Väzni lágrov, utečenci pred vojnou, vojaci a zároveň deti – tým boli hrdinovia tejto knihy v rokoch 1939 – 1945. Obmedzenosť ľudskej pamäte sa snaží preklenúť citlivé vedenie reportérky a historičky, ktorá dopĺňa sugestívne výpovede detských účastníkov druhej svetovej vojny.
Pre potreby tejto recenzie som si dovolila požičať a preložiť do slovenčiny podnadpis knihy Vojenka, ktorý najlepšie sumarizuje to, čo chcela autorka Magdalena Grzebałkowska svojou literárnou reportážou povedať. Kniha vyšla v minulom kalendárnom roku v českom preklade vo vydavateľstve Absynt, v poľskom origináli v roku 2021 pod názvom Wojenka. O dzieciach, które dorosły bez ostrzeżenia.
Vojna očami detí
Pri knihe, ktorá sa zaoberá životom detí počas druhej svetovej vojny, by čitateľ možno očakával istú mieru pátosu. Nič také však v prípade tejto publikácie nehrozí. Vojenka Magdaleny Grzebałkowskej je kniha priam surová v tom zmysle slova, že nič a nikoho neprikrášľuje a neprilepšuje, hrdinov svojich kapitol sa nesnaží spraviť lepšími ani sympatickejšími než naozaj vo svojich spomienkach boli.
Či už ide o syna rodiny patriacej k nacistickej „elite“, ktorého necháva priznať sa k tomu, že bol krutým a nevraživým dieťaťom, na ktorom sa odrazilo prostredie vrážd a smrti, alebo o chlapca prežívajúceho detstvo v sovietskom tábore pre nepriateľov národa, vyznávajúceho sa z toho, že v podmienkach, v akých žil, sa mu stali jeho vlastní rodičia a súrodenci úplne cudzími a ich existencia mu bola ukradnutá. Takisto sa autorka a mnohí jej hrdinovia nebránia ani humoru, miestami poriadne čiernemu.
Na druhej strane, kniha pripomína, že nie všetci účastníci vojny si priznali traumu z nej – mnohí „synovia plukov“, teda chlapci, ktorí trávili detstvo v armáde, považovali vojnu dokonca za zábavu, pretože sa mohli voziť v tankoch, nosiť zbrane a správať sa ako dospelí. Deti, najmä tie mladšie, zjavne znášali vojnu lepšie než mnohí dospelí, pretože boli jednak prispôsobivejšie, a taktiež si pamätali menej zo života pred ňou. V mnohých osudoch načrtnutých v knihe rezonuje náročnosť vojny spolu s náročnosťou následného povojnového zaradenia sa do spoločnosti a plnenia si detských povinností, ako napríklad chodenie do školy či rešpektovanie autority dospelých.
„Naša“ vojna
V knihe sa sprvu trochu horšie orientuje, pretože by ste v nej márne hľadali čísla kapitol. Vzhľadom k téme zrejme ide aj o istú symboliku a autorka nechcela hrdinom priraďovať nejaké číslo, keďže mnohí z nich boli v detstve pod nejakým číslom evidovaní. Každá z dvanástich kapitol knihy predstavuje vojnové roky iného dieťaťa (ich názvy sú veľmi výstižné, niekedy až úsmevné) a je ešte delená na podkapitoly, ktoré predstavujú jednotlivé etapy v ich životoch. Pri dlhšom kontakte s knihou sa dá na jej členenie zvyknúť.
S odstupom ôsmich dekád už účastníkov Vojenky určite nebolo jednoduché nájsť, no Grzebałkowska sa napriek náročnosti takéhoto zámeru nezaoberala iba osudmi detí z Poľska, ale aj z Nemecka, Španielska, Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Spracovala aj menej známe témy, ako napríklad osudy detí Baskov internovaných v Sovietskom zväze (pod názvom kapitoly „Na návštevě u sovětského kníratého krále“) alebo detí japonských prisťahovalcov v amerických „internment“ camps.
V Poľsku sa druhá svetová vojna do veľkej miery chápe ako „vojna Poľska a Nemecka“, a preto sa autorka predovšetkým sústredila na to, aby okrem výpovedí svojich krajanov získala aj výpovede Nemcov, ktorí boli deťmi v čase druhej svetovej vojny. Ako Grzebałkowska spomína v rozhovore pre vydavateľstvo Absynt, narazila pritom na nie úplne predvídateľný problém – žiadne z preživších nemeckých detí (v súčasnosti dôchodcov) sa s ňou ako poľskou reportérkou nechcelo stretnúť a komunikovali zvyčajne iba cez svojich príbuzných.
Pravdepodobne sa obávali toho, že by od nich očakávala ospravedlnenia či oživovala nepríjemné spomienky. Keďže jej nikto z bežných ľudí nechcel poskytnúť rozhovor, musela sa skontaktovať s niekým, kto o vojne už predtým verejne rozprával a písal (v tomto prípade to bol Niklas Frank, syn generálneho guvernéra Poľska a vojnového zločinca Hansa Franka). Svedčí to o tom, že aj napriek odstupu dekád je téma druhej svetovej vojny stále živá a citlivá, nielen pre priamych účastníkov vojny, ale aj pre ich rodinných príslušníkov.
Trúfam si povedať, že dejiny druhej svetovej vojny pozná aspoň v skratke každý človek, ktorý skončí základnú školu. Je však otázne, do akej miery môže učebnicový pohľad na veci z výšky a odstupu v podaní učiteľov – dospelých ľudí –zaujať dieťa či mladého človeka. Ja sama ako učiteľka dejepisu si uvedomujem, že málokoho z mladých ľudí dejepis a história zaujímajú, ide skôr o raritný úkaz.
Nepovedala by som, že je to iba otázka nezáujmu, ale skôr chýbajúceho prepojenia obsahu predmetu so životom skutočných ľudí, a to najmä mladých ľudí (nielen v tejto konkrétnej vojne, ale aj pri iných témach). Kniha Magdaleny Grzebałkowskej je z tohto hľadiska cenným príspevkom do publikácii o druhej svetovej vojne, pretože prináša pohľad na vojnu práve očami mladých a má podľa môjho názoru potenciál zaujať dokonca aj notorických nečitateľov – napríklad v podobe úryvkov a práce s textom na hodine dejepisu.
Kniha ako celok by však bola pre väčšinu mladších čitateľov náročná, pretože nejde zrovna o oddychové čítanie. Kapitoly sú vyvážené dĺžkou aj obsahom a každá hovorí príbeh iného človeka, vďaka čomu sa dá ku knižke vrátiť aj po dlhšom čase a čitateľ sa rýchlo zorientuje. Predsa ale nejde o tému, ktorá by bola vhodná pre každého na voľnočasové čítanie.
Vojna a pamäť
Kniha je okrem iného aj úvahou o tom, ako funguje ľudská pamäť. Je zaujímavé, ako si účastníci vojny pamätajú (pamätajú? – tu akoby autorka kládla pomyselný otáznik) niekde podrobné detaily a inde zase ich spomienky vynechávajú alebo sami sebe protirečia. Každý takto získaný detail vie autorka vhodne využiť a spracovať, aby vykreslila pravdu o dobe, ktorú opisuje. Miestami až útočí na zmysly čitateľa, napríklad pri opisoch lágrovej stravy.
Už v úvode je zrejmé, že autorka Magdalena Grzebałkowska nie je iba reportérka, ale aj historička. Knihu uvádza dramatickou spomienkou nemenovaného účastníka vojny a následne upozorňuje na to, že tam faktograficky niečo nehrá a daná scéna sa nemohla odohrať. V ostatných kapitolách, kde už autorka píše o konkrétnych ľuďoch, už takéto zásahy nerobí, aspoň nie týmto spôsobom. Priama reč hrdinov s komentárom autorky, ako aj s jej otázkami a odpoveďami postáv je vyvážená a vhodne sa vzájomne dopĺňajú. V rámci žánru oral history je to určite vydarená publikácia a stojí za prečítanie. Oddychové čítanie však nečakajte – v dnešnej dobe poznačenej iným vojnovým konfliktom je táto kniha dosť znepokojivá.
Mgr. Mária Rišková vyštudovala anglický jazyk a literatúru a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako učiteľka. Dejiny sú jej záľubou a snaží sa o to, aby sa stali záľubou aj pre jej študentov. Najradšej učí aj číta o dejinách 18. a 19. storočia.