Nekonečné množstvo piva, a zadarmo – to znie dobre. Ak je to ale vo forme štyri a pol metra vysokej vlny pozostávajúcej z viac ako milióna litrov tohto nápoja valiacej sa rovno na vás, už to tak dobre neznie. A presne to sa stalo v pondelok 17. októbra 1814 v Londýne.
Pivovar Podkova
V roku 1623 vznikla v londýnskom Tottenhame krčma s názvom Podkova. Názov dostala podľa tvaru jedálne, ktorý podkovu pripomínal. A podľa názvu krčmy bol pomenovaný i pivovar, ktorý neďaleko nej na križovatke Tottenahm Court Road a New Oxford Street v roku 1764 vznikol – Horse Shoe Brewery.
Niekedy koncom roku 1809 tento pivovar kúpil barón Henry Meux, ktorý už svoju vlastnú pivovarskú spoločnosť s názvom Meux Reid mal. Pivovar sa okamžite stal súčasťou identity barónovej spoločnosti a podkova sa dostala i do jej loga. Vyrábalo sa tu predovšetkým tmavé pivo, takzvaný Ale. Toto pivo sa vyrába pomocou kvasiniek vrchného kvasenia, ktoré na rozdiel od kvasiniek spodného kvasenia fermentujú pivo pri vyšších teplotách (20 – 24 °C) a celý proces je rýchlejší. Produkuje sa pritom viacero vedľajších kvasných produktov, ako estery alebo fenoly, ktoré následne dávajú pivu typický ovocný alebo korenistý nádych.
Pod Meuxovým vedením sa relatívne malý pivovar rýchlo rozrástol a produkcia piva sa zvýšila zo 40 000 barelov ročne v roku 1809 na niečo vyše 100 000 barelov v roku 1811 (1 barel je 36 imperiálnych galónov, teda približne 164 litrov). O tri roky nato mal v dôsledku nedbanlivosti a nešťastnej zhody okolností takmer zbankrotovať. Udalosť, ktorá tento bankrot takmer privodila, vstúpila do dejín ako „Pivná povodeň“. Vďaka dobovým novinám ako The Morning Post alebo The Times a dochovaným záznamom z vyšetrovania môžeme dnes celkom presne rekonštruovať, čo sa v Londýne v roku 1814 stalo…
Pondelky…
V pondelok 17. októbra 1814 poobede plakala evidentne rozrušená Anna Savilleová nad mŕtvym telom svojho dvojročného syna Johna, ktorý zomrel deň predtým. Anna žila naozaj v skromných pomeroch, jej byt sa nachádzal v pivnici domu a jej manžel i ďalšie deti museli denne ťažko pracovať, aby si dokázali zaobstarať dostatok potravy. Pri jej smútku ju utišovali ďalšie írske ženy zo susedstva, ktoré očakávali príchod svojich manželov a detí z práce. Na prvom poschodí, nad Anniným pivničným bytom, chystala Mary Banfieldová čaj pre svoju štvorročnú dcérku Hannah. O kúsok ďalej, na Great Russell Street v tieni sedemmetrovej steny, skúmala 14-ročná Eleanor Cooperová na zemi pohodené plechovky a hrnce. Hľadala jedlo. Vyzeralo to na normálne pondelkové poobedie. O pár minút však mali byť všetci – s výnimkou Mary Banfieldovej, ktorá prežije s vážnymi zraneniami, mŕtvi.
Na druhej strane sedemmetrovej steny na Great Russell Street totiž stál ohromný pivovar Henryho Meuxa. Okolo pol piatej poobede kontroloval skladník pivovaru George Crick jednu z obrovských trojposchodových drevených kadí, ktoré držali pokope ťažké železné obruče. V týchto ohromných nádobách kvasilo čierne pivo (Ale). Keď sa Crick pozrel dolu z plošiny, na ktorej stál, všimol si, že z jednej kade, v ktorej už 10 mesiacov kvasilo pivo z praženého jačmeňa, odpadla vyše 300-kilová (700 libier) železná obruč. Bola to najmenšia a najspodnejšia z 22 obručí, ktoré drevenú kaďu držali pokope. Pivovar fungoval už dlho a obruče boli značne zhrdzavené. Napriek tomu si tým ale Crick hlavu nelámal. V tom roku sa im to stalo už dva- alebo trikrát a nikdy to nemalo žiadne následky. V pivovare pracoval 17 rokov a významne sa zaslúžil o jeho rast a vstup medzi piatich najväčších producentov piva v Londýne. Taká drobnosť ako odpadnutá 300-kilová obruč, ktorá držala pohromade takmer sedem metrov vysokú kaďu temer do plna napustenú pivom, ho predsa nemohla rozhádzať. Či mu vôbec napadlo, že okrem samotnej váhy tekutiny bolo potrebné zohľadniť i tlak, ktorý vnútri kade spôsoboval kvasenie, nevedno. Rovnako ľahostajne sa správal i jeho šéf. Keď mu o odpadnutej obruči Crick povedal, Meux ho ubezpečil, že „z jednej prasknutej obruče nikdy nič nebolo“ a odporučil mu, aby napísal list jednému zo zamestnancov pivovaru, aby sa na to neskôr pozrel. Crick poslúchol a spokojne odišiel do svojej „kancelárie“.
Alkohol – metla ľudstva
Crick práve dopísal list zamestnancovi, v ktorom ho žiadal o opravenie obruče, keď zrazu začul ohromný výbuch. Bolo pol šiestej a kaďa, ktorá držala pokope takmer milión pív, sa rozletela všade po sklade. Výbuch odlomil ventil i na susednej kadi, ktorá tiež explodovala. Spustila sa reťazová reakcia. Ekvivalent 570 ton tekutín vyvalil stenu pivovaru, ktorej pád na mieste zabil Eleanor Cooperovú. Pivná vlna sa valila ďalej ulicou a brala so sebou všetko, čo jej stálo v ceste. V uliciach bez kanalizácie tekutina nemala kam odtiecť, a preto sa vyliala do pivníc všetkých okolitých domov. Našťastie, v tom čase bola väčšina obyvateľov domov v práci. Ak by k výbuchu došlo o hodinu alebo dve neskôr, dôsledky mohli byť ešte strašnejšie.
Prvé odhady hovorili o 20 až 30 mŕtvych, nakoniec to až také zlé nebolo. Mnohým obyvateľom pivničných bytov sa podarilo dostať na stoly, stoličky a iný nábytok, čím sa zachránili pred utopením. Najväčšiu pohromu spôsobilo pivo na New Oxford Street. Vlna so sebou vzala Hannah a Mary Banfieldovú. Malé dievčatko sa utopilo v pivnom tsunami, Mary prežila so zraneniami. Anna Savilleová sa v pivnici spolu s ďalšími ženami snažili zachrániť a tiež povyliezali na nábytok. Pod návalom vody sa ale nanešťastie zrútila celá budova, v ktorej sa nachádzali. Annu i ďalších ľudí nachádzajúcich sa v pivnici privalilo.
Množstvo ľudí dobehlo a snažilo sa zachrániť tých, čo prežili, pred utopením. Brodili sa v tmavom teplom slade vysokom do pol pása a snažili sa utíšiť nárek matiek, aby počuli krik a plač vychádzajúci spod ruín. Podľa londýnskych novín The Morning Post bolo „okolie scénou spustošenia. Predstavuje to ten najhorší a najstrašnejší pohľad, rovnajúci sa len veľkému požiaru alebo zemetraseniu… je to jeden z najsmutnejších príbehov, aký si budeme pamätať.“ Nikto v pivovare nakoniec nezomrel. Pohroma si ale vyžiadala životy ôsmich ľudí. Telá žien, ktoré oplakávali smrť Johna Savillea, našli mŕtve, niektoré vyplavené z pivnice na konci ulice. Okrem nich bol so svojou mamou v miestnosti i trojročný Thomas. Zomrela tiež štvorročná Hannah, Eleanor Cooperová a ďalšie, len trojročné dievčatko, ktoré sa počas výbuchu nachádzalo kdesi na ulici. Všetky telá položili na zem do neďalekého parku. Chodili okolo nich smútiaci Londýnčania a solidárne hádzali do misky peniaze na zaplatenie pohrebu.
Vôľa Božia
Dva dni po katastrofe celý prípad vyšetroval sudca i narýchlo zostavená porota. Navštívili pivovar i miesta tragédie, prezreli telá a vypočuli si Cricka i ďalších zamestnancov pivovaru. Crick vo svojej výpovedi uviedol: „Bol som na plošine vysokej približne 30 stôp (asi 9 metrov – pozn. J. D.), keď kaďa praskla. Počul som výbuch a okamžite som utekal do skladu, kde bola. Spôsobilo to ohromnú devastáciu… stratili sme niečo medzi 8 a 9 tisícami barelov piva.“ To nebolo ani 10 % ročnej produkcie pivovaru. Škody však boli obrovské.
Sudca prehlásil, že udalosť bola „vôľou Božou“ a že všetky úmrtia boli spôsobené „nešťastnou náhodou.“ Pivovar sa tak nielenže vyhol plateniu akýchkoľvek škôd či pohrebov zosnulých, dokonca sa mu podarilo získať späť dane, ktoré už za pivo zaplatil. To ho zachránilo pred bankrotom. Fungoval tak ďalej a po celé 19. storočie si udržal pozíciu medzi piatimi najväčšími londýnskymi pivovarmi. Definitívne bol zavretý až v roku 1921, keď jeho budovu nahradilo divadlo Dominion. Na príšernú udalosť, ktorá sa tu udiala pred vyše 200 rokmi, sa takmer zabudlo, i keď miestna krčma – Holborn Whippet – ponúka každý rok na výročie udalosti špeciálny druh piva. Tento rok to bol tmavý Ale z malého londýnskeho pivovaru Redemption Brewery.
Ako to už býva, udalosti takéhoto charakteru bývajú opradené rôznym legendami. O pivnej záplave sa napríklad dlho hovorilo, že zranení boli evakuovaní do neďalekej nemocnice. Keď ostatní pacienti zo svojich nových kolegov cítili pivo, mali údajne okamžite začať vzburu a dožadovať sa, aby im tiež bolo servírované pivo. Ďalšia verzia hovorí, že keď odniesli telá do márnice, prišlo sa na ne pozrieť toľko zvedavcov, že podlaha márnice sa pod nimi podlomila a následne spôsobila niekoľko ďalších úmrtí. V skutočnosti sa žiadne záznamy o ničom takom nezachovali. Samozrejme to nemusí nutne znamenať, že sa tieto udalosti skutočne nestali. Faktom však ostáva, že 17. októbra 1814 zabil alkohol osem ľudí. Stali sa nevinnými obeťami nenásytnej ľudskej túžby po kvalitnom pive.
Použitá literatúra:
- Cornell, M.: Beer: The Story of the Pint. London 2004.
- Greenberg M. I.: Disaster! A Compendium of Terroris, Natural, and Man-Made Catastrophes. Sudbury 2006.
- Oliver, G.: The Oxford Companion to Beer. Oxford 2011.
- Renninson, N.: The Book Of Lists London. Londýn 2006.
- Richmond, L./Turton, A.: The Brewing Industry: A Guide to Historical Records. Manchester 1990.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org, Holborn Whippet
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
