Reakcia slovenských žien na sprísnenie zákazu interrupcií v „Slovakštáte“

Hoci z pohľadu mnohých je prerušenie tehotenstva vnímané ako intímne a vysoko osobné rozhodnutie, dodnes sú reprodukčné práva žien politickou, náboženskou a ideologickou otázkou. Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky sa populačná otázka stala nielen „morálnou“ a kresťanskou otázkou, no najmä politickou snahou o zvýšenie počtu čisto kresťanského slovenského obyvateľstva. Ideológiu vojnovej Slovenskej republiky charakterizovalo zameranie na tzv. tradičnú úlohu žien v slovenskej spoločnosti.

Vládnuca Hlinkova Slovenská ľudová strana sa usilovala o návrat žien z verejného do súkromného života, k rodine. Podporovali sa slovenské rodiny, podporovala sa inštitúcia manželstva a zdôrazňovalo sa najmä zvyšovanie pôrodnosti. S tým súvisel aj zákaz antikoncepcie, okrem prostriedkov slúžiacich na ochranu proti pohlavným chorobám, a rovnako zákaz umelého prerušenia tehotenstva bol v porovnaní so zákonmi Československej republiky sprísnený a tresty za jeho nedodržanie boli zvýšené.

Moralistické argumentovanie HSĽS a zavedenie nového zákona o ochrane plodu v roku 1941 narazilo na viaceré úskalia. Sieť tzv. „anjeličkárok“, pôrodných asistentiek, lekárov a lekárok, ktorí interrupcie vykonávali, jestvovala aj po založení Slovenskej republiky, a aj keď ich činnosť bola zákonom ohrozená, nevymizla. O tom svedčia početné trestné spisy o „vyhnaní plodu“, teda o tzv. „kriminálnych“ potratoch, vykonávané v priebehu celej existencie Slovenskej republiky za vojny. Okrem „kriminálneho“ správania poza chrbát oficiálnej politiky sa voči sprísneniu zákona vyslovili viacerí. Odborná verejnosť, najmä lekári, spolupracovali na konceptoch zákona. Na opačnej strane stáli bežné ženy, ktoré vyslovili svoj nesúhlas.

„V matkách žije národ“ 

Zo štúdií Evy Škorvánkovej o propagácii materstva v období vojnovej Slovenskej republiky sa dozvedáme o dobovej diskusii o postavení žien a ich prvoradej úlohe matky. Ako uviedli noviny Slovák z júna 1939 „v matkách žije národ“, čo v praxi znamenalo, že ženy boli potrebné najmä na rodenie lojálnych Slovákov. Kým Slováci bojovali na frontoch, hrdinským činom Sloveniek malo byť privádzať na svet budúcich vojakov.

Ideálom slovenskej ženy bola matka s množstvom detí. Napriek tomu, že v pláne podpory rodín boli aj ekonomické výhody, presné návody, ako mala žena vyživiť hladné krky svojej početnej rodiny, už neboli predmetom diskusie. Napokon, ako uviedol časopis Nová žena, „nebojme sa, že nebudú mať čo jesť a čím sa odievať, veď sa o ne Otec Nebeský postará“, a tak matkám ponúkli nie príliš šťastný návod na využitie vatikánskej meny. Navyše sa katolícka Nová žena nevyhýbala súdeniu žien, ktoré́ sa rozhodli pre prerušenie tehotenstva. Tie už vraj „nemajú ani práva na radosť, lebo sú vrahmi, keď násilne zhasili svetielka, ktoré v ich materinskom lone zapálila ruka Božia.“ Vládna politika a jej propagandistické nástroje sa zásadne postavili proti prerušeniu tehotenstva takmer bez zohľadnenia zdravotného stavu ženy, sociálneho položenia rodiny či tehotnej ženy, alebo bez ohľadu na podmienky, v ktorých k tehotenstvu došlo.

Zákon na ochranu plodu

Na Slovensku platil zákaz prerušenia tehotenstva podľa uhorského trestného zákonného článku z roku 1878, ktorý reguloval aj trestné činy „vražda novorodenca“ a „vyhnanie plodu“. Toto právne ošetrenie následne prebrala prvá ČSR pre územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Počas existencie ČSR sa objavili snahy o čiastočnú liberalizáciu potratov, no žiadny z návrhov nebol úspešný. Tehotenstvo však bolo možné prerušiť v prípade ohrozenia života alebo zdravia ženy. Táto právna úprava bola zmenená až v Slovenskej republike, ktorej populačnú politiku ovplyvňovali viaceré faktory. Jedným bola rodinná politika v nacistickom Nemecku, no zároveň aj učenie katolíckej cirkvi. Encyklikou Casti Connubii z roku 1930 označil Pius XI.  potrat za úmyselnú vraždu nevinného a zároveň odmietol akúkoľvek indikáciu pre povolenie potratu. Taktiež sa postavil proti kontracepčným prostriedkom.

Zákon č. 66/1941 Sl. z. o ochrane plodu bol schválený dňa 29. marca 1941, umelé prerušenie tehotnosti bolo sprísnené. Výnimkou bolo vážne ohrozenia života ženy. Zákrok mohol byť realizovaný len v ústavoch určených Ministerstvom vnútra po potvrdení ohrozenia života ženy dvoma úradnými lekármi. Dovtedajšie trestné sadzby boli zvýšené. Hoci v mnohých prípadoch úrady propagovali nový zákon ako čin kresťanskej morálky, hlavným dôvodom pre vydanie tohto zákona bola snaha o zvýšenie populácie.

List Trnavčaniek

Jednou z kritík novoprijatého zákona bol anonymný list z 7. mája 1941 adresovaný predsedníctvu Slovenského snemu. Odosielateľom boli „dobroprajúce a pracujúce“ Trnavčanky, ktoré v úvode upozornili, že Slovenský snem sa rozhodol vydať zákon bez toho, aby zvážil situáciu slovenského ľudu, následkom čoho „reptá, Bohu sa rúha, ba stáva sa nekresťanským len preto, že vydávate zákony na ochranu materstva“. Veľmi kritickú pozíciu zastávali najmä pri otázke dôvodov vytvorenia tohto zákona: „Dobre pánom na kreslách vysokých kričať, aby sa chudoby naliahlo, a aby im mal potom kto chrbty chrániť, keď bude zle.“ Týmto ženám bolo jasné, že záujmom Slovenskej republiky neboli pri otázke ochrany plodu žiadne kresťanské hodnoty, ale usilovala sa o znásobovanie populácie pre vlastnú potrebu a ochranu.

Hlavným dôvodom kritiky zákona na ochranu plodu bola zlá ekonomická situácia, ženy sa opakovane vyjadrovali k problémom spojeným s výchovou veľkého počtu detí pri nevyhovujúcich sociálnych podmienkach. List sa nesie v štylisticky a gramaticky celkovo vysokom štýle, no citlivosť a závažnosť témy priviedla odosielateľky k pomerne vulgárnemu zostreniu svojich argumentov zdôrazňujúcich sociálnu a ekonomickú neprávosť: „Vtedy je to miestne, keď je dostatočne postarané, aby náš ľud mal z čoho živý byť (…) a oni, páni, v kreslách žerú, a nie len to, ale sa aj drbú, kurvy držia po úradoch, aby to mali po ruke.“

Dvojakú morálku vládnych kruhov zdôraznili nielen v kontexte materiálneho blaha, mimomanželských pomerov, ale najmä v prípade vyháňania plodov, teda interrupcií: „títo môžu si dať odpomôcť od plodu, lebo majú kolegov a tí samozrejme to zariadia.“ Ako hlavné riešenie pre tento spoločenský problém a komplikácie, ktoré zavedením zákona do platnosti nastali, autorky ponúkli návrh: „Nech sa množia páni, kde ich ženy môžu srať deti, lebo majú čo žrať, vedú pohodlný život, majú okolo seba kuchárku, slúžku. Ale čo má povedať tá, ktorá od rána do noci lopotí za každodenným chlebíčkom, muž tiež a ešte aj tak nevyrobia na slušné šatenie a jedenie, lebo je nesmierna drahota.“ V liste zdôraznili ohrozenie najnižších vrstiev novým zákonom.

Aj keď nevieme presne identifikovať odosielateľky, ich spoločenské a ekonomické postavenie či ich ideologické zmýšľanie, Trnavčanky sa javia ako ženy plne vedomé vlastnej zodpovednosti za plánovanie rodiny: „Každá matka vie, či dieťa má priviesť na svet i bez vášho zákona a či nie, a keď je muž kurváč, pijan, žene dať nechce plat, nuž či sme v Číne, lebo kde v riti, či táto žena má na svet priviesť plod trápenia, aby jej šlo po žobrote?“ Autorky si taktiež plne uvedomovali mizogýniu novoprijatého zákona: „Zákon vyniesli muži, ktorí chcú matky a ženy ešte viac k zúfalstvu pohnať (…). Je to teror, násilie, nie kresťanská vláda, ale mučenie žien.“

V kontexte kresťanského moralizovania a glorifikovania idylických  obrazov slovenskej ženy a rodiny sú niektoré pasáže listu príjemným oživením pohľadu na sexualitu bežných slovenských žien a mužov v čase Slovenskej republiky: „Ale nezabúdajte Vy tam hore páni, že chce aj tá chudoba si trochu zadrbať ako aj Vy. Aj tá má trochu života v sebe. Tá si to kde má strčiť??? Do riti!!!“ List je tiež neoceniteľným dokumentom o pozícií žien a ich snahe o reguláciu pôrodnosti v kontexte ich ekonomickej situácie: „Prosím nešírte medzi nami s takýmito vecami nenávisť voči vláde a Vám všetkým, lebo len Boh vie, čo musí žena trpieť, akú kalváriu, keď pri naničhodnom mužovi musí si dať aspoň jedno dieťa do poriadku.“ A hoci propaganda Slovenskej republiky ostro vystupovala práve proti jednodetným rodinám, v skutočnosti to neboli „rozmaznané paničky“, ktoré sa rozhodli pre jedno dieťa, ale rodiny žijúce v ťažkých sociálnych podmienkach. Koniec listu sa napriek všetkému nesie v zmierlivom tóne, navrhujúcom riešenie: „Nech sa deti tam rodia, kde niet toľko utrpenia, (…) lebo v mnohých rodinách je hlad, živorenie a bieda a nezamestnanosť dospelých, a vtedy sa tieto zákony priečia sa proti samému Bohu.“ Trnavčanky v závere vyzvali na nápravu toho, čo „páni“ v zákone vymysleli a slušne a politicky (a zákonne) korektne sa rozlúčili pozdravom „Na stráž!“.

Úspech protipotratovej politiky?

Napriek tomu, že zákon o ochrane plodu zostal v platnosti až do konca existencie vojnovej Slovenskej republiky, umelé prerušenia tehotenstva ním nezastali. I keď nie je možné presne uviesť počty potratov v Slovenskej republike od uvedenia zákona do platnosti až do roku 1945, v praxi tento zákon „úspech“ nemal. Podľa zaujímavých odhadov Michala Malatinského došlo v roku 1941 k zníženiu počtu liečených „kriminálnych“ potratov na bratislavskej ženskej klinike. Tento poznatok mal byť dôkazom o efektívnosti zákona na ochranu plodu. Autor taktiež poukázal na nárast počtu narodených detí počas existencie Slovenskej republiky. Tieto číselné údaje by samy o sebe potvrdzovali efektívnosť pronatálnej politiky vrátane protipotratovej legislatívy, ale do presnejšieho vyhodnotenia je nutné zahrnúť ďalšie aspekty.

Nárast počtu narodených súvisel najmä so silnou populačnou generáciou. Do reprodukčného veku sa dostala generácia, ktorá bola početná, a teda viac ľudí v reprodukčnom veku sa rovnal väčšiemu počtu novorodencov. Navyše z „potratových“ štatistík bol vylúčený značný počet žien pochádzajúcich z oblastí pripojených po Viedenskej arbitráži k Maďarsku. Dobové spisy naznačujú skôr pokračovanie existencie neinštitucionálnych sietí pôrodných báb, lekárov, lekárok a „anjeličkárok“, ktoré fungovali ako alternatíva k zákonu na ochranu plodu. Navyše nie o všetkých ženách, ktoré podstúpili umelé prerušenie tehotenstva, sa vedelo. Niektoré sa úkonu podrobili diskrétne a bez komplikácií. Komplikovanejšie prípady mohli byť nemocnicami či klinikami pred políciou utajené.

V neposlednom rade ženy, ktoré zomreli na komplikácie spojené s neodborne vykonaným potratom – zápalom, pričom pôvod zápalu nebol ďalej zisťovaný, taktiež nezaradili do žiadnej „potratovej“ štatistiky. A teda na základe viacerých nepriamych štatistických dát s dôrazom na vonkajšie faktory, ktoré sa dajú z dobových dokumentov vyčítať, nie je dôvodné sa domnievať, že vďaka pronatálnej politike, a teda aj prísnejšej kriminalizácii prerušenia tehotenstva došlo k zníženiu počtu vykonávaných interrupcií.

V čase a priestore kriminalizujúcom ženy, ktoré sa rozhodnú pre umelé prerušenie tehotenstva, môžeme pokladať vedomý protest proti sprísneniu zákonov upravujúcich reprodukčné práva žien za vymáhanie práva na slobodné rozhodnutie o vlastnom tele, čiže za akt nesúhlasu. List Trnavčaniek je len mnohým z prejavov odporu voči zákonu na ochranu plodu z dielne Slovenského snemu z roku 1941.

 Pramene:

• Slovenský národný archív, Fond Snem Slovenskej republiky
• Štátny archív mesta Bratislava, Fond Krajský súd
• Bratislavské lekárske listy
• Nová žena
• Slovák

Literatúra:

• Botíková, M.: Regulácia pôrodnosti. In: M. Botíková/S. Švecová/K. Jakubíková: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava 1997, 148 – 160.
• Falisová, A.: Remeslo či milosrdenstvo. Kriminálne potraty v medzivojnovom období. In: V. Bystrický/J. Roguľová a kol.: Storočie procesov. Súdy, politika a spoločnosť v moderných dejinách Slovenska. Bratislava 2013, 51 – 65.
• Herzog, D.: Sexuality in Europe. A Twentieth-Century History. Cambridge 2011.
• Malatinský, M.: Ochrana plodu a plodnosti na Slovensku (1939 – 1945). In: Ochrana života XIII. Osobnosti a vývoj vedných odborov. Trnava 2012, 68 – 77.
• Nešťáková, D./Nižňanský, E.: Regulation of sexual relations between Jews and non-Jews according to the Decree 198/1941 during the Slovak republic. In: E. Nižňanský/D.  Nešťáková (eds.): Judaica et Holocaustica 7. Women and WWII. Bratislava 2016, 89 – 118.
• Repková, E.: Abort a infanticídium v novovekom uhorskom trestnom práve.  Societas et Iurisprudentia 2/1, 2014, 147 – 173.
• Škorvánková, E.: Propagácia materstva v období prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). In: P. Tišliar (ed.): Populačné štúdie Slovenska 3. Bratislava 2014, 31 – 100.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Štátny archív v Banskej Bystrici, Národný archív SR

Mgr. Denisa Nešťáková, PhD.

Je externou výskumnou pracovníčkou na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave, a zároveň pôsobí ako odborná asistentka na Herderovom inštitúte v Marburgu (Nemecko). Venuje sa predovšetkým politickým a sociálnym dejinám strednej Európy v 20. storočí so zameraním na históriu holokaustu a rodové štúdie na Slovensku. Pre viac informácií pozri jej profil na academia.edu.