Lajos Kossuth (po slovensky Ľudovít Košút) je najznámejším predstaviteľom maďarského liberálneho hnutia, bojujúceho za zrušenie feudálnych prežitkov, za modernizáciu Uhorska a za jeho osamostatnenie od Rakúska. Bol to uhorský (maďarský) politik, právnik, novinár a vodca maďarskej revolúcie. Pre nemaďarské národy Uhorska však dodnes oprávnene symbolizuje neoblomného agitátora a propagátora násilnej maďarizácie.
Detstvo v Turčianskej stolici
Lajos Kossuth uzrel svetlo sveta 19. septembra 1802 v obci Monok v rodine evanjelického zemana Ladislava Kossutha, pochádzajúceho z obce Košúty (dnes časť Martina). Domáci maďarsko-nemecko-slovenský kontext ponúkal možnosti rôzneho národného vývoja. Čiastočne slovenský pôvod Kossutha sa dostával na pretras už v dobovej literatúre a zostáva obsahom sporov i dnes. Slovanský pôvod priezviska Kossuth (Košút) sa odvádza od slovenského slova „koza“ či „cap“, keďže rodinný erb obsahuje capa. Rodokmeň Kossuthovcov siaha do 13. storočia, keď získali šľachtické výsady. Rodina pochádzala z Turčianskej stolice, preto sa považovala za slovenskú. Mohla tak mať slovanské korene, ale Lajosovo rodinné zázemie bolo, ako sme už spomenuli, etnicky rôznorodé aj vďaka matke Karolíne Weberovej, pochádzajúcej z nemeckej rodiny zo Spiša.
Paradoxom rodiny Kossuthovcov bolo pôsobenie na dvoch opozičných frontoch v boji o národné práva: Lajos Kossuth ako stelesnený „mesiáš“ maďarského národa, Juraj Kossuth (Košút), Lajosov strýko, ako slovenský vlastenec, dopisujúci si s Ľudovítom Štúrom či s Jánom Kollárom. Bol známym odporcom maďarizácie a zorganizoval podpisovú akciu za vydávanie slovenských novín. Ďalším z Kossuthovcov bol trenčiansky slúžny, Lajos (Ľudovít) Kossuth, vzatý do väzby za verbovanie do hurbanovského vojska. Tieto fakty poslúžili najmä rakúskym dobovým historikom, no i Robertovi W. Setonovi-Watsonovi (britský publicista a historik, zaoberajúci sa dejinami slovanských národov, odporca maďarizácie), aby Kossutha zobrazili ako čistého Slováka neovládajúceho maďarčinu, či ako zradcu národa, ktorý si z vypočítavosti pomaďarčil meno. Samotný Kossuth sa však hlásil za Maďara (Uhra) a existenciu slovenského národa otvorene popieral: „Narodil som sa ako Maďar, bol som vychovávaný ako Maďar …“
Reformné myšlienky
Po úspešnom štúdiu práva pôsobil od roku 1832 ako jurista na Uhorskom sneme v Bratislave, kde prostredníctvom Országgyűlési Tudósítások (Snemové správy) šíril opozičné myšlienky spoločenského pokroku a obrany národných záujmov. Po ukončení snemu redigoval správy zo stoličných zasadaní v novinách Törvényhatósági tudósítások (Municipiálne spravodajstvo). Za reformnú činnosť bol v roku 1837 zatknutý a odsúdený na štyri roky väzenia. V máji 1840 bol na nátlak opozičnej šľachty prepustený. Od tohto momentu ho uhorská spoločnosť vnímala ako martýra bojujúceho za pokrok, reformy a národné práva Uhrov.
Roku 1841 sa stal redaktorom novín Pesti Hírlap (Peštiansky spravodaj). Tie sa stali nástrojom na šírenie jeho revolučných myšlienok. Sústreďovali idey opozičného hnutia strednej šľachty o premene Uhorska a jeho postavenia v Rakúskom cisárstve. Kossuth požadoval vytvorenie národného štátu v rámci monarchie a zjednotenie záujmov všetkých vrstiev, k čomu malo dôjsť oslobodením poddaných. Piliermi reformných ideí bolo zdanenie šľachty, zrušenie poddanstva a aviticity (aviticita=dedovizeň=nescudziteľnosť šľachtického majetku, šľachta mohla predať dedičnú pôdu len so súhlasom panovníka), premena feudálnej spoločnosti na občiansku, zreformovanie ústavy, ako aj posilnenie meštianstva prostredníctvom maďarizácie. Noviny preto uverejňovali aj intolerantné články o nutnosti maďarizácie a pretvorenia mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát.
Kossuth si bol vedomý, že základom reformy štátu musí byť nielen politická, ale aj hospodárska premena. Hospodárske povznesenie videl v spriemyselňovaní Uhorska, ktoré malo vybudovať samostatný priemysel, nezávislý od Viedne. Namiesto slobodného obchodu tiež presadzoval zavedenie ochranných ciel ako opatrenia na zabezpečenie uhorského hospodárstva pred Viedňou a Prahou. V roku 1844 bol založený Védegylet (Ochranný spolok) s cieľom vytlačiť z trhu cudzie výrobky a nahradiť ich domácimi. V jeho činnosti dominoval bojkot ako forma ekonomického nacionalizmu.
Kossuth sa článkami pokúšal presvedčiť uhorskú šľachtu o nutnosti reforiem. Realizácii reformného programu napomohlo vypuknutie revolúcie vo Viedni a neskôr aj v Pešti. Kossuth mal zásluhu na schválení revolučných reformných zákonov snemom i na vynútení súhlasu s reformami od Viedne.
Kossuth a národnostná otázka
Najpálčivejším problémom dobových maďarských politikov bola národnostná otázka. Nemaďarské národy Uhorska sa prebúdzali k životu a začali bojovať o uznanie svojej národnej samobytnosti a základných práv. Práve pre riešenie zmienenej situácie sa osoba Lajosa Kossutha dostala do popredia ako symbol násilnej maďarizácie. Jeho národná a národnostná politika bola úzko spätá s aktuálnou politikou a s víziami o reforme existujúceho stavu. Premena feudálnej spoločnosti na občiansku mala zároveň vyriešiť národnostnú otázku Uhorska.
Základom sa stala idea mononacionálneho celku – tzv. „natio magyarica“ s jediným diplomatickým a administratívnym jazykom – maďarčinou. Pre svoj konečný cieľ, vytvorenie jednonárodného štátu, bol Kossuth ochotný obetovať i relatívnu stabilitu etnicky heterogénneho Uhorska. S reformou štátneho jazyka sa síce stotožňovala väčšina politických predstaviteľov, nezastávali však jednotný názor na spôsob presadenia jediného jazyka. Liberáli pod vedením Kossutha verili, že rozšírením politických práv, odstránením feudálnych prežitkov a agitáciou bude možné národy Karpatskej kotliny pomaďarčiť bez akéhokoľvek odporu.
Čo však Kossuth rozumel pod pojmom národ? Práve definícia národa sa pre jeho národnostnú politiku stala smerodajnou. Národ chápal ako „historickú, politickú kategóriu, ktorá sa viaže na určité územie, politické inštitúcie a v konečnom dôsledku na štát a v podstate sa zhoduje s jednotou obyvateľstva“. Pre Kossutha bol štátotvorným národom iba ten, ktorý disponoval historickou samostatnou štátnosťou alebo aspoň politickou autonómiou viazanou na určité územie. Za jediné národy v Uhorsku tak považoval Maďarov a Chorvátov. Zvyšné „inojazyčné elementy“ radil medzi národnosti, ktoré sa mali stať súčasťou jednonárodného štátu – kompiláciou všetkých národností bez ohľadu na jazyk, etnickú príslušnosť či vierovyznanie. Popieral tiež fakt, že národný jazyk je dostačujúcim predpokladom pre prerod národnosti na národ.
Ruský strašiak
Problém predstavovala najpočetnejšia skupina slovanských národov, ktorých možná konjugácia s cárskym Ruskom udávala takt uhorskej politiky. Paranoidné predstavy o všadeprítomnom „ruskom strašiakovi“ sťažovali etablovanie malých slovanských národov žijúcich v Uhorsku. Pre Kossutha sa panslavistická karta stala obľúbenou zámienkou pre tvrdší postup proti požiadavkám Chorvátov, Slovákov či Slovincov.
Pomaďarčenie sa spočiatku malo dotýkať neprebudených alebo odrodilých Maďarov, vnášajúcich do vlasti cudzie elementy. Kossuth a jeho verní nepopierali zámer pomaďarčovať iné národnosti. Odmietali však obvinenia z násilia a protiprávnych prostriedkov. Národy žijúce v Uhorsku nechceli pripraviť o materinský jazyk ani v ňom zakázať komunikáciu v osobnom styku. Zákon však vyžadoval používanie štátneho jazyka v občianskej a v cirkevnej administratíve, pri prijímaní zákonov, pri vykonávaní právnych úkonov vo vláde, v súdnictve, na polícii, či pri vyberaní daní. Počiatočné myšlienky o nenásilnej maďarizácii časom skĺzli do násilného asimilačného procesu, ktorý vyústil do národnostných animozít a nepokojov.
Pod najsilnejší útlak sa dostal práve slovenský národ. Ambíciou maďarských reformátorov, teda aj Kossutha, bolo okrem asimilácie aj pomaďarčenie evanjelickej cirkvi. Tým sa mali pacifikovať aktivity slovenskej národnej inteligencie, ktorá sa koncentrovala v jej radoch. Ideálnym „komplicom“ sa pre Kossutha stal generálny inšpektor evanjelickej cirkvi, gróf Karol Zay. Ten bez okolkov vyjavoval svoj cieľ pomaďarčiť „vlasť“. Zay sa na rozdiel od Kossutha, ktorý sa skrýval za garanciu neodoberania materinskej reči jednotlivých národov, jednoznačne vyjadril, že „pestovanie inej reči ako maďarskej je spiatočníctvom, lebo hamuje rast maďarského národa, ktorého poslaním je chrániť európsku civilizáciu a kultúru“. Kossuth prijal existenciu inojazyčných národov, ale nebol ochotný uznať ich autonómne požiadavky ani v nich vidieť predstaviteľov formujúcich sa národných hnutí. Na ich požiadavky reagoval surovo a odmietavo: „…ja nikdy, ale nikdy, pod svätou korunou uhorskou neuznám inú národnosť ani iný národ ako maďarský. Viem, že žijú ľudia a národné rody, ktoré hovoria iným jazykom, ale ani jeden ďalší národ tu neexistuje.“
Kossuth v boji s Viedňou o uznanie maďarského národa argumentoval existenciou jazyka, prirodzeným právom národa a historickým právom, čiže nárokmi, ktoré odmietol akceptovať pri agitácii iných národných hnutí. Idea jednonárodného Uhorska pritom nebola vyslovene Kossuthovou iniciatívou. Mala polstoročnú minulosť, cieľavedome sa však realizovala práve vďaka Kossuthovi.
Hoci revolúcia 1848 – 1849 priniesla nový vietor do plachiet uhorskej politiky, národnostnú otázku nevyriešila. Marcové požiadavky, resp. aprílové zákony v obmedzenej miere odstránili hospodársky či politický útlak. Národnostnou otázkou sa však nezaoberal ani jediný ich bod. Zmena národnostnej rétoriky Kossutha nastala až v neskorom období revolúcie 1848/49 a hlavne po jej porážke, počas emigrácie. Vtedy presadzoval myšlienku Dunajského spolku a spolupráce národov strednej Európy. Nakoniec sám Kossuth uznal, „že princíp rovnoprávnosti bez ohľadu na rasu, jazyk a vierovyznanie nebol schopný odstrániť neustále sa vynárajúcu národnú otázku“.
Pôsobenie v emigrácii
Po revolúcii 1848/1849 musel Kossuth Uhorsko opustiť. Prvou zastávkou na jeho emigračnej ceste sa stal bulharský Vidin. Odtiaľ zaslal do vlasti list obviňujúci Arthura Görgeya z kapitulácie pri Világoši a zo zrady národa. V roku 1851 vykonal cestu po Británii, kde ho vítali ako bojovníka za slobodu svojho národa. Koncom roka sa Kossuth ocitol v USA. Privítali ho veľkými ováciami a poctami. Jeho socha dodnes zdobí washingtonský Kapitol i mesto New York. Po návrate do Londýna neochvejne pátral po spojencoch pre „uhorskú vec“. V emigrácii udržiaval kontakty s najrozličnejšími európskymi emigrantmi. Neprestával veriť vo „vyslobodenie vlasti z pazúrov Viedne“.
V čase príprav francúzsko-taliansko-rakúskej vojny komunikoval s Napoleonom III. aj s Camillom Cavourom, ktorých žiadal o pomoc pri oslobodení Uhorska. Rokoval aj s Giuseppem Garibaldim a s pomocou Györgya Klapku budoval Maďarské légie.
Kossuthove utopické predstavy o Dunajskej konfederácii nenachádzali odozvu medzi domácimi politikmi naklonenými možnosti rakúsko-uhorského vyrovnania. V tzv. liste Cassandra vyčítal Ferencovi Deákovi poddanie sa Viedni a zradu národa. Napriek neúmornej snahe sa Kossuth v emigrácii stal politickou mŕtvolou. Jeho názory a idey boli prekonané. Po vyrovnaní udržiaval vzťah s vlasťou len na báze listov. Od roku 1865 žil v Turíne, kde 20. marca 1894 zomrel. Jeho ostatky boli prenesené do Uhorska a počas slávnostného pohrebu za účasti takmer päťstotisícového davu uložené na Kerepešskom cintoríne v Budapešti.
Použitá literatúra
Barta, I. (ed.): Kossuth Lajos összes munkái XI.: Kossuth Lajos 1848/49 -ben. Kossuth Lajos az utolsó rendi országgyűlésen 1847/1848. Budapest 1951.
Haraksim, Ľ.: Národnostná otázka a slovenské národné hnutie v revolúcii 1848 – 1849. In: Slováci a ich národný vývin. Zborník materiálov z V. zjazdu slovenských historikov v Banskej Bystrici. Bratislava 1966. 114 – 130.
Katus, L.: Kossuth és a nemzetiségi kérdés. In: Hermann, R. (ed.): Kossuth Lajos, a „magyarok Mózese“. Budapest 2006. 45 – 75.
Kossuth, F. (ed.): Kossuth Lajos összes munkái VI. Kossuth Lajos iratai és levelei. Budapest 1898.
Kossuth, F.(ed.): Kossuth Lajos összes iratai VII. Budapest 1905.
Mésároš, J.: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Bratislava 2004.
Ónagy, Z./ Dobszay T.: Széchenyi és Kossuth. Budapest 2003.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org