Kľúčovým momentom pre osud Slovenského národného povstania bola strata Východoslovenskej armády, v ktorej boli sústredené tie najlepšie jednotky. Dlhé desaťročia sa to v učebniciach i v populárno-náučnej literatúre opisovalo tak, že sa nechali bez odporu odzbrojiť a internovať nemeckými okupačnými vojskami. Tento mýtus pretrváva dodnes.
V súvislosti s približovaním frontovej línie navrhol generál Ferdinand Čatloš v januári 1944 vytvorenie Východoslovenskej armády. Nemecké vrchné velenie tento plán schválilo 12. februára 1944 a od apríla sa začal presun jednotiek na východ. Oficiálne mali brániť priesmyky v Karpatoch, v skutočnosti malo byť ich úlohou otvoriť priechod sovietskej armáde a umožniť jej rýchle obsadenie slovenského územia.
Východoslovenskú armádu tvorili 1. a 2. pešia divízia, ktoré mali spolu šesť peších plukov. Ďalej do nej patrili štyri delostrelecké jednotky so 72 húfnicami kalibru 100 až 150 mm, štyri protilietadlové batérie a Tanková skupina. Tú tvorila najkvalitnejšia technika a najlepšie vycvičené posádky Pluku útočnej vozby z Martina. Spolu mala 16 stíhačov tankov Marder, 46 ľahkých tankov LT-38 a 13 kusov Panzer II. Na východ presunuli aj Skupinu vzdušných zbraní, ktorá mala niekoľko desiatok lietadiel.
Spolu mala Východoslovenská armáda viac ako 30 000 vojakov. O ich osude ešte v roku 2003 písali autori Ch. Kliment a B. Nakládal v knihe Slovenská armáda 1939 – 1945 takto: „Dňa 30. augusta 1944 bolo skupine armád ‚Heinrici‘ nariadené odzbrojiť obe divízie Východoslovenskej armády. Jednotky XXIV. tankového zboru v spolupráci so skupinou generálmajora Enno von Rintelena a ďalšími záložnými jednotkami vnikli na slovenské územie z Poľska a behom dvoch dní obe divízie bez odporu odzbrojili a internovali ich mužstvo.“ Na inom mieste tej istej knihy sa však nachádza táto veta: „Prevažná časť 1. divízie ustúpila do hôr, kde týždeň bojovala s Nemcami, kým ju premohli.“ Ako to teda bolo naozaj?
Zber zemiakov
Nemcom neunikli náznaky príprav SNP a oprávnene pokladali Východoslovenskú armáda za nespoľahlivú. Naplánovali preto vlastnú operáciu Kartoffelernte (Zber zemiakov), ktorej cieľom bolo preventívne zabrániť prechodu slovenskej armády na sovietsku stranu. Pripravené boli dve verzie plánu – Kartoffelernte ohne Prämie rátal iba s odzbrojením východoslovenských divízií, Kartoffelernte mit Prämie už okrem odzbrojenia počítal aj s internáciou slovenských vojakov.
Nemci spustili druhú verziu svojej operácie v tom najmenej vhodnom okamihu pre Východoslovenskú armádu. Okrem toho, že prípravy na Povstanie ešte neboli dokončené, ocitla sa v kľúčovom okamihu bez velenia, bez spojenia a bez potrebných informácií o tom, čo sa na zvyšku Slovenska deje. Rozhodnutie, čo spraviť, tak ostalo na pleciach jednotlivých veliteľov. Väčšina jednotiek bola navyše rozmiestnená na dlhom úseku ďaleko od seba a nejaký spoločný koordinovaný postup tak nebol možný.
Keď 29. augusta začali slovenskí vojaci pri Žiline bojovať proti nemeckým okupačným jednotkám, podplukovník Ján Golian vydal v Banskej Bystrici rozkaz na začatie Povstania. Generál Čatloš však v bratislavskom rozhlase vyzval na spoluprácu s nemeckým vojskom. Veliteľ Východoslovenskej armády generál Augustín Malár sa rozhodol informovať o situácii osobne a 30. augusta ráno odletel do Bratislavy. Ako svojho zástupcu poveril plukovníka Viliama Talského, ktorý sa zachoval úplne nepochopiteľne. Celý deň strávil nerozhodným vyčkávaním a nakoniec sa rozhodol odísť aj on. Veliteľ Skupiny vzdušných zbraní major Július Trnka totiž zorganizoval odlet slovenských lietadiel na sovietsku stranu. V situácii, keď nemal spojenie s povstaleckým územím, a nevedel, aká je situácia na letisku Tri Duby, nechcel Trnka riskovať, že stroje a posádky padnú do nemeckých rúk. V noci z 30. na 31. augusta 1944 odletelo z letiska Išla pri Prešove 26 slovenských lietadiel do Ľvova. Plukovník Talský odletel spolu s majorom Trnkom. Alibisticky vyhlásil, že sa chce poradiť so sovietskym velením a svoje jednotky zanechal osudu. Keď teda 31. augusta Nemci spustili operáciu Kartoffelernte mit Prämie, nemal Východoslovenskej armáde kto veliť. Golian sa márne snažil doručiť rozkazy jednotkám, aby sa prebili na stredné Slovensko a letcom, aby preleteli na Tri Duby. Spojenie mali pod kontrolou Nemci a rušili ho.
Na východné Slovensko zaútočili Nemci z troch smerov. Zo severu cez Dukliansky priesmyk postupovala skupina Matthias, ktorú tvorilo približne 5000 vojakov s podporou samohybných diel StuG III. Z juhu od Košíc mierila na Prešov skupina Rintelen, ktorá mala 15 000 vojakov a podporoval ju oddiel samohybných diel StuG III a pancierový vlak Panzerzug 62. Na samom východe Slovenska v smere z Užhorodu na Michalovce a Humenné operovala skupina Korück 531, ktorá mala okolo 5000 vojakov. Úspech početne slabších nemeckých jednotiek zaistila najmä perfektná koordinácia, rýchlosť a rozhodnosť.
Ako jeden z prvých cieľov obsadili hneď 31. augusta Prešov a tamojšie veliteľstvo Východoslovenskej armády. Generála Malára zatkli, keď sa popoludní vrátil lietadlom z Bratislavy.
Rovnako bez odporu Nemci spacifikovali 2. pešiu divíziu. Jej veliteľ plukovník Štefan Tatarko sa zachoval veľmi neslávne. Najprv proti odzbrojovaniu protestoval. Keď mu však na veliteľstve skupiny Korück 531 v Michalovciach oznámili, že operácia prebieha so súhlasom prezidenta Jozefa Tisa, nariadil svojim jednotkám zložiť zbrane. Väčšina vojakov ho poslúchla.
1. pešia divízia bojuje
Naproti tomu veliteľ 1. pešej divízie plukovník Mikuláš Markus konal presne opačne. Nemecká invázia ho zastihla vo Svidníku, kde bol práve na porade s podriadenými veliteľmi. Okamžite poradu ukončil a nariadil všetkým dôstojníkom, aby sa vrátili k svojim jednotkám, kládli okupantom odpor a v najhoršom prípade ustúpili do hôr k partizánom. Tisícky príslušníkov 1. pešej divízie tento rozkaz splnili. Najväčšia časť, približne 7500 vojakov pod velením samotného plukovníka Markusa, sa sústredila v pohorí Čergov. Dva delostrelecké oddiely a časť pešieho pluku 3 sa stiahli do lesov v okolí Duklianskeho priesmyku, Svidníka a Stropkova. Ďalšie pešie jednotky zaujali obranu v priestore Mošurova a Hradiska (15 km severne od Prešova) a jedna neodzbrojená delostrelecká batéria bola vo Finticiach, len 7 km severne od Prešova.
Na Mošurov a Hradisko zaútočila časť skupiny Rintelen už 1. septembra. Hlavné nemecké sily sa zatiaľ venovali zbieraniu koristi a odsúvaniu zajatcov. Neprebiehalo to však hladko. Plukovník Markus nemienil na okupantov len pasívne čakať a podnikol prekvapujúci a úspešný protiútok na Bardejov, pri ktorom sa mu podarilo oslobodiť časť zajatcov. Nemci si uvedomovali, aké nebezpečenstvo predstavujú jeho početné a dobre vyzbrojené sily, a preto sa skupina Matthias 2. septembra sústredila na oblasť Bardejova.
Skupina Rintelen dobyla priestor Mošurov-Hradisko 3. septembra. Oddiel plukovníka Markusa bol pod nepriateľským tlakom nútený ustúpiť hlbšie do pohoria Čergov. Ešte predtým však stihol poškodiť železničnú trať z Bardejova do Prešova a ostreľovať nemecké kolóny na trase Bardejov – Gerlachov.
Dňa 4. septembra zostávalo plukovníkovi Markusovi k dispozícii 3000 vojakov, šesť poľných diel, štyri protitankové kanóny a 55 guľometov. Nemecké jednotky ich na ďalší deň obkľúčili zo všetkých strán a tlačili sa na horskú osadu Livov. Nápor vyvrcholil 7. septembra, keď Nemci po ťažkých bojoch dobyli Livov a Livovskú Hutu. Zdecimovaný oddiel plukovníka Markusa musel ustúpiť ešte vyššie do hôr a na druhý deň sa úplne rozpadol. Časť z tých vojakov, ktorí prežili boje a nepadli do zajatia, sa pokúsila dostať domov. Na povstalecké územie napokon prešlo iba 160 vojakov vrátane plukovníka Markusa.
Do zajatia alebo k partizánom
Tanková skupina bola v podobnej situácii ako pešie divízie – bola rozdelená na menšie jednotky, ktoré boli rozmiestnené ďaleko od seba a nemohli svoj postup rýchlo koordinovať. Nemcom sa podarilo zaskočiť a odzbrojiť jednotlivé päťčlenné čaty tankov LT-38 v Prešove, Giraltovciach a Humennom. Čata zo Svidníka unikla a spojila sa s rotou protitankových kanónov nadporučíka Dezidera Bohúňa. Spoločne prešli do obce Vydraň, kde veliteľ Delostreleckého pluku 2 podplukovník Jozef Vogl-Sokolovský zhromažďoval zvyšky 2. pešej divízie, ktoré sa nevzdali. Chceli sa prebiť k Sovietom. Prieskumný oddiel, ktorý mal poskytnúť nákladné autá a pechotu na sprevádzanie tankov a kanónov, sa však k akcii nepridal. Preto vojaci zničili techniku náložami a ustúpili do hôr. Časť z nich založila partizánsku skupinu Kriváň, ktorá bojovala v oblasti až do príchodu sovietskych vojsk.
Nemci zajali aj 14 stíhačov tankov Marder III a rotu 13 ľahkých tankov Panzer II. Táto jednotka pod velením nadporučíka Imricha Gaša sídlila v Stropkove. Keď Nemci začali obkľučovať ubikácie tankistov, tí sa pokúsili naskákať do svojich vozidiel a strhla sa prestrelka. Tankisti sa vzdali, keď nemeckí vojaci použili panzerfausty – ručné protitankové zbrane. Iba trom tankom zaparkovaným na konci radu sa podarilo naštartovať a ujsť. Za mestom sa spojili s kolónou protilietadlovej batérie z Ľubotíc, ktorá sa tiež snažila ujsť pred odzbrojením. Na križovatke do Svidníka a Medzilaboriec severne od Stropkova zanechali jeden tank Panzer II a jeden kanón kalibru 88 mm ako zadný voj, Ten zadržiaval nemeckých vojakov, až kým delostrelci nespotrebovali všetku muníciu. Potom ustúpili aj oni. Tankisti potom svoje vozidlá opustili, vymontovali z nich guľomety a pridali sa k partizánom.
Chceli oslobodiť Prešov
Dve tankové jednotky na východnom Slovensku však nielenže unikli zajatiu, ale zapojili sa do aktívneho ozbrojeného boja proti nemeckým okupantom. Štábna rota a veliteľstvo Tankovej skupiny zhromaždili v Čemernom pri Vranove nad Topľou čo najviac techniky a pridali sa k partizánskej skupine Čapajev v priestore Hermanovce nad Topľou – Zlatá Baňa. Išlo o takmer 350 vojakov pod velením majora Jozefa Dobrotku, ktorí so sebou vzali 13 tankov LT-38, dva stíhače tankov Marder, 65 áut, zásoby munície a 20-tisíc litrov benzínu. Do Hermanovskej doliny dorazili v noci z 31. augusta na 1. septembra a hneď ráno ich partizáni nasadili do akcie. Cieľom bolo oslobodiť Prešov. Tento plán nebol bez šance na úspech. Okupanti mali mesto v rukách len necelých 24 hodín a v jeho okolí sa stále nachádzali neodzbrojené slovenské jednotky. K brigáde Čapajev sa okrem tankistov pridali aj dva pešie prápory a jeden delostrelecký oddiel. Ak by obsadili Prešov a zlikvidovali veliteľstvo Enna von Rintelena, okupantom by to poriadne skomplikovalo situáciu.
Partizáni však neboli vycvičení na spoluprácu s tankami a spravili viacero taktických chýb. Prvou bolo, že svoje sily rozdelili. Päť tankov a dve nákladné autá s partizánmi sa vydali zničiť železničný uzol v Kysaku. V Obišovciach chceli tankisti zaujať vhodnú pozíciu na návrší a kryť partizánov, ktorí mali ísť zničiť tamojšiu stanicu. Veliteľ partizánov však pohrozil, že tankistov zastrelí, ak nepôjdu na stanicu s nimi. Výsledkom bola úplná katastrofa. Keď sa totiž priblížili k železnici, vyrazil z úkrytu nemecký Panzerzug 62. Išlo o štandardný pancierový vlak typu BP 42, ktorého hlavnú výzbroj tvorili dva kanóny kalibru 76,2 mm a dve húfnice kalibru 105 mm. Na plošinových vozňoch ďalej viezol dva ľahké tanky, ktoré slúžili na prieskum a sprevádzanie vysadenej pechoty.
Vlak okamžite zničil dva tanky. Tretí tank pri pokuse o únik zapadol do priekopy. Posledné dva tanky sa ukryli pod železničným mostom. Posádka vlaku na ne zhora hádzala ručné granáty a strieľala z panzerfaustov. Časť tankistov zahynula, piati sa vzdali. Nemeckí vojaci ich chceli zastreliť, ale veliteľ vlaku tomu zabránil a vzal ich do zajatia.
Lepšie sa nedarilo ani skupine 8 tankov LT-38 a 2 Marderov, ktorá vyrazila na Prešov smerom cez Bystré, Hanušovce a Kapušany. Za desiatimi obrnencami išli autá s pechotou. Nemci však výpadovú cestu z Prešova do Vranova nad Topľou zaistili protitankovou batériou. Tankisti mali prekážku obísť, alebo nechať pechotu, nech kanóny zlikviduje. Namiesto toho zaútočili na batériu čelne. Výsledkom bolo, že síce Nemcov prevalcovali, ale sami prišli o nenahraditeľnú techniku – dva tanky a jeden Marder. Následne sa do boja zapojil Panzerzug 62 a jednotka ustúpila späť do Hermanoviec nad Topľou. Rýchle presunutie pancierového vlaku od Kysaku svedčí o dokonalej koordinácii nemeckého velenia, ktoré malo dobrý prehľad o situácii a pružne na ňu reagovalo.
Večer 1. septembra sa zostávajúci tankisti premenovali na partizánsky oddiel Bohdan Chmeľnickij pod velením majora Dobrotku. K dispozícii stále mali šesť tankov LT-38 a jeden Marder. V dňoch 2. a 3. septembra podnikli z doliny niekoľko výpadov proti nemeckým kolónam na ceste Prešov – Vranov nad Topľou. Ďalšie oddiely brigády Čapajev v rovnakom čase zaútočili opačným smerom na Obišovce. Tentoraz sa im podarilo obec dočasne obsadiť, zlikvidovať nemeckú posádku a zničiť miestnu železničnú stanicu.
Keď nemecká skupina Rintelen 3. septembra porazila slovenské jednotky v priestore Mošurov-Hradisko, zamerala sa od 4. septembra na Hermanovskú dolinu. Útok sa začal večer a Nemci postupovali od obce Bystré. Zastavili ich dva zamaskované tanky LT-38, ktoré však boli postupne zničené protitankovými kanónmi. Protiútok ďalších dvoch LT-38 a Mardera ale Nemcov zahnal na ústup. Ďalší útok prišiel už 5. septembra, tentoraz ho podporovali aj samohybné delá StuG III. Opäť sa ho podarilo odraziť najmä vďaka paľbe Mardera, ktorému velil Július Rajták.
Rozhodujúci úder sa začal na svitaní 7. septembra 1944. Nemci útočili z troch strán v sile pešieho pluku s podporou StuG III a čoskoro obsadili Hermanovce nad Topľou, Petrovce aj Zlatú Baňu. Aby partizáni získali čas na odpútanie sa a ústup, podnikli tankisti protiútok, pri ktorom nepriateľa zatlačili až k obci Bystré a spôsobili nemeckej pechote veľké straty. Následný ústup tankistov kryl streľbou Marder. Jeho veliteľa J. Rajtáka zabila v otvorenej korbe guľometná paľba. Podobným spôsobom padol pár dní predtým v boji o Strečno veliteľ iného povstaleckého Mardera Matej Buc.
Tankisti potom zapálili a poškodili zvyšné stroje a ustúpili do lesa. Časť prešla na povstalecké územie, niektorí postupne padli do zajatia a zvyšok ostal s partizánmi.
Prebili sa na Spiš
Na povstalecké územie sa prebila aj rota nadporučíka Jána Achimského s 13 tankami LT-38. Tá vyrazila 29. augusta 1944 z Prešova do Levoče, kam dorazila na druhý deň. Levočské a popradské posádky sa 30. augusta zapojili do Povstania a príchod tankov pre ne znamenal významnú posilu. V Kežmarku sa totiž nachádzal silný oddiel domobrany miestnych Nemcov (Heimatschutz) a jednotka nemeckej vojenskej polície. Tí obkľúčili miestne kasárne. Povstalci z Levoče a Popradu sa vydali kežmarskej posádke na pomoc aj s podporou tankistov. Boje trvali celý deň, Kežmarok sa však povstalcom nepodarilo ovládnuť. Keď z poľského územia dorazili ďalšie jednotky nemeckej armády, museli povstalci 31. augusta ustúpiť. Kežmarok obsadilo 2500 nemeckých vojakov, ktorých podporoval oddiel obrnených áut so štvorkolesovými SdKfz 222 a osemkolesovými SdKfz 231. Nemci sa nezastavili a už 31. augusta večer obsadili aj Poprad. Levoču obsadili 2. septembra a Spišská Nová Ves sa bránila do 5. septembra 1944.
Smerom na juh od Popradu kryli povstalecký ústup Achimského tanky. Postupne bránili Kvetnicu, Hranovnicu a 3. septembra 1944 ich zatlačili až k Telgártu. Dva tanky museli pre technické poruchy zanechať za sebou. Dva boli poškodené v boji, ale na oplátku zničili Nemcom jedno obrnené auto. Ďalšie boje týchto tankov o Telgárt sa už netýkajú východného Slovenska.
O dôvodoch, ktoré v minulosti viedli k znevažovaniu Východoslovenskej armády, sa možno len domnievať. Dodnes pretrvávajúce tvrdenia, že ju bez odporu odzbrojili za jeden-dva dni, však možno pokojne označiť za mýtus. Z dvoch divízií sa vzdala iba jedna, druhá bojovala v obkľúčení viac ako týždeň, kým nebola zničená. Rovnako sa podarilo odzbrojiť iba polovicu tankových jednotiek. Zvyšok bol zničený v boji, pridal sa k partizánom, alebo sa prebil na povstalecké územie.
Boje na východe prebiehali v rovnakom čase ako boje o Strečno, dĺžkou trvania, počtom zúčastnených vojakov a techniky ich dokonca prevyšovali. Svoju strategickú úlohu – zastaviť nemecký postup a uľahčiť oslobodenie – síce nesplnili, ale v dôležitej chvíli viazali značné nemecké sily, ktoré nemohli nasadiť proti SNP inde.
Použitá literatúra
- Jakl, T.: Panzerwaffe na Spiši. Hobby Historie 18/2012, 4 – 6.
- Kliment, Ch./Nakládal, B.: Slovenská armáda 1939 – 1945. Praha 2003.
- Klubert, T.: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Nové Mesto nad Váhom 2007.
- Pejčoch, I./Pejs, O.: Obrnená technika 6. Praha 2005.
- Sawodny, W.: Nemecké obrnené vlaky. Praha 2010.
- Stanislav, J./Klabník, V.: Slovenské letectvo 3. Bratislava 2003.
- Uhrín, M.: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica 2012.
Obrazová príloha: Archív autora, Bundesarchiv, ČKD, Národní archiv, Slovenský národný archív
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1918 Roku 1918 sa začalo povstanie námorníkov loďstva nemeckého cisárskeho námorníctva v prístavnom meste Kiel. Viac info...