Doteraz sa len odhadovalo, že v koncentračnom tábore Osvienčim slúžilo spolu okolo 8 000 esesákov. Najnovšia a najúplnejšia databáza, ktorú zostavil poľský Inštitút pamäti národa (IPN), toto číslo potvrdzuje. Obsahuje spolu 8 502 mien. Prináša tiež podrobnejšie informácie o tom, odkiaľ sa vzali ľudia, ktorí poslali na smrť státisíce obetí.
Zoznam osvienčimských esesákov zostavili na základe údajov z archívov v Poľsku, Nemecku, Rakúsku a v USA. Obsahuje okrem mena aj dátum narodenia, národnosť, záznamy o vojenskej službe, a v niektorých prípadoch aj fotografiu. Pri esesákoch, ktorých po vojne súdili za vojnové zločiny, sú aj dokumenty zo súdu.
Najviac bolo medzi nimi, samozrejme, občanov Tretej ríše (Reichsdeutsche) priamo z Nemecka. Nasledovali sudetskí a rakúski Nemci. Pomerne hojne však boli zastúpení aj tzv. Volksdeutsche – teda etnickí Nemci z iných krajín. Najčastejšie pochádzali z Rumunska, Chorvátska a Maďarska (najmä z oblasti Vojvodiny). Našli sme aj tri desiatky etnických Nemcov, ktorí boli občanmi Slovenska.
Esesáci v Osvienčime mali najčastejšie iba základné vzdelanie, niektorí boli dokonca analfabeti (to sa týkalo etnických Nemcov z Rumunska alebo z okupovaného Poľska). V civilnom živote boli väčšinou roľníkmi, pomocnými robotníkmi alebo remeselníkmi (tesármi, stolármi, zámočníkmi, elektrikármi…). Objavovali sa aj profesie ako čašníci a vodiči. V prípade stredoškolského vzdelania išlo väčšinou o rôznych úradníkov, našli sme aj jedného riaditeľa školy a niekoľko lekárov.
Databáza sa nachádza na stránke pamiec.pl. Zatiaľ je v poľštine, v nemčine a v angličtine, postupne majú pribudnúť aj ďalšie jazyky. IPN chce zostaviť aj zoznamy strážcov z ďalších koncentračných táborov na poľskom území.
Súdili len zlomok
Niektorí strážcovia zo zoznamu ešte žijú a údaje by mohli pomôcť pri ich vypátraní a prípadnom trestnom stíhaní. Odhaduje sa, že druhú svetovú vojnu prežilo približne 6 500 osvienčimských esesákov. Z nich sa iba necelých 800 postavilo pred súd a 750 ich bolo odsúdených. Po vojne sa konali dva veľké, tzv. osvienčimské procesy. Prvý bol v roku 1947 v Krakove a súdili na ňom 41 ľudí, väčšinou veliteľov. Tento tribunál vyniesol 23 rozsudkov smrti, z nich bolo 21 vykonaných a dva zmenili na doživotie. Doživotný trest dostalo aj ďalších šesť obžalovaných. Druhý tribunál sa konal v rokoch 1963 – 1965 vo Frankfurte. Súdili na ňom 22 ľudí, ktorí mali v Osvienčime väčšinou nízke funkcie. Šiesti z nich dostali doživotie.
Niekedy sa mylne uvádza, že osvienčimských esesákov potrestali iba v týchto dvoch procesoch. Aj inštitút Yad Vashem v niektorých materiáloch uvádza, že za činy v Osvienčime súdili iba 63 ľudí. Poľské súdy však pokračovali v procesoch aj po roku 1947. Odsúdili na nich stovky esesákov z Osvienčimu, ale aj iných táborov, väčšinou však išlo iba o „malé ryby“. Obžalovaní boli z členstva v SS, ktoré bolo označené za zločineckú organizáciu, a tiež z toho, že sa podieľali na zločinoch proti ľudskosti.
Trinásť slovenských občanov
Spomedzi 30 slovenských občanov, ktorých sme v zozname IPN našli, takto po vojne súdili trinástich. Všetkých v roku 1947 vydali poľskej justícii spojenci zo svojich okupačných zón. Dvanástich v rokoch 1948-49 odsúdili na tresty od dvoch do ôsmich rokov väzenia, jeden vo väzenskej nemocnici zomrel na tuberkulózu.
Z dokumentov vyplýva, že väčšinu esesákov v týchto procesoch s „malými rybami“ súdili v skupinách po 10 – 12 osôb. Rozsudky pre všetkých zabrali často iba tri strany. Na začiatku bol zoznam obžalovaných s uvedenými podrobnosťami (miesto a dátum narodenia, mená rodičov, civilné zamestnanie). Nasledovali paragrafy o tom, z čoho boli obžalovaní (členstvo v SS, prípadne v iných zločineckých organizáciách, a zločiny proti ľudskosti) so stručnými údajmi o ich službe v koncentračných táboroch. Potom bola uznaná vina (prípadne nevina) a na záver bola uvedená výška rozsudku pre jednotlivých obžalovaných.
Najťažšia obžaloba
Zo slovenských občanov sa z tohto postupu vymyká iba Alexander Kinsky. Jeho totiž obžalovali aj z konkrétnych závažných zločinov, ktoré by v prípade dokázania viny znamenali trest smrti alebo prinajlepšom doživotie.
Ako sme uviedli v predchádzajúcom článku, Kinsky bol najstarším spomedzi etnických Nemcov zo Slovenska, ktorí v Osvienčime slúžili. Narodil sa 26. júna 1895 v Gelnici a jeho meno sa niekedy uvádza aj ako Kinszky. Jeho rodičia sa volali Michal a Teresa. Vychodil šesť tried základnej školy a živil sa ako stolár. Do jednotiek SS vstúpil v júli 1943 vo veku 48 rokov. Od augusta 1943 pôsobil v Osvienčime a 1. septembra 1944 ho povýšili do hodnosti SS-Sturmmann. Bol to tretí hodnostný stupeň vo Waffen-SS. V nemeckej armáde zodpovedal hodnosti gefreiter, slovenským ekvivalentom je však stále len radový vojak.
V Osvienčime bol až do samého konca, do januára 1945. Najprv bol kuričom, potom zástupcom Blockführera, teda veliteľa baraku, a nakoniec Blockführerom v ženskom tábore Brezinka (Auschwitz II – Birkenau, poľ. Brzezinka). Z americkej okupačnej zóny ho 3. februára 1947 vydali do Poľska. Čelil závažným obvineniam, že vykonával selekciu osôb, ktoré sa už nehodili na prácu, a tie boli následne ako neproduktívny element zabíjané v plynových komorách. Už len toto by stačilo na trest smrti. Kinského však ďalej vinili z toho, že väzenkyne bil tak, až im lámal kosti a následne ich zabíjal ranou z pištole. Do tretice ho obvinili, že 10-ročné dievčatko pritlačil o drevený plot a zabil ho udusením.
Pomohli mu svedkyne
Krajský súd v Krakove ho však 10. januára 1949 týchto závažných obvinení zbavil. Zakladali sa totiž iba na svedectvách istej Aranky Braun a Teresy Guttmann, ktoré boli iba písomné, neboli nikým podpísané a neboli vyslovené pod prísahou. Navyše Aranka Braun poskytla dve písomné svedectvá a v tom staršom uviedla, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by sa obžalovaný Kinsky podieľal na zabíjaní väzňov. Až v druhom svedectve spomína udusenie desaťročného dievčaťa o drevený plot.
V prospech Kinského na súde svedčili bývalé väzenkyne Antonina Piatkowská, Karolina Bilińská, Wanda Maroszany, Anna Szyller a Maria Nowakowská. Bol síce Blockführerom, ale jeho úlohou bolo spisovať zoznamy väzenkýň, ktoré z tábora vychádzali a potom sa vracali. Na selekciách sa aktívne nepodieľal. K väzenkyniam vo svojom baraku sa správal dobre a súcitil s ich osudom. Tie ho volali „dedko“. Naopak, iní esesáci v tábore si robili posmešky z jeho mäkkej povahy a prezývali ho hanlivo „gróf Kinsky“.
Antonina Piatkowská vyvrátila aj tvrdenie o udusení dieťaťa o drevený plot. Uviedla totiž, že v tábore v Brezinke neboli žiadne drevené ploty. Podľa nej tam boli iba drôtené ploty, navyše s elektrickým prúdom. Ak by obžalovaný kohokoľvek pritlačil o takýto plot, prúd by ho zabil tiež.
Svedkyne Bilińská a Maroszany sa v tábore nachádzali od roku 1942 až do jeho likvidácie a pracovali v bezprostrednej blízkosti obžalovaného. Nikdy ho však nevideli nikoho biť.
Kinsky priznal, že sa zúčastnil iba na jednej selekcii a aj to len v úlohe pozorovateľa. Velenie tábora ho tam poslalo, aby videl, aké metódy sa v tábore používajú. Na selekcii však nevydržal do konca, pretože nezniesol ten pohľad.
Ani jeho vstup do SS nebol celkom dobrovoľný. Zatkli ho totiž za urážku nemeckého národa a odsúdili na 6 mesiacov väzenia. Aby sa vyhol trestu, prihlásil sa do nemeckého vojska. Nato ho previezli do Viedne, kde vstúpil do SS, a potom ho prevelili do Osvienčimu.
Toto všetko súd zobral do úvahy a 10. januára 1949 mu vymeral trest tri roky väzenia iba za členstvo v SS a za všeobecný podiel na zločinoch proti ľudskosti. V troch závažnejších bodoch obžaloby ho oslobodil. Prokurátor sa však proti tomu odvolal. Odôvodnil to najmä tým, že súd riadne neskúmal rozpory v dvoch výpovediach Aranky Braun, a tiež rozpory s výpoveďami ďalších svedkýň.
Prípadom sa preto na výjazdovom zasadnutí v Krakove 20. mája 1949 zaoberal poľský Najvyšší súd a nariadil jeho opätovné prerokovanie. Krajský súd následne 30. júna 1949 potvrdil oslobodzujúci verdikt. Pretože proti pôvodnému trojročnému trestu za ľahšie prečiny sa nikto neodvolal, ten ostal v platnosti.
Kinského prepustili z poľského väzenia 16. januára 1951. Následne sa odsťahoval do Nemecka a 18. februára 1966 zomrel v Oberkotzau v Bavorsku, iba pár kilometrov od československých hraníc.
Použitá literatúra:
- http://pamiec.pl/pa/form/60,Zaloga-SS-KL-Auschwitz.html
- http://www.tenhumbergreinhard.de/1933-1945-taeter-und-mitlaeufer/personal-auschwitz-i–ii.html
- http://www.yadvashem.org/
- https://www.wprost.pl/historia/10040818/85-tys-nazwisk-esesmanow-upublicznionych-IPN-udostepnil-baze-o-zalodze-Auschwitz.html
- http://ipn.gov.pl/
Obrazová príloha: IPN/AMA-B, pamiec.pl, www.yadvashem.org, Bundesarchiv, www.wikipedia.org
Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.