V druhej polovici 18. storočia sa Poľsko-litovská únia zmietala v politickej kríze. Okolité štáty, najmä Rusko, výrazne zasahovali do vnútorných záležitosti a kedysi mocná Rzeczpospolita bola napokon v roku 1772 prinútená odstúpiť značnú časť svojho územia. Tzv. prvé delenie Poľska však zároveň povzbudilo reformný proces ovocím ktorého bola prvá písaná ústava v európskych dejinách – Ústava 3. mája.
Snahy o politickú reformu, ktorá by posilnila štát a najmä zefektívnila špecificky politický systém sa začali už v roku 1764, krátko po nástupe kráľa Stanislava II. Augusta. Panovník sa s podporou progresívnej šľachty snažil o viaceré reformy administratívy, ale tiež hospodárstva, či vzdelávania a kultúry.
Skutočná šanca na zmenu sa však naskytla až počas tzv. štvorročného snemu, ktorý sa začal v októbri 1788. Rusko, ale tiež aj habsburská monarchia, ktorá spoločne s Pruskom dotvárala trojlístok krajín, ktoré si v 1772 delili poľsko-litovské územie, boli v danom období zamestnané vojnou s Osmanskou ríšou a poľskí lídri šípili šancu opäť uchopiť osud svojej krajiny do vlastných rúk.
Zrod ústavy však zďaleka nebol jednoduchým procesom. Kráľ, ako aj lídri aristokracie mali o budúcnosti štátu vlastné predstavy, medzi ktorými bolo nutné hľadať kompromisy. To sa napokon podarilo v neskorú jar roku 1791, keď uzrela svetlo sveta druhá písaná ústava v dejinách (tou prvou bola ústava Spojených štátov amerických). Medzi jej najzadnejšie uzákonenia možno zaradiť jasné oddelenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Dovtedajšiu voľbu kráľa nahradzoval dedičný kráľovský titul. Okresané boli politické práva šľachty a šľachtici nevlastniaci žiaden majetok stratili právo rozhodovať o politických záležitostiach krajiny. Zrušené bolo aj tzv. liberum veto, ktoré umožňovalo ktorémukoľvek poslancovi snemu, aby svojim nesúhlasom blokoval prijatie uznesenia. Mešťania (dokonca aj židovského pôvodu) boli do istej miery zrovnoprávnení so šľachticmi (najmä v otázke osobných práv). Poddaní sa dostali formálne pod ochranu štátu, hoci poddanstvo zrušené nebolo. Rímsky katolicizmus bol potvrdený ako dominantné náboženstvo, ale zároveň bola garantovaná náboženská sloboda pre všetky vierovyznania.
Ústava z 3. mája 1791 bola napokon v platnosti len necelých devätnásť mesiacov. Ruská cárovná Katarína II. Veľká, podporovaná poľskou opozíciou združenou v tzv. Targowickej konfederácii, zavelila k vojenskému útoku a následné ruské víťazstvo viedlo v roku 1793 k tzv. druhému deleniu Poľska. Okrem Ruska si časť územia ukrojilo aj Prusko.
Ako neskôr prehlásili Ignacy Potocki a Hugo Kołłataj, dvaja z autorov ústavy (okrem kráľa je nutné zmieniť ešte Stanisława Małachowského, ktorý predsedal snemu), ústava bola vlastne akýmsi testamentom umierajúcej vlasti. Hoci sa jej prijatím nepodarilo zvrátiť trpký osud Poľsko-litovskej únie, ktorá v roku 1795 napokon zanikla, svojím odkazom sa nezmazateľne zapísala nielen do poľskej, ale aj do európskej historickej pamäte. Miernou iróniou dejín totiž prvenstvo prijatia písanej ústavy na starom kontinente nepatrí búrlivému revolučnému Francúzsku, ale chradnúcej Poľsko-litovskej únii.
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.
