Pozadie, vznik, priebeh a podobné údaje o Slovenskom národnom povstaní v celoslovenskom meradle sú dostatočne známe. Ako však prebiehalo v menšom meradle, na úrovni miest či menších regiónov? Pozrime sa na Topoľčany…
Odboj
V čase vojny boli Topoľčany, rovnako ako dnes, okresným mestom. V roku 1940 v ňom žilo viac než 10 000 obyvateľov. Nie všetci obyvatelia súhlasili s vtedajšou realitou a tak, ako aj v iných mestách, aj v Topoľčanoch sa formovali rôzne odbojové skupiny.
V Topoľčanoch boli v činnosti napríklad príslušníci komunistického odboja. Už k 1. máju 1941 rozširovali letáky, zakladali bunky a vyvesovali zástavky, dokonca na topoľ pred kasárňami mali vyvesiť červenú zástavu. Podobné akcie vyvolali odozvu štátnej moci a v deň začiatku operácie Barbarossa (22. júna 1941) bolo do Ilavy internovaných osem osôb. Tieto zatýkacie akcie neznamenali koniec komunistického odboja. V okrese malo fungovať ucelené organizované vedenie KSS. V marci 1942 bol založený aj tzv. Revolučný komitét Horno- a Dolnonitrianskej oblasti, ktorý riadil činnosť buniek centrálnym spôsobom. Postupne vznikali vo viacerých obciach okresu revolučné národné výbory.
Členovia týchto výborov spolupracovali aj s odbojármi nekomunistického zamerania. Komunistický odboj totiž pochopiteľne nebol jediným odbojovým smerom, ktorý v Topoľčanoch pôsobil. Aktivitu tu vyvíjali aj občianske nekomunistické odbojové skupiny. Asi najdôležitejšou bola skupina zvaná „Demec“. Táto skupina bola združená okolo osoby Dr. Michala Zibrína, právnika pôsobiaceho v Brezne nad Hronom. „Demec“ bolo krycie meno Dr. Zibrína.
Zibrín nebol s ľudáckym režimom zadobre, už v roku 1939 bol na tri týždne internovaný v Ilave s odôvodnením, že rozširoval „nepravdivé správy“. V roku 1940 sa presťahoval aj so svojou advokátskou kanceláriou z Brezna do Topoľčian. Na jar 1940 vycestoval do Juhoslávie (na jeho riadny pas) a tu sa dal do služieb československej emigrácie. Zástupca ho poslal späť s tým, aby založil riadnu odbojovú organizáciu, a aby sa potom vrátil do Belehradu. Zibrín teda cez leto zohnal svojich spolupracovníkov a založil skupinu s centrom v Topoľčanoch. Členmi boli napr. Dr. Štefan Laufer, Oskar Wertheimer, Arpát Frei, Alexander Herz a ďalší. V „topoľčianskej skupine“ pracovali aj komunisti Michal Červený a Ján Špánik.
Okrem tohto centra fungovali bunky aj v iných mestách, napr. v Bratislave (medzi členmi bol aj známy politik Dr. Jozef Lettrich), v Nitre, v Trnave a inde. Kontakty mala skupina aj v Piešťanoch – a to aj v armáde, za všetkých by som menoval hlavne npor. Ľudovíta Kukorelliho. Keď Zibrín v októbri podľa dohovoru odišiel do Belehradu, organizáciu prebral Vladimír Velecký. Skupina ale nemala dlhé trvanie. 10. júla 1941 zatkli v Topoľčanoch Arpáda Freia a premiestnili ho do Zvolena. Záležitosti sa chytila Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) a mnoho členov bolo zaistených (ale treba dodať, že viacerí sa dostali z väzenia von, napr. krátko pred SNP z ružomberskej väznice). Tak ako u komunistov, ani tu však perzekúcie neznamenali koniec činnosti. Po rozpustení organizácie Demec sa členovia (ktorí boli na slobode) často angažovali v iných skupinách.
Prípravy a začiatok povstania
Postupom času sa začala do popredia tlačiť otázka priameho ozbrojeného vystúpenia. Aktivizovali sa odbojári a veľmi dôležitou úlohou bolo aj podchytiť vojenské posádky rozmiestnené na území Slovenska. Topoľčianska posádka pritom zďaleka nebola názorovo jednotná. Pre povstanie bola pritom dôležitá – bol tu totiž dislokovaný delostrelecký pluk.
Príprava na povstanie bola zanedbaná, napokon tak ako aj v iných západoslovenských posádkach. Povstaleckým veliteľom bol určený kapitán delostrelectva Ján Malár. 29. augusta, v čase vypuknutia povstania, bol kpt. (alebo vtedajšou terminológiou stotník) Malár na zdravotnej dovolenke (bol chorý). Bol v Topoľčanoch pri rodine a pravidelne chodil do kasární kontrolovať situáciu. Veliteľom posádky bol stotník Augustín Oravec, s ktorým organizátori SNP priamo nepočítali.
Keď 29. augusta asi o 16. hodine dostal Oravec rozkaz z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici na vyhlásenie bojovej pohotovosti, ani nevedel, čo od neho chcú. Rozkaz ale splnil a rozmiestnil delá na prístupoch do Topoľčian – dve od Nitry, jedno od Nemčíc, jedno zo smeru Jacovce a dve od Krušoviec. Delá dostali i príslušnú ochranu. V noci z 29. na 30. augusta major Július Nosko z Banskej Bystrice telefonoval Oravcovi, ako splnil rozkaz a prikázal mu jedno delo od Krušoviec presunúť na smer od Nitry – boli tam teda celkovo už tri delá. Nosko tiež nariadil vyhlásiť mobilizáciu a povolať dôstojníkov a rotmajstrov z dovoleniek. V noci prechádzala cez Topoľčany piešťanská posádka, náladu ani dianie však neovplyvnila.
30. augusta ráno sa konala v byte predsedu Okresného národného výboru (ONV) Ing. Jozefa Wainzettla porada. Z porady sa zúčastnení odobrali do mesta, kde zariadili, aby miestna žandárska stanica a úrady s okamžitou platnosťou podliehali rozkazom „revolučného posádkového veliteľstva“. Porada pokračovala v kasárňach. Preberali sa detaily mobilizácie, obsadenia budov, zaujatie bojových postavení a podobne. Na porade bola skoncipovaná i mobilizačná vyhláška, ktorá mala byť prečítaná v rozhlase. Zariadiť to mal okresný náčelník Šimko. Ten ale zjavne odvysielanie zdržoval, oznam sa odvysielal až niekoľko hodín po doručení vyhlášky (okolo 11. hodiny dopoludnia).
V tom čase už boli niektorí dôstojníci (medzi nimi aj stotník Oravec) na ceste do Zemianskych Kostolian pre rozkazy od stotníka Weinholda. Kapitán Malár zostal v kasárňach a dozeral na vystrojovanie a vyzbrojovanie. Na základe rozkazov z Kostolian sa zvolalo zhromaždenie dôstojníkov, kde Oravec vysvetlil situáciu. Bolo jasné, že sa začína povstanie. Väčšina dôstojníkov, okrem niektorých záložníkov, súhlasila so zapojením. Malár na rozkaz podplukovníka Goliana prevzal velenie nad povstaleckou posádkou.
Topoľčianska posádka v povstaní
Na rozkaz oblastného veliteľa Brannej výchovy nadporučíka Reinholda Šturmu (a na základe rozhlasovej výzvy) sa aktivizovala 3. rota Brannej výchovy (asistenčná jednotka), krycím menom 13. rota. Jej veliteľom bol miestny učiteľ a gardista Jozef Šoltés. Jej sila bola asi 60 mužov. Presunula sa do kasární, kde jednotku vystrojili a vyzbrojili tak ako aj ostatných záložníkov, ktorí prichádzali do kasární. Jednotka sa oficiálne podriadila stotníkovi Malárovi, ale vystupovanie niektorých jej členov vyvolávalo prinajmenšom zmiešané reakcie. Rozhodlo sa preto, že jednotka sa odzbrojí. To sa ale odkladalo až do momentu, keď príslušníci jednotky zaujali na dvore kasární palebné postavenie a začali sa vyzbrojovaným ľuďom vyhrážať, že si „teraz s nimi spravia poriadok“. Hrozil konflikt. Tu zasiahol predseda miestneho ONV Ing. Jozef Weinzettl, ktorý dal veleniu posádky ultimátum – buď sa asistenčná jednotka do 5 minút odzbrojí, alebo povstalci spustia paľbu. V dôsledku tohto bola jednotka odzbrojená a veliteľa vymenili. Mobilizácia, vystrojovanie a vyzbrojovanie inak prebiehali v poriadku, vyhlášku počúvlo asi 1 500 mužov.
Povstalecká nálada začala medzi vojakmi veľmi rýchlo klesať po prejavoch prezidenta Tisa a generála Malára večer 30. augusta. Vojaci začali meniť názor, mnohí dezertovali (aj s výstrojom, ktorí mohli využiť v civile), časť mužstva začala aj rabovať. Dôstojníci situáciu nezvládali – navyše aj mnohí z nich dezertovali alebo chceli dezertovať. V tom čase dorazili do Topoľčian muži z trnavskej posádky, ktorá neminula ani kasárne. Trnavčania obvinili dôstojníkov, že nadržiavajú Bratislave. Veliteľ trnavskej posádky, kapitán Andrej Benka-Rybár tiež veliteľský zbor prehováral. Spontánne sa k Trnavčanom pridalo asi 200 vojakov a dvaja dôstojníci, aj to bez výzbroje a výstroja.
31. augusta navštívil posádku aj podplukovník Dezider Kišš-Kalina s pobočníkom, ktorým sa podarilo presvedčiť váhajúcich vojakov, aby sa pridali na stranu povstania. Onedlho ale prišli správy o tom, že nitrianska posádka sa k povstaniu nepridá, a tým bola Kalinova snaha zničená. Tieto okolnosti už vyvolali váhanie aj u povstaleckého veliteľa Malára. Tomu mal navyše z Bratislavy telefonovať jeho bratranec, generál Augustín Malár, a vyčítať mu úmysel zapojiť sa do povstania. 31. augusta asi o pol druhej poobede Malár vyšiel na dvor, kde mal Oravec riadiť odchod posádky (resp. tých desiatok mužov, čo zostali v kasárňach) do povstania. Malár vraj nechal prípravy zastaviť s tým, že „Čakáme na Nemcov“ a hneď aj vyslal styčného dôstojníka na smer Nitra. Styčný dôstojník sa po nejakom čase vrátil s tým, že Nemca ani nevidel. Medzitým odišiel od posádky k rodine aj stotník Oravec a ponechal ju svojmu osudu. 1. septembra odišiel Oravec do Bratislavy, aby sa tu dal do služieb nového velenia armády.
Situácia začala byť skutočne vážna. Večer 31. augusta odišiel z Topoľčian aj predseda ONV Weinzettl. V Šimonovianoch vyhľadal partizánskeho veliteľa Jozefa Trojana a okamžite ho informoval o situácii v posádke aj o nerozhodnom chaose v meste. Trojan ihneď rozhodol o zásahu. V noci približne o 23. hodine sa do Topoľčian prirútilo niekoľko nákladných áut obsadených partizánmi pod velením Jozefa Trojana, poručíka Ľudovíta Drobného a podporučíka Lesíka. Tento zásah prišiel v pravý čas a podarilo sa podchytiť zostávajúce osoby, ktoré váhali (vrátane veliteľa stotníka Malára). V noci sa začala evakuácia materiálu. Podarilo sa odviezť 9 húfnic, 7 traktorov a 14 vagónov streliva, množstvo guľometov, pušiek, proviantu a podobne. Táto výzbroj a výstroj sa neskôr veľmi hodili. Napriek tomu však v kasárňach zostalo ešte toľko materiálu, že Nemci mohli z koristných zásob postaviť celú batériu húfnic vz. 14/19 a batériu 10,5 cm húfnic vz. 18. Nemci údajne našli a využili aj batériu 150 mm húfnic sFH 18.
Zvyšok posádky na čele s Malárom sa dohodol s partizánmi, že v priestore Baťovian vytvoria spoločnú obrannú líniu. 1. septembra sa v meste konfiškovali autá a povstalci mesto pomaly opúšťali. 2. septembra sa tu ešte nakrátko ukázali a 3. septembra sa dostali do prvej ozbrojenej zrážky.
Boje
Za prvú zrážku možno považovať prestrelku pri Mýtnej Novej Vsi (asi 7 km južne od Topoľčian). Okolo 8. hodiny ráno dňa 3. septembra tu postupujúce sily Kampfgruppe Schill narazili na asi 150 členov partizánskeho oddielu „Pavel“. Boj trval asi 45 minút. Potom museli povstalci pred presilou Nemcov, navyše s podporou samohybných diel, ustúpiť. Sedem povstalcov padlo v boji, päť zajatcov Nemci popravili (podľa iných informácií ich bolo popravených 12, a to na hradskej uprostred dediny).
Následne vykonali Nemci s časťou svojich síl obchvat Topoľčian zo západu. Asi o hodinu neskôr, okolo 10:00, sa totiž strhla prestrelka v Urminciach pri kostole, tiež asi 7 km od Topoľčian. 30 povstalcov pri dedine narazilo na postupujúce obchvatné jednotky. Povstalcov tu zaskočili Nemci postupujúci v smere od obce Ludanice. Povstalci boli zatlačení do dediny, zachytili sa pri kostole a v boji šiesti padli. Zvyšku sa podarilo ustúpiť alebo sa skryť. Nemecké straty na životoch nie sú známe, ale iste nejaké boli – zničené boli dva motocykle a jedno „pancierové auto“. V dokumentoch sa môžeme dočítať, že v boji padol aj jeden vyšší nemecký dôstojník, a že Nemci v dedine popravili dvoch slovenských vojakov, ktorí plnili úlohu spojky na motorke.
V pamätiach je zaznamenané, že sa postupujúci Nemci stretávali s odporom aj pri Chrabranoch, resp. z chrabranského brehu, a obranné postavenie vraj bolo aj v miestach nemocničného cintorína a pred závorami v mieste, kde trať križovala (a dodnes križuje) cestu do Topoľčian. Druhá trasa z Nitry (cez Oponice) bola podľa pamätníkov tiež miestom ozbrojeného stretu. Nemecký prieskum tu mal naraziť na asi 80-člennú jednotku povstalcov (bývalých vojakov z posádky v Bošanoch a partizánov z Baťovian) pod velením majora Hanesa.
Je zaujímavé, že aspoň dvaja pamätníci uvádzajú existenciu vozidla, ktoré by sa dalo charakterizovať ako železničný kanón – rušeň s nákladným vagónom, na ktorý delostrelci umiestnili jedno delo. S týmto delom mali delostrelci uskutočniť výpady po trati, po ktorých sa malo delo zase stiahnuť do bezpečia. Tento improvizovaný prostriedok však vystrelil iba raz a musel sa v dôsledku silnej odvetnej paľby urýchlene stiahnuť, rovnako ako sa museli stiahnuť povstalci zo svojich postavení. V Topoľčanoch sa odohrávali aj pouličné boje, ale bola to len krátka kapitola trvajúca približne pol hodiny. Strieľalo sa na vtedajšej Špitálskej ulici, a tiež na ulici Krušovskej. Ešte v tom čase prebiehala evakuácia materiálu z kasární, pretože postupujúci Nemci zastihli na stanici vlakovú súpravu tvorenú rušňom a dvomi vagónmi streliva, ktorá im ušla pred nosom a doslova v poslednej chvíli. Topoľčany boli obsadené dňa 3. 9. 1944 popoludní.
Ako vidno, udalosti týkajúce sa nástupu do SNP (a jeho úvodných bojov) vôbec nemali hladký priebeh. Napriek tomu je ale zrejmé, že aj Topoľčany s blízkym okolím mali a majú v dejinách SNP svoje miesto.
Použitá literatúra
- Bosák, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava 1979.
- Jablonický, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990.
- Jablonický, J.: Z ilegality do povstania. Banská Bystrica 2009.
- Klubert, T.: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Nové Mesto nad Váhom 2007.
- Klubert, T.: Smrť sa volala Schill. Turany 2014.
- Uhlár V. Okres Topoľčany. Bratislava 1988.
Pramene
Spomienky Jozefa Wainzettla
Spomienky Dominika Pargáča
Spomienky Ľudovíta Drobného
Spomienky Rudolfa Kobidu
Obrazová príloha: fond Tribečského múzea v Topolčanoch, zbierka Mgr. Bohuša Saska, wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Bližšie sa venuje obdobiu druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie, aj na regionálnej úrovni.