V roku 1964 sa v Moskve premietal pre vybrané publikum vysokých funkcionárov film o sovietskom vojnovom špionovi Richardovi Sorgem – Qui êtes vous, Monsieur Sorge? (Kto ste, pán Sorge?), ktorý nakrútil režisér Yves Ciampi. Napriek voľnejšiemu narábaniu s faktmi svojím hagiografickým charakterom film správne zobrazil Sorgovu frustráciu nad tým, ako moskovská centrála často nebrala jeho depeše vážne, a to predovšetkým tie, ktoré varovali Stalina pred blížiacim sa nemeckým útokom v júni 1941.

Po premietaní filmu sa mal jeden z kľúčových aktérov osudových dní júna 1941 maršál Georgij K. Žukov ešte v sále vyčítavo obrátiť na ďalšieho prominentného pamatníka, v čase vojny šéfa vojenskej rozviedky Filippa Ivanoviča Golikova: „Prečo ste predo mnou tieto správy (t. j. správy od Sorgeho – pozn. autora) zatajovali? Prečo ste ich nepredložili náčelníkovi generálneho štábu?“ A Golikov mu opáčil: „A čo som vám mal predložiť, ak by tento Sorge bol dvojitým agentom?“

Všeobecne sa uvažuje, že jednou z príčin prvotných porážok Sovietskeho zväzu v júni 1941 bolo to, že Stalin dlho odmietal veriť varovaniam pred hroziacou inváziou, ktoré sa mu vŕšili na stole. Stalin tak vyzerá ako hlupák, ktorý mal pred sebou jasné fakty, ale napriek tomu ich vinou svojej paranoje, zlého úsudku alebo jednoducho ignorácie odmietal vziať na vedomie.

Tieto informácie potvrdzuje aj najnovšia práca Jonathana Dimblebyho Barbarossa: How Hitler Lost the War (2021), v ktorej autor opakuje čiernobielu dichotómiu medzi agentom Sorgem, ktorý Moskvu presne a naliehavo varuje, a Stalinom, ktorý „strká hlavu do piesku“ a odmieta „čeliť realite“. Lenže podobne ako v prípade mýtu, že Stalin riadil vojenské operácie na geografickom glóbuse, i tu ide trochu o mýtus. Otázka varovania pred nemeckým útokom bola zložitejšia.

 

Čo vlastne Hitler chce?

Maršal Žukov o Sorgeho správach nevedel (Zdroj: RIA Novosti archive).

Prvý problém bol v tom, že vo  varovaniach Stalinových špionov nebolo málo, ale, naopak, až príliš veľa informácií. Už len presun obrovského množstva vojenskej techniky a vojakov smerom k novej nemecko-sovietskej hranici videli stovky očí. Nemecká strana navyš cielene zahlcovala Moskvu množstvom protichodných signálov, ktorá by sa dali zhrnúť takto:

„Áno, vojská zhromažďujeme – ale len preto, že sa bojíme vášho útoku, takže si len bránime novú, nemecko-sovietsku hranicu.“

„Áno, vojská zhromažďujeme – ale len preto, aby sme na vás ‚zatlačili‘ a získali výhodnejšie podmienky pre ďalšie vyjednávania v rámci sovietsko-nemeckého ‚partnerstva‘.“

„Áno, vojská zhromažďujeme, aby sme na vás zaútočili – ale učiníme tak, až budú splnené určité podmienky, napríklad až porazíme Veľkú Britániu.“

Z toho vyplýva, že samotné varovanie, že Nemecko presúva vojská a možno chce zaútočiť na ZSSR, boli pre Stalina v podstate bezcenné, v určitých prípadoch i kontraproduktívne, ak zároveň nevedel, za akých podmienok sa Hitler pre útok rozhodne.

Druhý problém spočíval v tom, že jednotlivé varovania museli byť starostlivo vyhodnotené, bolo treba zvážiť relevantnosť zdrojov a neustále pracovať s možnosťou, že daný agent bol v skutočnosti agentom dvojitým a jeho na prvý pohľad exkluzívne informácie boli v skutočnosti cielenými dezinformáciami.

Šéf sovietskej vojenskej rozviedky Filipp Ivanovič Golikov (Zdroj: wikipedia.org).

Po tretie, pre zhodnotenie Stalinovej viny je potrebné sadnúť si – obrazne povedané – za jeho stôl a dochované depeše si od slova do slova prečítať. V mnohých prípadoch nešlo o stopercentne jasné varovania, ale často o skutočne zmätočné informácie, preto sa nemôžeme čudovať, že ich Golikov a Stalin vyhodnocovali ako dezinformácie.

Vzhľadom na možnosti a zdroje, ktoré jednotliví agenti mali, išlo často o reprodukciu tvrdení typu „niekto niečo niekde začul“ či „niekto si niečo myslí“, a to všetko s ohľadom na pozíciu a postavenie daného zdroja.

Stalin tedy o pohyboch nemeckých vojsk vedel, lenže dôležitejšie pre něho bolo vyhodnotiť, čo tým Hitler sleduje.

 

Náš človek v Tokiu

Príkladom nejednoznačného vyznenia môžu byť depeše, ktoré Stalin dostával od jedného zo svojich nejlepších zahraničných agentov Richarda Sorgeho alias Ramsaya (1895–1944), ktorý pracoval pre sovietsku vojenskú rozviedku. V septembri 1933 bol vyslaný do Japonska a postupne prostredníctvom svojej siete agentov a informátorov prenikol do najvyšších úrovní japonskej politiky. Sorgeho japonský informátor Hocumi Ozaki bol členom vnútorného poradného zboru japonského kabinetu a pravidelne sa stýkal s premiérom, ktorým bol princ Konoe. Ako píše historik a novinár Owen Matthews, jeho dôverným priateľom, zamestnávateľom a nevedomým informátorom bol aj nemecký veľvyslanec v Japonsku Eugen Ott.

Prečo Stalin nebral Sorgeho správy vážne ?(Zdroj: Bundesarchiv)

Historik Stephen Kotkin uvádza, že súčasťou Sorgeho modu operandi bolo, že pre zvýšenie svojej dôveryhodnosti voči Nemcom im so súhlasom Moskvy „prepúšťal“ niektoré informácie, ktoré získal z japonských vládnych kruhov. A pretože boli prvotriedneho charakteru, Sorge svojou znalosťou japonských reálií aj zákulisia Otta natoľko ohromil, že nemecký veľvyslanec dal Sorgemu aj šifrovacie kódy pre komunikáciu s Berlínom.

Sorge tak vedel veľa z toho, čo mohla vedieť nemecká ambasáda  na takom exponovanom mieste, akým bolo Tokio. Lenže ambasáde prichádzali správy s oneskorením a ani o pláne Barbarossa nevedeli „z prvej ruky“. Dokonca sa zdá, že Ribbentropovo ministerstvo zahraničia mohlo Otta vedome dezinformovať.

Na rozdiel od Sorgeho správ o Japonsku, ktoré boli založené na priamych vedomostiach vládnych rozhodnutí, boli správy o Nemecku väčšinou špekuláciami či informáciami od nižšie postavených funkcionárov režimu alebo štátnych úradníkov.

Nejednoznačné varovania

Stalin a muž, ktorý mu vyhral vojnu – maršal Žukov.

Sorge varoval Moskvu pred hroziacou vojnou už v depeši z konca decembra 1940, a to na základe svojich rozhovorov s nemeckým vojenským atašé plukovníkom Alfredom Kretschmerom a ďalšími Nemcami, ktorí do Tokia z Nemecka zavítali. V tejto správe síce Sorge reprodukuje správy o údajne „80 divíziách“ na hraniciach so ZSSR, lenže ich cieľom nemalo byť útočiť, ale „… vyvíjať tlak na politiku Sovietskeho zväzu“. Správa hovorila, že ak by Moskva aktívne vystupovala proti nemeckým záujmom napríklad v Pobaltí, „… mohli by Nemci obsadiť územia na línii Charkov, Moskva a Leningrad“. Ďalej Sorge uvádzal, že Nemci nechcú napadnúť ZSSR, ale „… zhromažďujú prostriedky nato, aby to mohli urobiť v prípade, že by k tomu boli donútení konaním Sovietskeho zväzu.“

Sorge tiež dodal, že „… Nemci dobre vedia, že ZSSR to nemôže riskovať, pretože po fínskom vojnovom debakli potrebuje Moskva najmenej dvadsať rokov, aby sa stala modernou armádou porovnateľnou s tou nemeckou.“

Ak by bol Stalin bral napríklad túto depešu za spoľahlivú, bol by musel dospieť k záveru, že stačí sa správať k Nemecku „mierumilovne“, plniť obchodné dohody, Hitlera nedráždiť a môže sa vojenskej konfrontácii úspešne vyhnúť.

V správe zo 6. mája 1941 Sorge rekapituloval svoj rozhovor s Ottom o vzťahu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom: „Ott vyhlásil, že Hitler je odhodlaný rozdrviť Sovietsky zväz, ovládnuť jeho európsku časť a premeniť ju na obilnú a surovinovú základňu, tak aby Nemecko mohlo kontrolovať celú Európu.“

Nemecký vojak odzbrojuje sovietskeho – Hitler útokom Stalina prekvapil (Zdroj: Bundesarchiv).

To znelo zlovestne a zodpovedalo to naratívu o Sorgem, ktorý podával jasné a nedvojzmyselné varovania. Lenže správa rozvíjala dalšie Ottove úvahy: „Veľvyslanec aj atašé sa zhodli, že po porážke Juhoslávie nastanú vo vzťahoch Nemecka a Sovietskeho zväzu dve kritické dáta. Prvým je ukončenie sejby v Sovietskom zväze. Po jej skončení sa môže vojna proti ZSSR začať kedykoľvek s tým, že Nemecku potom bude stačiť sovietsku úrodu len zožať. Druhým kritickým momentom budú rozhovory medzi Nemeckom a Tureckom. Pokiaľ bude Sovietsky zväz pôsobiť akékoľvek problémy v zmysle, aby Turecko neprijalo nemecké požiadavky, bude vojna nevyhnutná.“

Aký z toho plynul záver, ako ako sa vyhnúť vojne? „Dodajme Hitlerovi viac obilia, nepleťme sa do nemeckých záujmov na Bospore a bude pokoj…“

Stalin potreboval predovšetkým vedieť, či a ako Hitler prípadné začatie vojny proti ZSSR podmieňuje vývojom v práve prebiehajúcom konflikte medzi Nemeckom a Veľkou Britániou.  Nehovoriac o tom, že bol presvedčený, že Londýn by bol v ktoromkoľvek čo len trochu pre neho výhodnom momente ochotný vojnu ukončiť a spojiť sa s Berlínom proti Moskve.

Adolf Hitler dokázal Stalina oklamať (Zdroj: Bundesarchiv).

Na jednom mieste Sorge – vlastne Otto – konštatuje, že „…možnosť prepuknutia vojny v akomkoľvek okamihu je veľmi vysoká…“, pretože Hitler je presvedčený, že „…vojna so Sovietskym zväzom v žiadnom prípade nezasiahne do vedenia vojny s Anglickom“. Rovnako ako jeho nemeckí vojenskí velitelia mal byť Hitler presvedčený, že Červená armáda je málo bojaschopná, na nemecko-sovietskej hranici má slabý obranný systém a v prípade konfliktu bude zničená v priebehu niekoľkých týždňov.

Na ďalšom mieste však Ott uvažuje, že o začatí vojny proti ZSSR „… rozhodne výhradne Hitler, a to buď už v máji, alebo po vojne s Britániou.“

Čitateľ na Stalinovom mieste sa musí pýtať – tak ako to je s tou Veľkou Britániou? Bude Hitler ochotný bojovať paralelne s Moskvou a s Londýnom, alebo počká, kým porazí Londýn a až potom zaútočí na Moskvu? Napriek všetkým kontaktom a informáciám nemohol nemecký veľvyslanec v Tokiu slúžiť ako kvalitný zdroj pre zistenie smeru, akým sa uberalo Hitlerovo uvažovanie. To mohol byť len niekto z jeho bezprostredného okruhu.

Podobne rozporuplná bola aj depeša z 21. mája, v ktorej Sorge konštatoval, že „…noví zástupcovia Nemecka, ktorí sem prišli z Berlína, vyhlasujú, že vojna medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom môže vypuknúť na konci mája, pretože dovtedy sa musí vrátiť do Berlína. Rovnako však uviedli, že tento rok môže nebezpečenstvo pominúť.“

Takže ako? Vojna bude, nebude?

S tým, ako od jari 1941 pribúdalo zaručených varovaní s pevne stanovenými dátumami (koniec mája, polovica júna), a potom sa nič neodohralo, Stalin začal byť stále nedôverčivejší voči takýmto správam. Ako sa ukázalo, na svoju škodu – ale na druhej strane sa mu zas nemožno až tak čudovať.

V správe z 1. júna 1941 Sorge konštatoval, že „…nemecká ofenzíva proti Sovietskemu zväzu sa začne v druhej polovici júna. Ott je na 95 percent presvedčený, že vojna bude.“

Zničený nemecký tank PzKpfw III pri útoku na Sovietsky zväz (Zdroj: RIA Novosti archive).

Zaujímavý je fakt, že Sorge neuvádzal tradičné dôvody, ktoré si s plánom Barbarossa spájame v kontexte Hitlerovho uvažovania, ako sú eliminácia „žido-boľševického štátu“ či rozšírenie „životného priestoru“. Podľa Otta mala byť hlavným dôvodom pre nemeckú akciu „…existencia mocnej Červenej armády, ktorá bráni Nemecku v rozšírení vojny v Afrike, pretože Nemecko musí udržiavať veľkú armádu vo východnej Európe. Aby bolo možné úplne vylúčiť akékoľvek nebezpečenstvo zo strany ZSSR, musí byť Červená armáda čo najskôr zahnaná späť.“

Čo si z tejto pasáže mohol Stalin odniesť? Hitler by chcel expandovať predovšetkým v Afrike, respektíve smerom proti Egyptu a Britskej ríši. Chcel teda najprv poraziť Londýn. A pokiaľ vníma nebezpečenstvo zo strany Červenej armády, je potrebné Hitlera upokojiť a za žiadnych okolností mu nedať zámienku k akcii. V tejto línii uvažovania už neznie tak šialene, že Stalin zdanlivo nezmyselne bránil Žukovovi a Timošenkovi, aby v máji a hlavne v júni 1941 prijali mobilizačné opatrenia, a tak dali Nemecku najavo, že o zoskupovaní vojsk na hranici Moskva vie a je pripravená reagovať.

Sám Sorge si bol vedomý obmedzenej výpovednej hodnoty svojich nemeckých zdrojov a upozorňoval Moskvu, že „…očakávanie o začatí nemecko-sovietskej vojny okolo 15. júna je založené výhradne na informáciách, ktoré priviezol z Berlína podplukovník Erwin Scholl (budúci vojenský atašé v Bangkoku – pozn. autora). Sorge zdôraznil, že Ott nemôže získať informácie priamo z Berlína a jeho zdrojom je iba Scholl.

Možno aj toto prispelo k tomu, že Sorgeho správy nebrala centrála vážne a Golikov si na vyššie zmienenú depešu napísal: „Pridať na zoznam Ramsayových pochybných a dezinformačných oznámení.“ S týmito a podobnými komentármi potom Sorgove správy odovzdával aj Stalinovi, ktorý naďalej považoval Sorga za dvojitého agenta pracujúceho pre Nemecko. A z rovnakého dôvodu Golikov Sorgove depeše utajoval pred svojimi nadriadenými, ľudovým komisárom obrany Semjonom K. Timošenkom a náčelníkom generálneho štábu Červenej armády Grigorijom K. Žukovom.

Sovietsky zväz mal s Nemeckom podpísanú zmluvu o neútočení tzv. pakt Ribbentrop-Molotov (Zdroj: wikipedia.org).

Stalin mal, samozrejme, veľký podiel viny na sovietskom sebaklame, ktorý spôsobil katastrofu Červenej armády a celého Sovietského zvazu po 22. júni 1941. Nejednoznačné či nekonkrétne správy ešte väčšmi posilňovali jeho podozrievavosť, utvrdzovali ho len v jednom určitom smere uvažovania o Hitlerových zámeroch a v neposlednom rade ovplyvňovali aj správanie Stalinových podriadených, vrátane Beriju či Golikova, ktorí podozrievavý postoj voči určitému typu správ o možnom útoku od Stalina prevzali.

Ako sa blížil skutečný dátum invázie, akoby inak chladnokrvnému Stalinovi začali „tiecť nervy“ a invektívami nešetril ani voči iným sovietskym agentom. Ako podotýka Gorodetsky, 16. júna 1941 šéf  NKGB Vsevolod Merkulov prezentoval Stalinovi informácie od agenta „Staršinu“ (nemecký dôstojník Harro Schulze-Boysen), ktoré naznačovali, že boli prijaté konečné opatrenia pre útok na ZSSR. Stalin vybuchol a naznačil, aby si Merkulov „tento zdroj v štábe nemeckého letectva strčil do riti!…“ a priamo ho označil za dezinformátora.

Keď 9. júna Timošenko a Žukov diskutovali so Stalinom o množstve spravodajských informácií, Stalinom to údajne nijako nepohlo: „A ja mám iné dokumenty,“ prerušil ich a vrátil im späť ich kompiláciu spravodajských správ. Odmietol tiež informácie poskytnuté Sorgom. Žartom poznamenal, že v Japonsku si Sorge „zariadil niekoľko malých tovární a nevestincov a dokonca sa rozhodol nám oznámiť dátum nemeckého útoku na 22. júna. Naznačujete, že mu mám tiež veriť?“

Použitá literatura:

  • Murphy, D. E.: What Stalin Knew: The Enigma of Barbarossa. Yale 2005.
  • Dimbleby, J.: Barbarossa: How Hitler Lost the War. London 2021.
  • Gorodetsky, G.: Grand Delusion: Stalin and the German Invasion of Russia. New Haven 1999.
  • Kotkin, S.: Stalin: Waiting for Hitler, 1929–1941. London 2017.
  • Matthews, O.: An Impeccable Spy: Richard Sorge, Stalin’s Master Agent. Bloomsbury Publishing 2019.
  • Naumov, V. P. (ed.): 1941 god: v dvuch knigach. Moskva: Meždunarodnyj fond „Demokratija“, 1998.
  • Obrazová príloha: Bundesarchive, RIA Novosti archive, wikipedia.org
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.