„Lamarque bol mužom slávy a činu. Miesili sa v ňom dve statočnosti tak potrebné pre úspech počas oboch režimov – cisárstva i reštaurácie. Hrdina na bojovom poli i pri rečníckom pulte. Bol výrečný, tak ako bol statočný, a muži v jeho prejavoch cítili meč.“ (Hugo 1992)
Hodnosť divízneho generála, titul baróna cisárstva, veľkokríž Čestnej légie i meno vyryté na Víťaznom oblúku. Bojoval pri Hohenlindene (1800), Slavkove (1805), Wagrame (1809) a počas Stodňového cisárstva dosiahol triumfy, akými prekvapil i samotného Napoleona. Hádam už len maršalská palica, a kariéra Jeana Maximiliana Lamarqua by dostala punc dokonalosti. A predsa dejiny najväčšmi pamätajú na jeho pohreb.
„Táto smrť bola smútkom. Smútkom, ktorý sa rovnako ako všetko horké, ľahko premení v revoltu. Aj sa tak stalo.“ (Hugo 1992)
Život generála Lamarqua ukončila 1. júna 1832 cholera, v tom čase sužujúca Paríž i okolie. Nákaze sa nevyhli ani dôležité postavy vyššej spoločnosti, medzi ktorými vyčnieval Casimir Pierre Pérrier, premiér a podporovateľ kráľa Ľudovíta Filipa. To Lamarque bol na druhej strane veľkým kritikom konštitučnej monarchie i panovníka, čo bolo v spojení s emóciami, ktoré voči nemu prechovával ľud, katalyzátorom verejnej demonštrácie, na ktorú sa generálov pohreb premenil.
Scénu smútočného sprievodu meniaceho sa v protištátnu rebéliu potom učinil nesmrteľnou spisovateľ Victor Hugo v bravúrnom románe Bedári a svojou troškou i tvorcovia rovnomenného muzikálu s piesňou Do you hear the people sing?
Lamarque na bojom poli
Zanechajme však na moment revolučný pietny akt a načrime do generálovho života. Ten možno nedosahuje slávu konca, no bez pochýb je jej dôvodom. Ako inak vysvetliť, prečo bol ľudovým hrdinom, ak nie tým, ako žil?
Hoci pochádzal z bohatej a váženej akvitánskej rodiny, do armády sa rozhodol vstúpiť v pozícii prostého dobrovoľníka. Neubehla ani dekáda a v roku 1801 dosiahol Lamarque hodnosť brigádneho generála. Jeho kariérny postup tak možno vnímať ako jeden z mnohých príkladov francúzskej vojenskej kométy vystrelenej z radov obyčajného mužstva až k jej najvyšším hodnostárom. Vplyvom revolučných udalostí totiž posledná dekáda 18. storočia doslova núkala mladým Francúzom šancu dosiahnuť čosi, čo neskôr dostane v iných súvislostiach pomenovanie americký sen.
K jeho najväčším vojenským úspechom možno jednoznačne zaradiť expedíciu na Britmi ovládaný ostrov Capri v októbri 1808. Celá misia trvala trinásť dní a Lamarque svojím rýchlym, odvážnym postupom zaskočil britského veliteľa Hudsona Lowea, presne toho Hudsona Lowea, ktorý sa stane Napoleonovým väzniteľom na Ostrove sv. Heleny. Lowe zožal v Londýne poriadnu dávku kritiky, no je nutné dodať, že mal k dispozícií asi 1300 mužov a neistú podporu námorníctva, zatiaľ čo Lamarque velil 3000 až 4000 mužom.
Druhý veľký moment jeho kariéry nastal po Napoleonovom návrate z Elby. Bezmedzne lojálnemu Lamarqueovi zveril cisár divíziu v počte 10 000 mužov a úlohu uhasiť ohnisko rebélie vo Vendée, kde sa s podporou Veľkej Británie chystal otvorený boj proti Bonapartovi. 
No zatiaľ čo sa Napoleon pozdvihol v Belgicku k poslednému letu tragicky končiacemu pri Waterloo, generál Lamarque spoločne s plukovníkom Jeanom-Pierrom Travotom dokázali 20. júna 1815 poraziť presilu povstalcov v bitke pri Rocheserviere a o päť dní na to získať aj nepriateľovu kapituláciu. Za zmienku stojí, že Lamarque dosiahol svoj triumf až dva dni po Napoleonovej porážke pri Waterloo (18. jún), čo však ani jedna z bojujúcich strán ešte netušila.
„Zmluvy z roku 1815 považoval za osobnú urážku. Nenávidel Wellingtona rýdzou zášťou, ktorá tešila zástupy; a nevšímajúc si okolité udalosti, držal sedemnásť rokov smútok za Waterloo.“ (Hugo 1992)
Po druhom Napoleonovom páde sa Lamarqueovi podarilo utiecť do exilu, inak by ho takmer s určitosťou čakala strelecká čata a guľka, podobne ako Michela Neya, či Charlesa de la Bédoyèra.
Lamarque za rečníckym pultom
Do Francúzska sa vrátil v roku 1818 a temer okamžite sa ako ľavičiar zapojil do politického diania. Medzi jeho hlavné iniciatívy patrila najmä reforma poľnohospodárstva a snaha investovať peniaze do strategických bodov hospodárstva. Svojím zapáleným prejavom a ľavicovými myšlienkami si rýchlo získal podporu jednoduchého ľudu, ktorý si ho idealizoval ako bojovníka proti kráľovi, celej dynastii Bourbonovcov i ich podporovateľom Ancien Régime.
Keď v roku 1830 vypukla Júlová revolúcia, novozvolený Ľudovít Filip poveril práve Lamarquea, aby vojenskou silou potlačil odboj prívržencov starého režimu. Za svoju aktivitu si vyslúžil kríž Čestnej légie a po verejnom vystúpení, kde žiadal vojenskú podporu pre Poliakov bojujúcich proti ruským silám počas Novembrového povstania, či pre myšlienku pomoci Talianom, sa jeho popularita vyšplhala na maximum.
„Zasadol medzi ľavicu a extrémnu ľavicu milovaný ľuďmi pre vieru v šancu budúcnosti a obdivovaný masami za ctihodnú službu cisárovi.“ (Hugo 1992)
To sa ale nedalo povedať o Ľudovítovi Filipovi. Republikánom sa rýchlo znechutila myšlienka, že len vymenili starého kráľa za nového, bonapartisti snívali o návrate slávnych čias cisárstva a v spoločnosti bolo stále i mnoho legitimistov veriacich v posvätnú úlohu Bourbonovcov ako dynastie francúzskych kráľov.
Prirátajúc k tomu problémy s úrodou a zásobami jedla, zvyšovanie cien i ničivú epidémiu cholery, ktorá si len v Paríži vyžiadala viac než 18 000 obetí, nebolo divu, že k vyvolaniu vzbury stačila jediná iskra. A stal sa ňou práve Jean Maximilián Lamarque, či lepšie povedané, jeho smrť.
Lamarque ako symbol
Smútočný sprievod sa vydal na poslednú generálovu púť 5. júna 1832. Prešiel cez Place Vendôme, kde vzdal symbolickú česť stĺpu venovanému Napoleonovej Veľkej armáde a pokračoval parížskymi bulvármi, než sa iniciatívy chopili študenti. Svojvoľne nasmerovali procesiu na Place de la Bastille, kde sa 14. júna 1789 odohral jeden z najvýznamnejších momentov francúzskych dejín – útok na Bastilu, metaforický začiatok revolúcie.
Nasledovalo niekoľko oslavných prejavov a vztýčenie červenej zástavy s nápisom Sloboda alebo smrť.
„Čo sa odohralo v tej osudnej chvíli? Nikto to nevedel povedať. Šlo o temný okamih zrážky dvoch mrakov. Jedni hovoria, že bolo počuť trúbenie do útoku, iní vraj videli dieťa, ako dýkou bodlo dragúna. Tak či onak, v sekunde zazneli tri výstrely. Prvý zabil majora Choleta, druhý starú, hluchú pani zatvárajúcu okno na Rue Contrescarpe a tretí spálil epolety jednému dôstojníkovi.“ (Hugo 1992)
Hugo možno fabuloval, ale realitu situácie popísal presne. Armáda kontrolujúca priebeh sprievodu stála zrazu zoči-voči odhodlaným revolucionárom a prestrelka, ktorú začal nevedno kto, prerástla v udalosti pomenované ako Júnové povstanie. 5. júna 1832 bol Paríž znova v ohni barikád a k slovu sa okrem Národnej gardy dostala i regulárna armáda pod vedením iného napoleonského generála Georgesa Moutona, grófa z Lobau. Rebeli, ktorých počet nepresahoval 3000 ľudí, mohli len sťažka čeliť skutočnej armáde a už na druhý deň bol odpor potlačený. Výsledkom bolo približne 800 obetí a upevnenie moci vlády i Ľudovíta Filipa.
Júnová rebélia tak zďaleka nepriniesla vysnívaný výsledok, ba naopak, skončila totálnou porážkou. Avšak taký Fridrich Engels vyjadril počas revolúcie v roku 1848 presvedčenie, že sa Francúzi poučili práve na vlastných chybách roku 1832, preto bola druhá snaha zvrhnúť Ľudovíta Filipa v roku 1848 úspešná.
A čo generál Lamarque? Toho sa už pochopiteľne žiadne z týchto udalosti netýkali, hoci bol doslova v centre diania. Historický výskum prišiel s odstupom času s konštatovaním, že generálov pohreb bol republikánmi len pragmaticky využitý a poslúžil ako ospravedlnenie ich revolučnej snahy. Z dnešného pohľadu ide o vskutku racionálny záver, no čo sa poprieť nedá, je životný príbeh, ktorý urobil z tohto muža taký symbol francúzskeho ľudu tridsiatych rokov devätnásteho storočia, aby sa na jeho katafalku zrodilo povstanie.
Prežil život presýtený veľkými udalosťami a činmi, no nesmrteľným ho učinil paradoxne až jeho pohreb a Victor Hugo.
Pozn.: Citáty pochádzajú z americkej verzie románu Victora Huga – Bedári, konkrétne Hugo, V. Les Misérables. New York 1992. Preklad z angličtiny autor.
Pramene
Mémoires et souvenirs du général Maximilien Lamarque. Paris 1835.
Použitá literatúra
Bruce, R. et al.: Bojové techniky období napoleonských válek 1792-1815. Praha 2008.
Chandler, D.: Waterloo: The Hundred Days. London 1997.
Mansel, P.: Paris between Empires: Monarchy and Revolution 1814-1852. London 2003.
Mullié, Ch.: Biographie des célébrités militaires des armées de terre et de mer de 1789 a 1850. Tome second. Paris 1852.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.