Ľudácka politická reprezentácia potrebovala armádu, vytvorenú v roku 1939, na svojej strane. Medzi vojakmi však stále pretrvávali silne zakorenené demokratické tradície československých ozbrojených síl. Vyriešiť to mala sofistikovaná a vytrvalá propaganda, ktorej však uverili skôr ľudáci než vojaci. Povstanie v auguste 1944 bolo preto šokom, na ktorý režim nedokázal okamžite reagovať.

Vzájomný vzťah slovenského štátu a „jeho“ armády bol po celý čas jeho trvania zaujímavým zrkadlom vývoja zahraničnej i vnútornej politiky. V armáde, konštituovanej na jar 1939, pretrvávali silne zakorenené demokratické tradície československých ozbrojených síl. Citeľné boli nielen medzi dôstojníkmi, ale aj medzi vojakmi a záložníkmi, Slovákmi, ktorí – a na to sa rado zabúda – ešte na jeseň 1938 stáli na západnej hranici ČSR, pripravení čeliť nacistickému vpádu. Silné bolo i povedomie o spoločnom boji pri obrane južnej hranice Slovenska, kde ešte na jar 1939 nasadzovali životy aj českí vojaci.

Protičeské štvanie, ako i všeobecné sklony k zneužívaniu moci, povýšenectvu a primitívnej agresivite, nachádzajúce živnú pôdu v Sneme i v Hlinkovej garde, rýchlo vytvorili animozity medzi armádou a gardou i medzi politickým a vojenským vedením. Nehovoriac o tom, že aj pred novým nemeckým spojencom sa len ťažko skrývali negatívne postoje vojakov aj verejnosti voči účasti pri útoku na Poľsko a neskôr proti Sovietskemu zväzu, aj správy o útekoch Slovákov do zahraničia v snahe pridať sa k československému odboju.

Rasovo čistá, kresťanským duchom presiaknutá armáda

Spoločná fotografia slovenských a nemeckých vojakov na obsadenom poľskom území v septembri 1939
Spoločná fotografia slovenských a nemeckých vojakov na obsadenom poľskom území v septembri 1939

Ľudácka politická reprezentácia však pozitívny obraz armády pre vlastnú propagandu potrebovala. No najprv si zaistila jej „rasovú čistotu“. Podľa nového branného zákona z januára 1940 boli „židia a cigáni“, spolu s mužmi, ktorí neboli dostatočne telesne i duševne spôsobilí, zaradení do pracovných útvarov, kde namiesto zbraní dostali do rúk lopaty. Zvyšok armády sa stal objektom oslavnej kampane, a tiež programovej ľudáckej režimovej indoktrinácie. Pri prijímaní branného zákona poslanec Vojtech Horák pripomenul „významné, povzbudzujúce a srdečné slová“ prezidenta Jozefa Tisa, podľa ktorých „nebolo ešte na svete národa, ktorý by svoju armádu mal tak rád, ako ju má rád slovenský národ“, ktorý je na ňu „hrdý, lebo stelesňuje odhodlanosť žiť, budovať a udržať si svoj štát“.

Tejto predstave dokonalej armády protirečilo volanie po potrebe zaistiť jej „náležitú výchovu a odborné školenie“, kvôli ktorému sa branným zákonom zavádzala do armády povinná „kresťanská a vlastenecká výchova“. Poslanec dôvodil, že „láska k národu a štátu, hrdinskosť, trpezlivosť sú duchovné a mravné hodnoty, ktoré sú veľké len vtedy, keď sú spojené s náboženskými hodnotami“. Zdôraznil, že slovenská ústava z 31. júla 1939 „sa začína s Bohom, ktorého si ctí a zvelebuje celý národ. Chceme teda mať aj kresťanským duchom presiaknutú armádu.“ Predpokladal, že „vojak vychovaný v náboženskom duchu je ukázneným“, lebo mu „viera káže zachovávať prikázania“. V parlamentnom prejave vyzval „Všemohúceho, aby chránil, žehnal našej armáde, ktorá vzorným plnením svojich povinností bude aj oddaným, pohotovým a stálym budovateľom nášho drahého slovenského štátu“.

Šok z Povstania

Mužstvo a veliteľ 18. delostreleckej batérie, ktorá sa na jeseň 1944 zúčastnila Slovenského národného povstania
Mužstvo a veliteľ 18. delostreleckej batérie, ktorá sa na jeseň 1944 zúčastnila Slovenského národného povstania

Po štyroch rokoch takéhoto sebapresviedčania o vlastnej veľkosti a dejinnom poslaní musel byť pre mnohých ľudáckych poslancov 29. august 1944 šokom. Dokonca takým, že naň nedokázali nijako reagovať ani na zasadnutí Snemu 25. septembra, keď už mali informácie o násilnej smrti poslanca Františka Slameňa, aj o tom, že prezident medzičasom zbavil funkcie ministra obrany generála Ferdinanda Čatloša a že 5. septembra bola po demisii vymenovaná nová vláda. Poslanci zareagovali až 4. októbra 1944, keď pred Snemom predniesol nový predseda vlády Dr. Štefan Tiso vládne vyhlásenie.

Odvolal sa na v ňom na slová prezidenta, že sa Slovensko „takmer po šesťročnej štátnej samostatnosti vracia k 14. marcu 1939“. Taktiež upozornil na podstatný rozdiel medzi marcovou atmosférou „s piesňou na perách“ a aktuálnym zápasom, vedeným „s tvrdou odhodlanosťou za neporušenosť našej štátnosti proti jej zákerným nepriateľom“. Správne postrehol, že dobové udalosti, ktoré označil ako „smutné“, mohli „ľahko vzbudiť zdanie, akoby slovenský národ nebol zrástol so svojou národnou a štátnou samostatnosťou“.

Logo Hlinkovej gardy
Logo Hlinkovej gardy

Ponúkol aj alternatívne oficiálne vysvetlenie, podľa ktorého tieto „udalosti boli vyvolané len určitou domácou zradnou klikou spojenou so zahraničnými nepriateľmi nášho štátu“, pričom „úhlavným nepriateľom nášho vzmáhajúceho národa podarilo sa zaviesť časť slovenského vojska i civilného obyvateľstva do prúdu povstaleckého pohybu falošnými správami“. Tvrdil, že vojaci povstali pod dojmom dezinformácie, že „prezident je zabitý a že jeho vláda bola aretovaná“, teda vlastne „išli pomstiť smrť prezidenta“. To by však znamenalo, že povstaleckí vojaci ľudáckemu štátu vlastne prejavili vernosť, čo Štefan Tiso vzápätí poprel ďalším vyjadrením, že „slovenská branná moc po rozklade musí byť postavená na úplne nový organizačný základ“.

K tomu pridal aj volanie po nutnosti „odborne prestavať celé súdnictvo“, ktoré sa tiež ukázalo ako nedostatočne lojálne, a vrátil do hry motív o potrebe „dôkladne vyriešiť židovskú otázku a otázku Čechov na Slovensku“. K tomu prisľúbil dôsledne sa „riadiť zásadami slovensko-nemeckého spojenectva a priateľstva“, ktoré sa „osvedčilo pri obnovení našej samostatnej štátnej existencie“, bolo „potvrdené od samého začiatku dnešnej svetovej vojny bratstvom zbraní v boji proti spoločnému nepriateľovi“, a „práve v dnešných ťažkých chvíľach tak podstatne nám pomáha pri záchrane našej slobody a samostatnosti“.

Zľava posledný predseda vlády vojnového slovenského štátu Štefan Tiso, veliteľ nemeckých okupačných síl na Slovensku Hermann Höfle a Jozef Tiso v Banskej Bystrici 30. októbra 1944
Zľava posledný predseda vlády vojnového slovenského štátu Štefan Tiso, veliteľ nemeckých okupačných síl na Slovensku Hermann Höfle a Jozef Tiso v Banskej Bystrici 30. októbra 1944

Ďalší z rečníkov, poslanec Július Stano, vyhlásil, že „rozvrat sa udomácnil v rodinách, obciach a mestách“ a „určité časti Slovenska“ sú od konca augusta „dejiskom strašnej národnej tragédie“, pri ktorej „Slovák vraždí svojho spolubrata s ukrutnosťou, akú by sme nikdy neboli predpokladali u príslušníkov nášho rodu“. So zdesením komentoval z ľudáckeho pohľadu ako „tragické, že armáda, ktorú sme s takou láskou obsypávali a toľko sa na ňu spoliehali v udržaní vnútorného poriadku, stala sa nástrojom práve proti slovenským ľuďom a prepožičala sa do služieb protislovenských“. Považoval za „žalostné si uvedomiť, že pomýlený Slovák číha na život takých príslušníkov národa nášho, ktorí za svoj národ pracovali, zaň sa bezzištne exponovali a nikdy nikomu nič zlého neurobili“. Vraviac to všetko v čase, keď zločiny spáchané voči politickým oponentom, židom či obyvateľstvu na východnom fronte prestali byť tajomstvom.

Tisovo rozhorčenie

Jozef Tiso
Jozef Tiso

A ako reagoval na Povstanie „pán prezident“? Podľa svedectva Jozefa Kosorína, člena skupiny „nespokojnej mladej ľudáckej inteligencie“, ktorá sa memorandom obrátila na hlavu štátu so žiadosťou o radikálnejšie zmeny vo vedení HSĽS, bol Jozef Tiso mimoriadne rozhorčený prácou novinárov. Aj ľudácka tlač sa totiž pozabudla a Povstanie nazývala povstaním. V kritických komentároch vykresľovala Slovákov ako hlupákov či „politických zaostalcov“, tvrdiac, že „žiaden národ na svete ešte nepovstal proti svojmu štátu a proti vlastnej samostatnosti“. Tiso, ktorý si bol plne vedomý kontraproduktívnosti takýchto vyjadrení, podľa Kosorína počas audiencie kričal na prítomných: „Čo potrebuje ten Beneš v tom Londýne, ako ocitovať si vlastný úradný orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Veď nie on, Beneš, potvrdí, že Slováci nechcú svoj vlastný štát, a povstali proti nemu a za jeho čsl. republiku, veď to tvrdia sami Slováci, ľudáci a babráci. Takýchto redaktorov máme a takýchto politických chumajov, a takéto sprostosti my vieme robiť.“

Potom pokračoval chválospevmi na bratskú Nemeckú ríšu, ktorá podľa Tisovho názoru ešte aj vtedy mala na Slovensko „blahodarný vplyv“. Jej predstavitelia „do našich vnútorných záležitostí – keď naše domáce pomery lepšie poznali – nezasahovali a i po stránke politickej voľne nám umožnili pracovať, v našich ustálených organizáciách a nikdy sme neboli nútení  obmedzovať alebo zatajovať svoje slovenské zmýšľanie a svoju slovanskú príslušnosť“. Ako najbližší spojenec pomáhala Ríša „v sociálnej starostlivosti o pracujúceho človeka“, často bola „vzorom i pre naše podnikania“ a napomohla „riešiť židovskú otázku“, preto keď nemecký národ „prežíva rozhodujúce dni a chvíle – keď im nie sme v stave prispieť pomocou, ale zradiť ich nesmieme“. Napokon paradoxne vyslovil i vetu, s ktorou nemožno nesúhlasiť. „Kto vojnu prehrá, ale česť si zachová, je pod zorným uhlom budúcnosti lepšie na tom, ako kto zapredaním cti získa pochybné víťazstvo.“ Len škoda, že sa tým ľudáci pod jeho vedením neriadili roku 1939, ani neskôr.

 

Pramene

  • Tesnopisecké zprávy Snemu Slovenskej republiky 1939–1944.
  • Tlače Snemu Slovenskej republiky 1939–1945.

Použitá literatúra

 Obrazová príloha

wikipedia, Slovenský národný archív (fond STK, 01672)

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone
JUDr. Katarína Zavacká, CSc.

JUDr. Katarína Zavacká, CSc., pôsobí na Ústave štátu a práva SAV. Zaoberá sa dejinami štátu a práva v 20. storočí. Venuje sa predovšetkým historicko-právnej analýze procesov budovania a likvidácie demokratických právnych systémov.