať) sa o 10:00 stretol s britským veľvyslancom, ktorý mu oficiálne doručil požiadavku na Mussoliniho intervenciu. Ciano utekal za ducem. Mussolini sa samozrejme chopil príležitosti. Možno mu aj výrazne odľahlo. O 11:00 telefonoval Bernardovi Attolicovi, veľvyslancovi v Berlíne. Inštrukcie boli jasné: „…okamžite choďte za Hitlerom, najprv zdôraznite, že nech sa deje čokoľvek, som na jeho strane, ale že zároveň navrhujem odloženie začiatku nepriateľských aktivít o 24 hodín.“ (Strang, 2007, s. 170) Hitler s Mussoliniho návrhom na konferenciu štyroch mocností súhlasil s jednou podmienkou – Mussolini sa mal zúčastniť osobne. Mussolini súhlasil. Konferencia sa mala začať v Mníchove 29. septembra. Taliani to prezentovali ako svoju vlastnú iniciatívu. Zvyšok je história.

Bez Čechoslovákov

Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini, a Ciano na Mníchovskej konferencii

Mussolini podporoval Hitlerove naliehanie na to, aby sa rokovania nezúčastnili zástupcovia Československa. Čechoslovákov priam neznášal. Československo nebolo pre neho nič iné ako „bastardí štát“, výtvor nechutne skazenej versaillskej diplomacie, najhorší príklad multikultúrnej buržoáznej demokracie a škodlivej francúzskej diplomacie. Ako členovia Malej dohody bránili Čechoslováci maďarskému revizionizmu – ktorý Mussolini, naopak, podporoval. Maďarsko bolo najvýznamnejším talianskym spojencom v strednej Európe a Mussolini jeho nároky podporoval, ako mohol. Nadštandardne dobré vzťahy Československa s Rumunskom a Juhosláviou podľa neho predlžovali francúzsky vplyv až na Balkán – a priamo ohrozovali talianske záujmy.

Masaryk i Beneš presadzovali presne ten druh internacionalizmu, ktorý Mussolini najviac nenávidel. Z tohto československého internacionalizmu vyplývala i priama podpora Československa v Spoločnosti národov v otázke protitalianskych sankcií pre Mussoliniho agresiu v Etiópii. Čechoslováci mali navyše toľko drzosti, že boli jednou z mála krajín, ktorá sankcie skutočne aj dodržiavala, a dokonca podporovala etiópskych bojovníkov (podľa talianskej rozviedky im Československo predávalo zbrane). A keby to nestačilo, Československo bolo demokratickou krajinou. Nebolo veľa vecí, ktoré by duce neznášal väčšmi ako demokraciu. Bola podľa neho skazená, dekadentná, skorumpovaná a neschopná prežiť. Demokrati chceli mier a presadzovali pacifizmus – „absurditu, nebezpečnú deformáciu“. Zničenie Československa by urobilo Mussolinimu ohromnú radosť.

Mussolini chcel Československo zničiť

Mníchov bol pre Mussoliniho obrovským víťazstvom. A to v poslednej chvíli. Na vojnu nebolo Taliansko pripravené. Napriek tomu on sám dlho robil, čo mohol, aby krízu eskaloval. Hitler by pravdepodobne so svojimi plánmi nemohol pokročiť bez podpory Talianska, Mussolini mu však túto podporu s radosťou dal. Až niekedy 27. alebo 28. septembra si uvedomil, že ťahá svoju krajinu do vojny, v ktorej nemá čo získať a, naopak, môže príšerne veľa stratiť. Nemecko by mu poskytlo veľmi málo vojenskej pomoci a na druhej strane Francúzsko by mohlo totálne prekaziť jeho plány v Španielsku. Zdalo sa tiež, že kríza zblížila francúzsku a britskú diplomaciu a potvrdila spojenectvo, ktoré sa Mussolini snažil roky zničiť (pre duceho bolo nepriateľom hlavne Francúzsko, nie Veľká Británia).

Návrh na konferenciu mu prišiel náramne vhod. Namiesto šialenca prahnúceho po vojne bol z neho zrazu mierotvorca, ktorý všetko zachránil. Fašistická propaganda pre domáce talianske publikum šla znova na plné obrátky. Duce v poslednej chvíli vyriešil nevyriešiteľnú situáciu, konflikt medzi veľmocami. Odvrátil takmer istú vojnu. Bola to jeho iniciatíva a jeho návrhy, ktoré najväčšie európske mocnosti akceptovali. Geniálny diplomat, veľký štátnik. Verejná mienka a podpora režimu znova dosahovali vrchol. Ani to však netrvalo dlho. Talianov čakala vojna s veľmi trpkou príchuťou po boku nacistického Nemecka. Vojna, od ktorej ich „zachránil“ presne ten „geniálny diplomat“ a „veľký štátnik,“ ktorého tak oslavovali.

Použitá literatúra

Tému Mníchovská dohoda na HistoryWeb.sk sponzorsky podporuje vydavateľstvo Slovart.

Robert Harris: Mníchov. Bratislava: Slovart, 2018. 342 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 9788055630922.

Obrazová príloha: wikipedia.orgBundesarchiv.de

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Mohlo by sa vám páčiť

Rašínova reforma stvorila československú korunu

Róbert Bednár
12. februára 2020

Bojoval Andrej Hlinka za samostatné Slovensko?

Mgr. Martin Vanca
28. marca 2018

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD.
17. novembra 2017
Exit mobile version