Zavraždenie niekoľkých tisícov poľských dôstojníkov na jar 1940, ku ktorému sovietske vedenie vydalo rozkaz presne pred 80 rokmi 5. marca 1940, patrí medzi najodpornejšie zločiny Stalinovej diktatúry. Aké boli Stalinove motívy? Prečo sa odhodlal k takej aj na jeho pomery spektakulárnej hromadnej vražde? Geopolitické, bezpečnostné, nacionalistické, systémové alebo azda aj osobné? A nešlo nakoniec „len“ o unáhlené rozhodnutie, ktoré sa vzápätí ukázalo ako obrovská chyba?

 

Moskva ospravedlňovala svoju agresiu proti Poľsku v októbri 1939 jeho kolapsom a „vnútorným bankrotom“, ktoré mohli predstavovať pre Sovietsky zväz bezpečnostnú hrozbu. Argumentom bola aj ochrana Ukrajincov a Bielorusov ako „pokrvných bratov“. Ako podotýka historik Geoffrey Roberts, malo to v sebe určitý „logický“ agument. Územie okupované v roku 1939 pozostávalo zo západných regiónov Ukrajiny a Bieloruska, ktoré sa nachádzali východne od tzv. Curzonovej línie. Túto čiastočne etnickú hranicu medzi Ruskom a Poľskom narysovali na parížskej mierovej konferencii v roku 1919. Lenže skutočné a oveľa väčšmi na východ posunuté medzivojnové hranice určil až výsledok rusko-poľskej vojny v rokoch 1919 – 1920 a následný rižský mier, podpísaný v roku 1921. Sovieti boli nútení prenechať Poliakom práve územie západnej Ukrajiny a Bieloruska.

Ako uvádza Geoffrey Roberts, sovietska invázia tak odrážala patriotické a nacionalistické ašpirácie Moskvy rovnako ako geopolitickú logiku držať Nemcov mimo západnej Ukrajiny a Bieloruska. Propaganda tak mohla operovať s pojmom „oslobodenie“, čo podľa historika Olega Chlevňuka vyhovovalo aj západným veľmociam, ktoré sa snažili získať Stalina na svoju stranu proti Nemecku. Moskva sa potom snažila čo najrýchlejšie, prakticky v horizonte mesiacov, eliminovať akýkoľvek potenciálny protisovietsky odpor, čo znamenalo zbaviť sa všetkých, ktorí by sa mohli pokúsiť obnoviť predvojnový poľský štát.

 

Fínsky faktor

Pakt s Nemeckom v roku 1939 umožnil podľa historika Silvia Ponseho Stalinovi uvažovať o tom, ako by sa dala po porážkach v rokoch 1918 – 1920 znovu vytýčiť sovietska sféra vplyvu vo východnej Európe. Prvým krokom bola invázia a sovietizácia západnej Ukrajiny a Bieloruska. Druhým bola vojna proti Fínsku, ktoré odmietalo „pochopiť“ a pristúpiť na sovietske územné požiadavky. Moskva navyše vinila Západ, že sa vo Fínsku pokúša vytvoriť základňu pre útok na Sovietsky sväz. Moskva tak podľa svojej interpretácie nebojovala len proti fínskej armáde, ale aj proti spojenému imperialistickému frontu Veľkej Británie a Francúzska.

Rozhodnutie popraviť poľských dôstojníkov padlo v rovnakom čase, keď vrcholila vojna s Fínskom, hoci to bolo už vo fáze, keď bolo o výsledku v sovietsky prospech rozhodnuté. Šéf NKVD Lavrentij Pavlovič Berija Stalinovi v správe zo začiatku marca 1940 prezentoval zajatých Poliakov ako bývalých dôstojníkov poľskej armády, zamestnancov poľského policajného aparátu a výzvedných služieb a členov poľských nacionalistických, tzv. kontrarevolučných strán a hnutí. Nie ako vojnových zajatcov, ale ako aktuálnu bezpečnostnú hrozbu.

Ako píše historik Stephen Kotkin, sovietsky bezpečnostný aparát sa na „konečné riešenie“ pripravoval už od januára 1940 a čakal len na schválenie zhora. Sovietske úrady sa podľa Kotkina až příliš venovali zvestiam, ktorými ich zásobovali agenti z Francúzska a z Veľkej Británie. Podľa nich sa počítalo s poľskými exilovými silami ako s údajnými dobrovoľníkmi vo vojne s Fínskom. Zajatí poľskí dôstojníci mali v paranoidnej sovietskej imaginácii zohrať podobnú úlohu ako československí legionári počas ruskej občianskej vojny v roku 1918.

Historická pomsta

Podľa historika Andrzeja Nowaka mohla byť ďalším motívom tejto štátom posvätenej masovej vraždy túžba pomstiť sa za prehranú vojnu medzi sovietskym Ruskom a Poľskom v roku 1920. V priebehu 30. rokov, keď začal stalinský režim stále viac prepájať komunistickú ideológiu s ruskými imperiálnymi tradíciami, sa zároveň snažil túto porážku vytesniť, prípadne bagatelizovať.

Stojí za pripomenutie, že v roku 1920 bol Stalin jediným z vtedajšieho vedenia strany, ktorý sa osobne ako politický komisár Juhovýchodného frontu zúčastnil vojny proti Poľsku. Zažil tam podľa Andrzeja Nowaka ponižujúcu porážku Buďonného Prvej jazdnej armády, čo následne viedlo k jeho prepusteniu z funkcie komisára. Po pakte Molotov-Ribbentrop sa tak Stalinovi otvoril priestor pre pomstu za toto poníženie. Ako pripomína Nowak, medzi takmer 22 000 obeťami „katynskej operácie“ bolo najmenej 12 poľských generálov, zúčastňujúcich sa vojny 1919 – 1920.

Ruská historická pamäť navyše podľa Nowaka do istej miery relativizuje, či dokonca racionalizuje katynský masaker ako pomstu  za smrť a utrpenie zajatcov Červenej armády v poľských internačných táboroch v roku 1920. Odhaduje sa, že z celkového počtu 110 000 zajatcov ich predovšetkým na týfus a zlé životné podmienky zomrelo až 18 000.

V nemecko-sovietskom zveráku

Dôležitú úlohu hral napokon aj faktor sovietskeho systému, v ktorom masové represie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fungovania a spôsobom riešenia konfliktov. Ako podotýka historik Timothy Snyder, vraždenie na týchto „krvavých územiach“ malo mnoho foriem. V stalinskej modernizácii, podľa Snydera skôr „samokolonizácii“ krajiny hral dôležitú úlohu systém pracovných táborov, kolektivizovaného poľnohospodárstva a urýchlená industrializácia, a v neposledním rade i masové represie. Sovietska „transformácia“ začínala triednou klasifikáciou ľudí a ich odstraňovaním a aplikáciou kolektívnej viny za odpor, často len anticipovaný. Poliaci boli v tomto zmysle stotožňovaní s predvojnovým poľským štátom, a okrem bezpečnostnej hrozby boli klasifikovaní en bloc ako triedni nepriatelia.

Systémový ráz katynského vraždenia vynikne aj v porovnaní s paralelne prebiehajúcimi nacistickými represiami. Historik Roger Moorhouse píše, že pri poľských elitách nacisti aj Sovieti aplikovali podivuhodne podobnú okupačnú politiku a likvidovali ich buď na základe rasových, alebo triednych hľadísk.

V kontexte nemeckej okupačnej správy náhodné popravy čoskoro vystriedala systematická perzekúcia. Len v októbri 1939 bolo neďaleko Bydgoszcza jednotkami Einsatzgruppen zastrelených okolo 1200 kňazov, doktorov a ďalších. Počas tzv. Sonderaktion Krakau si 6. novembra 1939 nechal šéf gestapa v Krakove Bruno Müller zhromaždiť všetkách profesorov a akademických pracovníkov Jagelovskej univerzity a 184 akademikov nechal zatknúť a poslať do Sachsenhausenu. Ku koncu roka 1939 takto zahynulo celkovo okolo 50 000 Poliakov. V rámci tzv. AB Aktion na jar a v lete 1940 bolo podľa Moorhousa na trest smrti urýchlene odsúdených a exemplárne popravených okolo 6000 ľudí.

Podľa historika Boba Moorea padlo do nemeckého zajatia 700 000 mužov a do ruského okolo 300 000. Nemci sa vo svojom správaní k poľským zajatcom orientovali podľa rasových hľadísk a ekonomických potrieb režimu. Hitler nechcel nedostatok pracovných síl v roku 1939 riešiť totálnou mobilizáciou pracovnej sily pre potreby vojnovej ekonomiky. Príliv poľských zajatcov, ktorí boli nakomandovaní predovšetkým na poľnohospodárske práce a prácu v baniach, prišiel vhod. Počty poľských zajatcov zamestnaných v nemeckej ekonomike sa odhadujú od 344 000 do 480 000. Trpeli podvýživou a boli ubytovaní v katastrofických podmienkach.

Sovieti najskôr usporiadali „svoje“ voľby, aby vytvorili dojem demokratickej legitimity a pripojenie daných území k ZSSR dostalo legálny rozmer. Zároveň začali sovietizáciu, vyvlastňovanie a kolektivizáciu. Po svojej invázii do Poľska zajali 230 000 poľských vojakov a neskôr k nim pribudlo tiež 70 000 internovanch na území pobaltských štátov. Niektorí z nich boli následne prepustení, iní boli odoslaní do pracovných táborov.

Problém bol podľa Moorea v tom, že oficiálne neboli Sovietsky zväz a Poľsko vo vojnovom stave, a tak sovietske orgány poľských dôstojníkov nepovažovali za zajatcov. Berija im preto prisúdil nálepku nepriateľov sovietskeho systému, ktorí len čakajú na to, až budú prepustení, aby sa mohli zapojiť do protisovietskych aktivít.

Kým radoví vojaci boli poslaní na nútené práce, dôstojníci boli sústredení v táboroch, kde boli vypočúvaní a podrobovaní prosovietskej propagande. Táto väčšinou neúspešná snaha viedla až k 5. marcu 1940, keď najvyššie sovietske vedenie na čele so Stalinom, Vorošilovom, Molotovom a Mikojanom podpísalo osudný rozkaz, podľa ktorého malo byť všetkých týchto 21 857 zajatých Poliakov (z ktorých niektorí boli pôvodom Belorusi, Ukrajinci a Židia) popravených.

Revolučné násilie

Katyň je potrebné vnímať aj v kontexte stalinskej národnostnej politiky. Zatiaľ čo v 20. rokoch sa podľa historika Terryho Martina sovietsky režim snažil na základe počiatočného revolučného naratívu národnosti posilňovať a stmeľovať v rámci federatívneho usporiadania ZSSR, od druhej polovice 30. rokov sa národnosti, najmä tie menšie, ocitli pod brutálnym tlakom takmer etnického vyhladzovania v kontexte Veľkého teroru. V rokoch 1935 až 1938 bolo minimálne deväť menšinových národností v ZSSR – Poliaci, Nemci, Fíni, Estónci, Lotyši, Kórejci, Číňania, Kurdi a Iránci – podrobených brutálnym deportáciám a čistkám na etnickom princípe. Tieto národnosti väčšinou žili v tzv. hraničných oblastiach, ktoré susedili so štátmi, v ktorých žila väčšinová populácia daného etnika. S tým, ako sa zhoršovalo zahraničnopolitické postavenie Sovietskeho zväzu a z pohľadu Moskvy rástlo nebezpečenstvo vojny a protisovietske agresie, Stalin tieto menšiny začal čoraz väčšmi vnímať ako potenciálne „piate kolóny“.

Už počas vojenského záboru východného Poľska sa podľa historika Marka Edeleho sovietski vojaci dopustili popráv priamo na mieste, znásilňovania a krádeží majetku. V tomto zmysle Edele rozlišuje „poľné“ násilie a tzv. revolučné násilie, nariadené zhora. Jeho cieľom bolo zlomiť potenciálny odpor deportáciami a popravami. Bolo implementované štátnym aparátom a posvätené zákonom. Edele odhaduje, že v rokoch 1939 až 1941 bolo zo západných pohraničných oblastí Ukrajiny a Bieloruska deportovaných od 350 000 do 535 000 ľudí. V západnom Bielorusku bolo násilne presídlených okolo 13 percent Poliakov a 5 percent Bielorusov. Po skončení druhej svetovej vojny bolo z Litvy, Lotyšska, Estónska a západnej Ukrajiny deportovaných 296 282 údajných nepriateľov štátu a režimu.

Ako podotýka Edele, sovietske deportácie mali často charakter etnických čistiek. Stalin v rámci bezpečnostných opatrení na hraniciach krajiny v boji proti údajným „piatym kolónam“ takto postupoval proti sovietskym Kórejcom v roku 1937 po vypuknutí japonsko-čínskej vojny, potom proti Fínom a Nemcom v roku 1941, Kalmykom v roku 1943 a Čečencom, Ingušom a Krymským Tatárom v roku 1944.

V rámci tohto „revolučného násilia“ umierali ľudia hladom či na choroby počas deportácií alebo boli zabití pri pokusoch o útek či pri iných represívnych operáciách. Paradoxné pritom podľa Edeleho bolo, že ten najbrutálnejší prípad „revolučného násilia“, vražda 21 857 poľských občanov, sa neodohral počas vojny, ale pred ňou. Neboli to však jediné prípady. V Estónsku bolo takto len v roku 1941 popravených 1 214 „sovietskych nepriateľov“, po nemeckom útoku v júni 1941 bolo popravených ďalších 2000 ľudí. Medzi júnom a októbrom 1941 bolo v západných pohraničných oblastiach zastrelených 11 319 väzňov a ďalších 1080 zahynulo z neznámych príčin pri evakuácii na východ.

Po vojne bolo napríklad v rokoch 1944 až 1947 v Estónsku popravených 143 ľudí a ďalších 28 v rokoch 1950 až 1953. V roku 1945 NKVD odsúdila v Litve 8 675 ľudí, vymáhaných však bolo „len“ 468 rozsudkov smrti. V rokoch 1944 až 1952 bolo na západnej Ukrajine zabitých okolo 153 000 ľudí, ale ako píše Edele, bolo to väčšmi v dôsledku protipovstaleckých vojenských operácií než masových popráv.

Zločin a omyl

Rok 1940 bol pre Sovietsky zväz turbuletný. Po víťaznej vojne s Fínskom to vyzeralo, že Stalinova stávka na tiché spojenectvo s Hitlerom sa Moskve vyplatila. Lenže po neúspešnej leteckej bitke o Britániu padli Hitlerove sny o rýchlej porážke Albionu, a tým aj o celoeurópskej dominancii. Kotkin uvádza, že wehrmacht sa stal na jeseň roku 1940 najväčšou nezamestnanou armádou na svete. Hitler musel nanovo prehodnotiť svoje strategické priority a do Moskvy začali prúdiť znepokojvé informácie o neustále sa zvyšujúcej koncentrácii nemeckých vojsk v nebezpečnej blízkosti relatívne čerstvých sovietsko-nemeckých hraníc.

Vojna na život a na smrť s Nemeckom sa blížila a každý vojak, hoci by to bol poľský nacionalista, sa mohol Moskve hodiť. Ako podotýka Kotkin, katynský masaker bol nielen obrovským štátnym zločinom, ale vo výsledku tiež stragickým hrubým omylom, čo si čoskoro začali uvedomovať aj samotní páchatelia.

Podľa Kotkina nie je náhoda, že v tomto čase sa Lavrentij Berija začal náhle zaujímať o tých niekoľko stoviek preživších poľských dôstojníkov. Z tábora bol dokonca do Moskvy povolaný podplukovník Zygmunt Berling, budúci veliteľ 1. poľskej armády bojujúcej na strane Červenej armády proti Nemcom. Keď s ním Berijov prvý námestník  Vsevolod Nikolajevič Merkulov hovoril o možných plánoch na vytvorenie poľskej armády, Berling mu odpovedal, že niekde v sovietskych lágroch musí byť okolo 20 000 dôstojníkov. Berija mu mal lakonicky odpovedať, že takí ľudia sa na sovietskom území nenachádzajú. K tomu mal Merkulov dodať ešte stále nie celkom vysvetlenú vetu: „Dopustili sme sa s nimi veľké chyby.“

Použitá literatúra

Edele, M.: 19. Soviet liberations and occupations, 1939 – 1949. In: Bosworth, R./ Maiolo, J. eds.: The Cambridge History of the Second World War. Volume 2, Politics and Ideology. Cambridge 2015.

Chlevnjuk, O. V.: Stalin: nový životopis. Praha 2016.

Kotkin, S.: Stalin. Vol. II, Waiting for Hitler, 1928-1941. First published. London 2018.

Martin, T.: The affirmative action Empire: nations and nationalism in the Soviet Union, 1923-1939. Ithaca 2001.

Moore, B.: 23. Prisoners of war, In: Ferris, J./ Mawdsley, E. eds.: The Cambridge History of the Second World War. Volume 1, Fighting the War. Cambridge 2015.

Moorhouse, R.: Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom 1939 – 1941. Bratislava 2015.

Nowak, A.: Murder in the Cemetery: Memorial Clashes over the Victims of the Soviet-Polish Wars, In: Blacker, U./ Etkind, A./ Fedor, J. (eds.): Memory and Theory in Eastern Europe. New York 2013.

Pons, S.: Stalin and the inevitable war: 1936-1941. London 2002.

Snyder, T.: Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Bratislava 2013.

Snyder, T./Brandon, R. ed.: Stalin and Europe: imitation and domination, 1928 – 1953. Oxford 2014.

Obrazová príloha: Film Katyň, wikipedia.org

Ak si kúpite knihy cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.