Presne pred 80 rokmi 10. mája 1941 popoludní sa v Mníchove rozlúčil so svojou ženou Ilse a synom Wolfom Rüdigerom. Autom potom odišiel do Augsburgu, kde sa na neďalekom letisku Haunstetten prezliekol do leteckej uniformy kapitána Luftwaffe a večer zasadol za kokpit Messerschmitta 110. O niekoľko hodín neskôr po dramatickom lete vyskočil z lietadla a dopadol blízko škótskeho Glasgowa. Začal sa jeden z najzáhadnejších príbehov druhej svetovej vojny. Poznáme do detailov jeho priebeh, ale motivácie hlavného aktéra, jedného z najvyššie postavených pohlavárov nacistickej ríše Rudolfa Hessa, zostávajú nejasné. Konal na vlastnú päsť, alebo bol súčasťou širšej diplomatickej hry?
Keď bol Hess zaistený britskými orgánmi, dožadoval sa stretnutia s Douglasom Douglas-Hamiltonom, 14. vojvodom z Hamiltonu. Toho britskí úradníci skontaktovali. Meno akéhosi kapitána Horna, za ktorého sa Hess vydával, však vojvodovi, ktorý vtedy slúžil v RAF, nič nehovorilo. Keď sa ráno 11. mája dostavil na miesto, kde ho zadržiavali, Hess sa mu predstavil svojím pravým menom. Hamilton ešte v ten istý deň večer odletel do Ditchley Parku za oddychujúcim premiérom Winstonom Churchillom.
Keď Hamilton Churchilla o nečakanom návštevníkovi informoval, predniesol britský premiér svoje slávne „… Hess, Nehess, ja sa teraz idem pozerať na bratov Marxovcov.“ Nechcel sa totiž nechať vyrušovať od premietania obľúbeného filmu, ihneď po ňom však začal diskutovať a premýšľať, ako s nečakanou udalosťou naložiť. V pondelok 12. mája bol do Škótska odoslaný bývalý predvojnový prvý tajomník na britskej ambasáde v Berlíne Ivone Kirkpatrick, ktorý Hessa osobne poznal, a tiež ho v Škótsku ešte v ten istý deň bezpečne identifikoval.
Hitler nevedel…
V rovnakom čase, keď sa Hamilton prvýkrát stretol s „kapitánom Hornom“, doručil 11. mája ráno jeden z Hessových adjutantov Karl-Heinz Pintsch osobne Hitlerovi Hessov list. Hitler sa z neho dozvedel o Hessovom lete aj o jeho motívoch. Po prečítaní listu sa podľa najrôznejších svediectev Hitler rozčúlil dočervena a ihneď začal zvolávať svojich najbližších spolupracovníkov vrátane Hessovho dlhoročného konkurenta Martina Bormanna, ktorého takmer vzápätí povolal do čela nanovo zriadeného straníckeho kancelárstva.
Najprv bolo treba zistiť, či je Hess ešte vôbec nažive. Göring, ktorého sprevádzal generál Ernst Udet, vylúčil, žeby bol Hess schopný odpilotovať stroj a dostať sa v poriadku až do Škótska. No Hitler s ním nesúhlasil, navyše sa rozčúlil, že napriek jeho zákazu mohol Hess vôbec lietať.
Hitlera znervózňovalo, že z britskej strany doteraz neprišla žiadna správa. Živého či mŕtveho Hitlerovho zástupcu by si predsa Londýn nenechal propagandisticky uniknúť. Ako dodáva historik Volker Ullrich, Hitler si iste podľa projekcií toho, čo by asi urobil on, predstavoval, ako Churchill necháva Hessa zdrogovať a do éteru ho núti hovoriť najrôznejšie „výmysly“, ba možno aj niečo horšie – pravdu o nacistickom režime. Podľa historika Brendana Simmsa sa Hitler tiež obával, že by Hess mohol vyzradiť plán útoku na Sovietsky zväz, ktorý sa mal začať o mesiac a pol neskôr.
Večer 12. mája preto Berlín vydal prvé oficiálne komuniké, podľa ktorého Hess pod vplyvom halucinácií a mentálneho rozrušenia sadol do lietadla a počas svojho letu pravdepodobne havaroval. Ráno 13. mája však Londýn oznámil, že Hess sa nachádza v jeho zajatí. Nato Berlín reagoval 14. mája novou správou, v ktorej pripúšťal let do Škótska, držal sa však tézy o Hessovom pomätení.
„Bomba“ však už explodovala a celý svet s napätím aj nervozitou na pozadí vojnových udalostí sledoval Hessovu aféru. A lačnel po informáciách.
Ako podotkol historik Ian Kershaw, Berlín sa so svojou teóriou o Hessovom údajnom šialenstve dostal do pasce. Goebbels, ktorý nebol k prvotným konzultáciám prizvaný, sa domnieval, že tejto teórii nebude nikto veriť a len to podnieti špekulácie o skutočnom dôvode Hessovej akcie. Ako mohol taký muž pôsobiť na takej vysokej pozícii? Ak si jeho stav nikto nevšimol, neznamená to, že sú takí aj ostatní pohlavári režimu?
Z fám, šepkania a neoverených špekulácií vznikali aj vystižné vtipy: Hess sa predstaví Churchillovi, ktorý sa ho s odkazom na relácie berlínskeho rozhlasu pýta: „Takže to vy ste ten šialenec?“ A Hess mu s odkazom na svoje postavenie v nacistickej hierarchii odpovie: „Nie, len jeho zástupca.“
Podľa hlásení nemeckých bezpečnostných orgánov Hessov (ú)let odštartoval vlnu kritiky strany a jej funkcionárov, dlhodobo obviňovaných z korupcie, prospechárstva, nepotizmu a z vytvárania vlastných mocenských sietí. Aj z tohto dôvodu nechal Hitler zvolať najvyšších straníckych gauleiterov (vodcovia regionálnych pobočiek NSDAP), aby im Hessovu aféru vysvetlil a zjednotil ich pohľad tvárou tvár možnej kritike. Hessa vykreslil ako niekoho, kto konal na vlastnú päsť a mal duševné problémy. Hitler hral na city a snažil sa pôsobiť ako šokovaný, zradou priateľa ranený muž. Ako dodáva Kershaw, niektorí z gauleiterov aj napriek tomu zostali presvedčení, že Hess konal s Hitlerovým vedomím aj požehnaním.
Goebbels navyše inštruoval nemecké médiá, aby sa intenzívne venovali iným témam a Hessovu aféru „prekryli“. Šeptom sa potom mala medzi straníckymi šéfmi a vplyvnými nacistami šíriť zvesť o tom, že Hess Hitlera zradil a nie je ho teda potrebné ľutovať.
Londýn proti Moskve
Briti po opakovaných Hessových výsluchoch dospeli k záveru, že konal na vlastnú päsť, okrem iného aj preto, že nepriletel s nejakou vážne mienenou ponukou, ktorá by siahala nad rámec toho, čo už Hitler Británii verejne ponúkal v júli 1940. Nebolo teda o čom rokovať. Churchill navyše nariadil prísnu Hessovu izoláciu, aby sa k nemu nemohli dostať tí britskí politici, ktorí by predsa len s predčasným mierom koketovali.
Ako teda Hessa využiť? Churchill najprv plánoval propagandistickú kampaň presne tak, ako sa podľa Kershawa obávali Hitler s Goebbelsom. V súlade s tým nechal zverejniť vyhlásenie o Hessovom zajatí. Potom ho však podľa Gorodetského plne pohltili vojnové operácie na Kréte, a tiež prenasledovanie nemeckej bojovej lode Bismarck, a Hessa „prenechal“ ministerstvu zahraničných vecí. Jeho šéf Anthony Eden a jeho spolupracovníci totiž chceli Hessa použiť pri diplomatickej dezinformačnej hre proti Moskve.
Podľa britského veľvyslanca v Moskve sira Stafforda Crippsa už samotný Hessov odlet do Škótska stačil u Stalina vyvolať obavu, či sa Londýn a Berlín nechystajú uzavrieť mier a spojiť sa proti Moskve. Cripps preto navrhoval, aby sa týmto smerom ďalej pracovalo na narušení nemecko-sovietskej aliancie. Britskí diplomati sa mali snažiť Sovietom naznačiť, že Hess napriek všetkej mediálnej hmle vypustenej z Londýna aj z Berlína v skutočnosti priviezol od Hitlera seriózne mierové návrhy a že niektoré britské politické kruhy sú o nich ochotné uvažovať a prijať ich. Možná britsko-nemecká aliancia mala Stalina vystrašiť natoľko, aby sa odpútal od spojenectva s Berlínom a väčšmi sa primkol k Londýnu, alebo sa dokonca odhodlal na nejaký radikálny krok, ako napríklad na útok na Nemecko.
Niektorí diplomati boli ku Crippsovu plánu skeptickí a tvrdili, že by mohol Stalina k Hitlerovi ešte viac pripútať. Vedeli, že sa Nemci chystajú Sovietsky zväz napadnúť, a vedeli tiež, že to pravdepodobne vie aj Stalin. Súčasťou dezinformácie spojenej s Hessom totiž bola aj informácia, že vnútri nemeckého vedenia existuje mocná skupina, ktorá si neželá konflikt s Britániou, obáva sa vojny na dvoch frontoch, a nesúhlasí s Hitlerovým predpokladom, že údajne jednoduchá porážka Moskvy privedie ešte stále odolávajúcu Britániu k rozumu.
Stalinov sebaklam
Stalin v tom čase hľadal akékoľvek cesty a možnosti, aby sa s Nemeckom dohovoril a odvrátil hroziacu inváziu aspoň o pár mesiacov alebo najlepšie o rok. Na nemeckej strane mal aj niekoľko spojencov, ako napríklad nemeckého veľvyslanca v Moskve von Schulenburga, ktorý sa snažil Berlín dlhodobo presviedčať o potrebe pokračovať v nemecko-sovietskej spolupráci. Nemožno však vylúčiť, že jeho aktivity smerom k Moskve boli súčasťou široko riadenej dezinformačnej kampane pre zmenu z Berlína, ktorá mala Stalina zahrnúť „mätúcimi signálmi“ a zakryť vrcholiace prípravy na inváziu proti Sovietskemu zväzu.
12. mája 1941 sa von Schulenburg napríklad stretol s námestníkom ministra zahraničia Vladimírom Dekanozovom a snažil sa ho presvedčiť, aby Moskva urobila nejaký ústretový krok – navrhoval, aby Stalin odoslal Hitlerovi osobný list. Lenže nakoniec rokovania k Stalinovej nevôli nikam neviedli.
A potom sa Stalin dozvedel o Hessovi. Ako dodáva historik Stephen Kotkin, už len fakt, že by formálne druhý muž systému urobil takúto misiu bez Hitlerovho vedomia a poverenia, bolo pre neho nepravdepodobné, nepredstaviteľné aj nevierohodné. V tejto chvíli ani nepotreboval britské intrigy nato, aby dospel k presvedčeniu, že Hess odletel do Británie vyrokovať separátny mier s Britániou alebo možno aj spoločnú alianciu pre útok na ZSSR. Podivné okolnosti Hessovho letu boli pre Stalina len šikovným Hitlerovým ťahom, aby sa od celej veci mohol dištancovať v okamihu, keď by nevyšla.
Cez sovietskeho veľvyslanca v Londýne Ivana Maiského k nemu priamo od britského ministra zahraničia Edena doputovala aj dezinformácia, podľa ktorej Hess so sebou priviezol mierové návrhy a vnútri nemeckého vedenia skutočne existujú rozpory ohľadom ďalšieho vedenia vojny.
Podľa Kotkina Stalin reagoval tak, ako varovali niektorí odborníci vo Foreign Office – zvesti o rozporoch vnútri nemeckého vedenia Stalina len utvrdili v tom, že je potrebné ich využiť, preto sa pokúsil na poslednú chvíľu s Hitlerom rokovať a odvrátiť tak útok na ZSSR.
Stalin si začal skladať obrázok britského sprisahania, do ktorého zapadalo aj predchádzajúce osobné Churchillovo varovanie, ktoré získal z dešifrovaných depeší, o pohyboch nemeckých vojsk smerom k nemecko-sovietskym hraniciam. Stalin v tom však nevidel Churchillovu pomoc, ale rafinovanú snahu, ako ho poštvať proti Berlínu – najprv ho Churchill varuje pred Nemcami a potom sa stretne s najbližším Hitlerovým spolupracovníkom; prinúti Stalina k tomu, aby začal ako prvý vojenské kroky proti Nemecku, a dá tak Hitlerovi zámienku na preventívnu vojnu.
Ako uvádza Gorodetsky, Stalin si v kontexte svojho už dlhšie trvajúceho sebaklamu zvolil pre Sovietsky zväz ešte ďalší „zničujúci“ krok – Hessova misia signalizuje rozpory vnútri nemeckého vedenia, ktoré musí čo najrýchlejšie využiť a pokúsiť sa ešte výraznejšie ukázať ochotu rokovať s Nemeckom. Tieto náznaky si Stalin podčiarkoval aj v hlásení svojej rozviedky, lebo podporovali jeho smer uvažovania – Hess sa snaží na poslednú chvíľu uzavrieť mier s Veľkou Britániou, aby tým torpédoval ďalšie možné sovietsko-nemecké zblíženie.
Zatiaľ čo správy z Nemecka potvrdzovali Stalinove predstavy o rozkole v Berlíne, správy z Londýna boli, aj pod vplyvom britskej dezinformačnej kampane, oveľa nejasnejšie. V Stalinovi bola už od čias občianskej vojny zakorenená obava z anglo-nemeckého spojenectva proti Rusku. Hoci v roku 1940 nastúpil k moci nekompromisný bojovník Churchill, Stalina podľa Gorodetského znervózňoval nielen vysoký počet „Mníchovčanov“ v jeho administratíve, ale napríklad aj podozrivé nemecké kontakty bývalého kráľa Edwarda VIII. Ani „anglofil“ veľvyslanec Ivan Maiskij si podľa Gorodetského nebol Churchillom istý. Zvlášť po sérii porážok v Grécku a na Strednom východe ho podozrieval, že aj on je nalomený smerom k uzavretiu separátneho mieru na úkor Sovietskeho zväzu. Ako dodáva Gorodetsky, Maiskij si z toho vyvodil dôležitý záver, ktorý konvenoval aj Stalinovi – ďalšie britské odhodlanie viesť vojnu s Nemeckom sa nebude odvíjať od Churchillovej bojachtivosti a neústupnosti, ale od „kvality“ prípadných nemeckých mierových návrhov, a tiež od toho, ako sa budú vyvíjať rokovania medzi Nemcami a Moskvou.
Podľa historika Seana McMeekina nebol Stalin až tak ďaleko od pravdy. Spojené štáty sa podpísaním zákona o pôžičke a prenájme (Lend-Lease) do vojny nijako nehnali a Londýnu by sa bolo bezpochyby uľavilo, ak by bol Hitler obrátil svoju pozornosť proti Moskve.
Problém nebol v tom, či Stalin o nemeckých prípravách vedel, či nie, ale či ich vyhodnotil ako skutočnú prípravu na útok, alebo len ako Hitlerov nátlakový prostriedok, aby bol povoľnejší k rokovaniam a k ďalším ústupkom. Chce Hitler bojovať, alebo rokovať? A ak chce bojovať, kedy a za akých podmienok? Zaútočí na Moskvu až potom, ako porazí Britániu? Alebo až potom, keď sa s ňou dohodne? Alebo Hitler riskne vojnu na dvoch frontoch?
Podľa doterajšieho stavu bádania to vyzerá tak, že v Moskve nakoniec dospeli k záveru, že Hess konal na Hitlerov pokyn a priviezol mierové návrhy. Až do 22. júna 1941 tak britský postoj Stalina miatol, znervózňoval, odvádzal jeho pozornosť a bránil mu zaujať jasné stanovisko k hroziacej nemeckej hrozbe. A toto lavírovanie nakoniec prišlo Sovietsky zväz veľa draho.
… alebo predsa len vedel?
Ako podotýka Simms, Hitler o Hessovom zámere či detailoch akcie pravdepodobne nevedel, Hess však nepochybne vychádzal z Hitlerových prianí a zo smeru jeho úvah. Zodpovedalo by tomu aj načasovanie misie (po porážke Britov v Grécku v apríli 1941), ako aj to, že na rokovania s Britmi chcel ako sprostredkovateľa využiť vojvodu z Hamiltonu (podľa Simmsa Hitler dlhodobo preceňoval vplyv britských aristokratov na britskú politiku).
Aj Hessove výroky počas výsluchov zodpovedali Hitlerovej argumentácii – zdarný priebeh prípadných mierových rozhovorov bude závisieť od Churchillovej rezignácie a tiež od toho, že Británia sa prestane spoliehať na pomoc USA.
V prospech argumentu, že išlo o Hessovu „partizánčinu“, hovorí ako Hitlerova bezprostredná reakcia, tak aj nekonkrétnosť Hessom prednesených návrhov. Aj historik Gabriel Gorodetsky sa prikláňa k tomu, že Hess nemal Hitlerovo požehnanie, ale nebol ani vylákaný britskou tajnou službou, ako znela jedna z ďalších teórií Hessovej misie.
Historik Holger Herwig pripúšťa, že priame dôkazy neexistujú, ale reťazec tých nepriamych ukazuje, že Hitler o lete vedieť musel. Hess ako jeho najlojálnejší „sluha“ by si nebol dovolil podniknúť takúto akciu na vlastnú päsť (v podstate spáchal vlastizradu) a navyše by takýmto kúskom nechcel ohroziť svoju rodinu ani svojich známych. K tomu však Kershaw dodáva, že Hess ako „Hitlerov najvernejší“ sa mohol cítiť byť predurčený k tomu, aby pomohol zachrániť Európu od boľševizmu, a to tým, že presvedčí Britov, aby sa spojili s Nemcami proti „červenému nebezpečenství“. Predpokladom však bolo, že sa Briti zbavia „vojnového štváča“ Churchilla, ktorý nacistov považoval za vojnových zločincov a odmietal s nimi uzavrieť mier.
Herwig tiež poukazuje na Hessovho bývalého učiteľa a blízkeho priateľa geopolitika Karla Haushofera, ktorý mal výrazný vplyv na nacistické premýšľanie o životnom priestore, a jeho syna Andreasa (obaja boli po Hessovom odlete väznení a vypočúvaní gestapom). Práve v ich okruhu panovalo silné presvedčenie, že si Nemecko nemôže dovoliť bojovať na dvoch frontoch, a teda nedáva zmysel, aby bojovalo s Veľkou Britániou.
Karla Haushofera už v roku 1940 vývoj vojny znepokojoval – neporazená Británia s USA na svojej strane a Hitlerova pozornosť zameraná na vojnu na východe s neistým výsledkom. 8. septembra 1940 sa Hess stretol s Andreasom Haushoferom a vyjavil mu svoje obavy z konfliktu, v ktorom by ani porážka Británie neviedla k tomu, že by sa Nemecko zmocnilo celého Britského impéria, a celkovo by to malo pre „bielu rasu“ smrteľné následky. Hess sa Haushofera pýtal, či by na britskej strane predsa len nebol niekto, kto by bol pripravený „rokovať o mieri“. Albrecht sa potom pokúsil kontaktovať práve vojvodu z Hamiltonu, lebo ho osobne stretol v roku 1936 v Nemecku. Na svoje listy však nedostával odpoveď, lebo ich zachytila britská MI5, u ktorej meno Haushofer vzhľadom na vplyv, ktorému sa jeho geopolitické učenie medzi nacistami tešilo, vzbudilo veľký záujem.
Zostáva ešte spomenúť jednu stopu – podľa Herwiga našiel údajne francúzsky vojnový korešpondent André Guerber na konci vojny v troskách sídla ríšskeho kancelára dokumenty, ktoré mali dokazovať, že Hess v apríli 1941 na Hitlerov popud navštívil Madrid a stretol sa s britskými vyjednávačmi. Dokumenty sa však nezachovali, respektíve ich mala zabaviť sovietska strana.
Použitá literatúra
- Gorodetsky, G.: Grand Delusion: Stalin and the German Invasion of Russia. New Haven 1999.
- Herwig, H. H.: The Demon of Geopolitics: How Karl Haushofer “Educated” Hitler and Hess. Lanham 2016.
- Kershaw, I.: Hitler 1936–1945: Nemesis. London 1998.
- Kotkin, S.: Stalin: Waiting for Hitler, 1929–1941. London 2017.
- Longerich, P.: Hitler: a Biography. Oxford 2019.
- Volker, U.: Hitler: Volume II: Downfall 1939-45. London 2020.
Obrazová príloha: Bundesarchiv, wikipedia.org, Fornax/wikipedia.org
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.