Druhá svetová vojna bola skutočne globálnym svetovým konfliktom, ktorý sa odohrával v podstate na všetkých kontinentoch a všetkých moriach. Obsahuje množstvo okrajových, dnes prakticky zabudnutých epizód, ktoré však pomáhajú ilustrovať jeho rozsah, a tiež vysvetliť globálne stratégie jeho aktérov. Jednou z takýchto zabudnutých kapitol je zápas o Francúzsku rovníkovú Afriku a následné boje na čadsko-líbyjskom fronte v rokoch 1940 – 1943.
Francúzska rovníková Afrika zahrnovala dnes nezávislé štáty Gabon, Kongo, Stredoafrická republika a Čad. Pre isté zjednodušenie sa v tomto texte do Francúzskej rovníkovej Afriky zaraďuje aj Kamerun, hoci de iure išlo o oddelené mandátne územie.
Boje vo Francúzskej rovníkovej Afrike boli súčasťou širšieho súperenia medzi dvoma tábormi v dobovej francúzskej spoločnosti Slobodní Francúzi práve vo Francúzskej rovníkovej Afrike získali adekvátnu teritoriálnu základňu, ktorá im umožnila vystupovať ako hodnovernej a rešpektovanej alternatíve vlády vo Vichy. Prechod Francúzskej rovníkovej Afriky na stranu spojencov zabránil šíreniu kapitulantských postojov do Belgického Konga, ktoré bolo v tom čase svetovo najväčším náleziskom uránu. Územie Francúzskej rovníkovej Afriky bolo tiež základňou pre letecký most spájajúci atlantické africké prístavy so Sudánom a Egyptom, a v neposlednom rade aj východiskom útoku na taliansku Líbyu z juhu – cez Saharu.
Súperiace francúzske vlády
Pre správne pochopenie zloženia bojujúcich strán na afrických bojiskách je nutné spraviť úvodný exkurz do vývoja vo francúzskej spoločnosti za druhej svetovej vojny. Rok 1940 bol pre Francúzsko bezpochyby tragický. 10. mája 1940 nemecké vojská vtrhli do Luxemburska, Belgicka a Holandska a rýchlo postupovali aj na francúzskom území. Dňa 14. júna 1940 Hitler obsadil Paríž a francúzsky odpor skolaboval. Nová francúzska vláda na čele s maršalom Pétainom 22. júna 1940 urýchlene podpísala kapitulantské prímerie. Podľa podmienok prímeria bolo Francúzsko rozdelené na severnú časť, ktorú ovládalo Nemecko, a južnú neokupovanú časť pod správou oficiálnej francúzskej vlády.
Na čelo Francúzov, ktorí odmietli prímerie s Nemeckom z 22. júna a s Talianskom z 24. júna 1940, sa postavil generál Charles de Gaulle (1890 – 1970), ktorý založil odbojové hnutie Slobodných Francúzov so sídlom v Británii. Žiaľ, k de Gaullovi sa v priebehu roku 1940 pripojila len menšia časť francúzskych ozbrojených síl. 23. júla de Gaulle definoval ciele hnutia Slobodných Francúzov, ako pokračovanie vo vojne, oslobodenie Francúzska, obrana celej francúzskej ríše a obnova národnej nezávislosti a veľkosti. Predpokladal, že základom obnovy Francúzska sa môže stať práve francúzske koloniálne impérium, najmä francúzska Afrika, a jeho ľudské a materiálne zdroje. Aj personálne zloženie vojenských síl hnutia Slobodných Francúzov v kľúčovom a heroickom období rokov 1940 – 42 zodpovedalo podmienkam odbojového hnutia vedeného z kolónií. Skutočných bielych Francúzov v ňom bolo relatívne málo. Väčšinu mužstva tvorili príslušníci domorodých etník z kolónií v Afrike, v Ázii a v Pacifiku a tak isto pestrá zmes príslušníkov cudzineckej légie, ktorí sa z rôznych príčin pripojili k de Gaullovi. Mnohí z nich boli aj nemeckí a španielski politickí emigranti.
Možnosti Slobodných Francúzov realizovať efektívnu exilovú politiku však boli spočiatku limitované, keďže sa k nim pridalo len málo francúzskych síl a zámorských kolónií.
Francúzska Afrika medzi Vichy a Slobodným Francúzskom
Opísané súperenie strán vnútri francúzskej spoločnosti sa prenieslo aj do francúzskych kolónií a dalo do pohybu reťaz udalostí, ktoré významne zasiahli africký kontinent a aj Francúzsko ako také.
Francúzske africké kolónie mohli aj po kapitulácii Francúzka predstavovať významný faktor v spojeneckom vojnovom úsilí – existovala totiž nádej, že vojenské sily a francúzski osadníci v Alžíri, v Casablance, v Dakare, v Džibuti a v ostatných rozhodujúcich administratívnych a hospodárskych centrách francúzskeho zámorského impéria prímerie odmietnu a budú pokračovať vo vojne. No prvotné špekulácie o masovom vypovedaní poslušnosti vláde vo Vichy sa nenaplnili. Hlavnou príčinou bolo zrejme taktické „zmäkčenie“ podmienok prímeria zo strany Nemecka, najmä v otázke loďstva a kolónií, ktoré zostali mimo vyčlenenej zóny okupácie, čo mnohým koloniálnym veliteľom, administrátorom a politikom stačilo. K ochladeniu probritských sympatií vo francúzskych kolóniách podstatnou mierou prispeli i kontroverzné britské aktivity s cieľom zmocniť sa francúzskej flotily, v ktorej prípade sa Briti obávali, že by mohla padnúť do nemeckých a talianskych rúk a dramaticky tak ohroziť britskú námornú prevahu. Najdramatickejšou z nich bol útok na francúzsku eskadru v Orane.
Tieto britské kroky, hocijako motivované vlastnou sebazáchovou a roztrpčením nad tým, že Francúzi separátnym prímerím s Nemeckom porušili britsko-francúzsku spojeneckú zmluvu z 28. marca 1940, vyvolali antibritskú reakciu. Tá spoločne s personálnymi výmenami paradoxne prispela k stabilizácii kontroly vlády vo Vichy nad zámorskými kolóniami. Namiesto rýchleho prevzatia kontroly nad francúzskym zámorím tak de Gaulle musel začať uplatňovať stratégiu postupného obsadzovania vybraných kolónií.
Prevrat v Kamerune a vo Francúzskej rovníkovej Afrike
Koncom leta 1940 sa zaujímavé perspektívy pre Slobodných Francúzov objavili v Kamerune, mandátnom území a bývalej nemeckej kolónii. Miestni obyvatelia sa obávali návratu nemeckej vlády z čias pred prvou svetovou vojnou a ich sympatie boli na strane spojencov. V Čade bola situácia ešte lepšia. V roku 1940 bol jeho guvernérom Felix Eboué (1884 – 1944), ktorý hneď 18. júna vyjadril svoje sympatie odboju Charlesa de Gaulla, hoci naďalej takticky vyčkával. Samotný Eboué bol mimoriadnym príkladom, pochádzal z Francúzskej Guyany a spravil kariéru v koloniálnej administratíve.
Do Lagosu v britskej Nigérii boli vyslaní emisári Slobodných Francúzov René Pleven, plukovník Larminat, Hettiere de Boislambert, major Leclerk, kapitán Motessier a major Colanna d´Ornano, aby v rovníkových kolóniách zorganizovali prevrat.
Guvernér Eboué v priebehu rokovaní s de Gaullovými emisármi dlho neváhal a spoločne s miestnym vojenským veliteľom Marchandom sa pripojili k Slobodným Francúzom. Dňa 26. augusta rozhlas vo Fort-Lamy oznámil, že Čad sa pripája k Slobodnému Francúzsku.
Na druhý deň 27. augusta 1940 rozbehli Slobodní Francúzi aj napriek protestom Britov a nedostatku vlastných vojenských prostriedkov akciu v Kamerune. Leclerc bol menovaný guvernérom Kamerunu a spoločne s Boislambertom sa v Nigérii nalodili na pirogy a na vlastnú päsť dosiahli Doualu (hlavné mesto Kamerunu). Tam v spojení s miestnymi gaullistami hladko a rýchlo ovládli vládny palác. Potom na svoju stranu získali dve roty domorodých vojsk a s nimi obsadili aj Youandé, kde sa v danom momente nachádzali predstavitelia štátnej moci.
Aj akcia v Brazzaville v Dolnom Kongu, uskutočnená 28. augusta pod vedením plukovníka de Larminata, ktorý sa prepravil z územia Belgického Konga, prebehla rýchlo, hoci nie hladko. Guvernér generál Husson, veliaci vojskám v Kongu, bol totiž stúpencom Vichy, takže ho bolo nutné zvrhnúť. Keďže malá miestna posádka mu bola oddaná, tento akt musel uskutočniť záložný asi tisícčlenný oddiel vojakov z Čadu pod vedením kapitána Delanga, ktorý bol pôvodne určený ako posila na európske bojisko a práve sa nachádzal v Kongu. Delange proste prišiel so svojím práporom do vládneho paláca a vyzval guvernéra Hussona, aby sa mu vzdal. Získanie Brazzaville bolo veľmi dôležité, lebo v tom čase bolo toto mesto regionálnym symbolom a strediskom politickej moci. Charles de Gaulle následne poveril de Larminata celkovou koordináciou akcií na rovníku a správou rovníkovej Afriky. Po prevrate v Brazzaville sa k Slobodným Francúzom pripojil aj guvernér kolónie Ubangi-Šari (dnešná Stredoafrická republika) de Saint Mart. Francúzska rovníková Afrika sa tak v priebehu niekoľkých dní dostala s výnimkou Gabonu do rúk Slobodných Francúzov, a to bez preliatia kvapky krvi. Malý vojenský odpor sa vyskytol len v Bangui, hlavnom meste Ubangi-Šari, kde sa časť jednotiek zabarikádovala v kasárňach. Larminat však okamžite priletel do Bangui a presvedčil týchto vojakov, aby sa vzdali.
Po úspechu v Čade, v Kongu, v Strednej Afrike a v Kamerune, ktorý mal dovtedy charakter rýchleho a hladkého vojensko-politického prevratu, bolo nutné dokončiť celú operáciu ovládnutím Gabonu, čo však nebolo možné inak ako vojenskou cestou. Pritom aj z Librevillu, hlavného mesta Gabonu, prichádzali spočiatku optimistické správy. Guvernér Georges Masson vydal už 28. augusta vo večerných hodinách vyhlásenie o pripojení k Slobodnému Francúzsku. Narazil však na odpor väčšiny miestnej francúzskej populácie a miestnej katolíckej cirkvi na čele s biskupom Louisom Tardym. V dôsledku značného tlaku tak musel svoje stanovisko zmeniť a vyhlásil, že pripojenie k Slobodným Francúzom bol vlastne omyl. Hneď v nasledujúci deň nechal zatknúť všetkých sympatizantov Charlesa de Gaulla a deklaroval lojalitu k Vichy.
Aj vichystická správa v Dakare začala v tomto prípade aktívne konať. Preto koncom augusta 1940 vyslala svoje plavidlá a posily do Librevillu, čím boli v Gabone upevnené otrasené pozície Vichy.
Druhá fáza operácie o pripojenie francúzskej čiernej Afriky k hnutiu generála de Gaulla však už nebola taká jednoduchá. Kľúčom k ďalšiemu postupu sa zdalo byť ovládnutie Dakaru – hlavného mesta Francúzskej západnej Afriky a hlavnej francúzskej základne južne od Casablancy. No spoločný veľký útok Britov a Slobodných Francúzov na Dakar v dňoch 23. – 25. septembra 1940 sa skončil neúspechom. Nepomohla ani osobná prítomnosť de Gaulla.
Boj o Gabon
Po blamáži v Dakare sa generál de Gaulle 9. októbra 1940 presunul do Kamerunu, kde už mali Slobodní Francúzi vytvorenú akú-takú základňu. Jeho novou prioritou sa stalo zlikvidovanie vichystickej enklávy v Gabone, ktorý sa na rozdiel od ostatných kolónií vo Francúzskej rovníkovej Afrike koncom augusta k Slobodným Francúzom nepripojil.
De Gaulle zotrval vo Francúzskej rovníkovej Afrike až do 17. novembra 1940 a za ten čas usporiadal pomery tak, aby táto kolónia mohla aktívne prispievať do spojeneckého úsilia.
Dňa 12. októbra 1940 boli vydané rozkazy a začali sa prípravy na vojenský zásah. Jednotky Slobodných Francúzov pri jeho realizácii rýchlo prenikli na okraje gabonských miest Lambaréné a Mitzic, ale potom narazili na tvrdý odpor vichystov. Tieto nezmyselné a smutné boje neviedli k žiadnym výsledkom. Dňa 13. októbra 1940 preto Charles de Gaulle vypracoval plán akcie na obsadenia Libreville, ktoré bolo hlavným mestom Gabonu a najstrategickejším miestom celej kolónie. Požiadal pritom britského admirála Cunninghama o podporu z mora. Mala zabrániť Dakaru vo vyslaní ďalšej vojenskej posily.
Do Gabonu vpadli dve kolóny. Z Konga jedna vedená majorom Parantom a z Kamerunu druhá na čele s kapitánom Diom. Spočiatku nenarážali na odpor a protivníkov skôr presviedčali, než s nimi bojovali. Obe strany si pravidelne vymieňali aj „návštevy“ bombardérov. Dňa 27. októbra Slobodní Francúzi dobyli Mitzic a 5. novembra zložila zbrane posádka v Lambaréné. Potom postupovali na Libreville a Port Gentil.
Po správach o týchto úspechoch z Doualy vyplávali hlavné spojenecké sily určené na ovládnutie Libreville. Vedením bol poverený Philippe Leclerc de Hauteclocque. Námornú podporu opäť zabezpečovali sily admirála Cunnighama (ťažký krížnik HMS Devonshire a šalupa HMS Millford), ktorý im z paluby Devonshiru velil aj osobne. Libreville bránil v mene Vichy generál Marcel Tetu, príslušník francúzskeho letectva, ktorý mal k dispozícii šesť domorodých rôt, štyri bombardéry, šalupu Bougainville a ponorku Poncelet.
Boje v oblasti Libreville sa rozpútali 7. novembra, keď Spojenci pred prístavom narazili na prvé nepriateľské jednotky. Eskadru sa pokúsila ohroziť vichystická ponorka Poncelet, ale bola spozorovaná z paluby britskej šalupy HMS Millford. Keďže rýchlosť šalupy nebola dostatočná na jej úspešné stíhanie a zničenie, admirál Cunnigham nariadil štart hydroplánu typu Supermarine Walrus zo svojej vlajkovej lode. Ten po krátkom bombardovaní hlbinnými náložami nepriateľskú ponorku poškodil natoľko, že bola nútená stiahnuť sa do Port-Gentil, kde ju neskôr vlastná posádka potopila.
Francúzske jednotky vedené majorom Marim-Pierrom Koenigom sa dostali na breh 8. novembra. Skladali sa z francúzskych legionárov, najmä z príslušníkov legendárnej 13. polbrigády, jednej roty z 1. pluku senegalských strelcov a kamerunských koloniálnych útvarov. Podporu zo vzduchu im poskytovali lietadlá typu Westland Lysander, ktoré 9. novembra bombardovali letisko v Libreville. Letisko samotné potom zakrátko padlo do rúk Koenigových mužov. V boji o letisko zahynuli zo senegalskej roty poručíci Removille a Despian – prví dôstojníci Slobodných Francúzov, ktorí zomreli v boji.
Aj na mori dochádzalo k bojom, keď došlo k ďalšiemu stretu plavidiel Slobodných Francúzov, Britov a Vichy. Malá gaullistická flotila zložená z mínolovky Commandant Dominé, šalupy (avíza) Savorgnan de Brazza, transportných lodí Casamence, Fort Lamy a Nevada a menších hliadkových plavidiel pod velením korvetného kapitána Georgesa Thierryho d´Argenlieu 9. novembra úspešne potopila vichystické avízo Bougainville (mimochodom sesterskú loď avíza Savorgnan de Brazza).
Len dva dni po vylodení prvých jednotiek Slobodní Francúzi 10. novembra dobyli hlavné mesto a dohodli podmienky kapitulácie s generálom Marcelom Tetuom. Posledným ohniskom odporu sa stal najzápadnejší prístav v Gabone Port-Gentil. Slobodní Francúzi ho obsadili 12. novembra po zdĺhavom vyjednávaní.
Záver kampane
Gabonská kampaň mala pre Slobodných Francúzov aj dôležitý politický moment. Práve tu na francúzskej pôde vo Francúzskej rovníkovej Afrike vydal de Gaulle 27. októbra manifest, ktorým poprel legitimitu vlády vo Vichy a oznámil vznik Rady obrany impéria pod svojím vedením ako alternatívnej a politicky jedinej legitímnej francúzskej vlády.
Dňa 15. novembra sa generál de Gaulle pokúsil presvedčiť zajatcov z Gabonu, aby sa k nemu pripojili. Tí však boli natoľko ovplyvnení vichystickou ideológiou, že odmietali akúkoľvek zmenu strany, a tak ostali v zajatí v Brazzaville až do roku 1945. Bol to dôsledok toho, že niekoľko mesiacov propagandy a ťažké boje vyhrotili vzťahy medzi Slobodnými Francúzmi a Vichy do značne emotívnej podoby. Gabonská dráma priepasť medzi obidvomi francúzskymi tábormi len prehĺbila.
Francúzska rovníková Afrika prerušila všetky spojenia s administratívou vo Vichy a v spolupráci s Britmi obnovila svoju ekonomiku, takže mohla prispievať k celkovému spojeneckému úsiliu. Spoločenské napätie v Gabone pretrvávalo ešte niekoľko rokov. Dôsledkom bojov bola aj vlna exodu obyvateľstva do Španielskej Guiney.
Po zaistení Gabonu sa pozornosť Slobodných Francúzov obrátila smerom k talianskej Líbyi. De Gaulle okamžite poveril svojho pobočníka generála Leclerca, aby odcestoval z Kamerunu do hlavného mesta Čadu, odkiaľ mal riadiť prípravy na nový útok. Tentoraz smerom do talianskej Líbye – to je však už nový osobitný príbeh.
Použitá literatúra
- Aldrich, R: Greater France: A History of French Overseas Expansion. London 1996.
- Byfield, A. J.: Africa and World War II. New York – Cambridge 2015.
- De Gaulle, Ch.: Válečné paměti 1940-1944. Praha 1989.
- Eisenhower, D. D.: Invaze do Evropy, Praha 1983.
- Ferro, M.: Dějiny kolonizací. Praha 2007.
- Gras, Y.: 1.divize Svobodné Francie. Plzeň 1997.
- Churchill, W.: Druhá světová válka II. Praha 1993.
- Jennings, E.: French Africa in World War II. Cambridge 2015.
- Smith, C.: England´s Last war against France, Fighting Vichy 1940-1942. London 2010.
- Šmihula, D./Svitek R.: Zabudnuté africké bojiská. Praha 2019.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).
Rodák z Košíc. Absolvent jazykového gymnázia v Gelnici z roku 2012. V roku 2018 nateraz ukončil vysokoškolské vzdelanie v oblasti medzinárodných vzťahov na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici s vyznamenaním. V súkromí sa venuje primárne prekladateľskej činnosti a histórii druhej svetovej vojny. V súčasnosti pracuje ako manažér.
