Napoleon Bonaparte unikol na Štedrý večer roku 1800 pokusu o atentát 

Čas sa chýlil k ôsmej hodine večernej, keď sa z Tuilerijského paláca začalo pomaly vynárať množstvo postáv. Francúzsky revolučný kalendár ukazoval v tento deň 3 nivôs roku IX, podľa toho gregoriánskeho sa písal 24. december – Štedrý večer roku 1800. Prvý konzul Bonaparte ho mal stráviť spoločne s rodinou a priateľmi v parížskej Opere, kde bola na programe premiéra Haydnovho oratória Stvorenie sveta. Ten najhistorickejší moment sa však odohral ešte pred jeho prvým tónom, a síce cestou do Opery. Napoleon počas nej zažil vlastný vianočný zázrak – len o vlások unikol smrtiacemu atentátu.

Štedrovečerný pokus síce nebol prvým a jediným atakom na osobu Prvého konzula, ale patrí mu prívlastok najšokujúcejší. Veď neprešli ani tri mesiace od zatknutia iných sprisahancov, ktorých plánom bolo Napoleona zastreliť či dobodať. Vtedy dokázala celú situáciu efektívne vyriešiť polícia, teraz mal Napoleon skrátka šťastie. To sa v Štedrý večer roku 1800 predviedlo v niekoľkých na pohľad banálnych situáciách.

Gentleman Rapp i pijan Germain

Celý sled momentov vedúcich k neúspechu atentátu odštartoval už pri nastupovaní do kočiarov chef de brigade,  Napoleonov pobočník Jean Rapp. Ten mal pri takýchto akciách na starosti bezpečnosť a pohodlie cestujúcich dám. V tomto prípade Napoleonovej manželky Jozefíny, jej dcéry Hortensie de Beuaharnais a manželiek generálov Lannesa, Bessiéresa a Murata (čo bola Napoleonova tehotná sestra Karolína). Pre túto päticu dám bol pripravený druhý koč, zatiaľ čo v prvom sedel Napoleon spoločne s generálmi Berthierom, Lannesom, Bessiéresom i s pobočníkmi Lebrunom a Lauristonom.

Napoleonov kočiš Germain, ktorý si studený decembrový večer spestril niekoľkými pohármi vína, sa už-už chystal vyraziť, no Prvý konzul ho zastavil. Dôvodom bol Rapp, ktorý Jozefíne najprv pochválil exotický šál, darček z Konštantínopola, a následne sa podujal, že jej ukáže, ako ho nosia dámy priamo v Oriente.

„Dostal som rozkaz sprevádzať dámy,“ spomína na celú situáciu vo svojich pamätiach, „Jozefína mala v ten večer na sebe po prvýkrát nádherný šál, priamo z Konštantínopola… Bola v dobrej nálade a poprosila ma, aby som jej ho upravil podľa vzoru egyptských žien. Zatiaľ čo som jej pomáhal, počuli sme, že Napoleon už odchádza. ‚Poď, sestra,‘ zvolala Madam Muratová, ktorá sa už nevedela dočkať divadla, ‚Bonaparte odchádza.‘“ (Rapp 1823)

Až sa Prvý konzul uistil, že ho koč s dámami môže nasledovať, dal povel svojmu kočišovi, ktorý tryskom vyrazil.

Kočiš Germain hnal kone naozaj divoko, či už pre svoje podguráženie, alebo pre zdržanie, ktoré vytvoril Rapp s Jozefínou. Rýchlosti, ktorú nastolil, však v každom prípade nestíhali nielen tri koče za ním, ale ani zaskočení atentátnici, ktorých posunková signalizácia sa odohrala s omeškaním.

To už sa koč s Prvým konzulom blížil na koniec ulice Saint-Nicaise (ulica, na ktorú odbočil vľavo po výjazde z Place du Carrousel, p. mapu). Následkom prvotného zdržania, následného honu a neskorých reakcií sa však stalo, že dvojica atentátnikov Pierre Robinault de Saint-Régeant a Georges Cadoudal nepodpálili zápalnú šnúru pripraveného Pekelného stroja včas.

Záujemcovia o atentát

Než budeme pokračovať v analýze kľúčového okamihu celej udalosti – výbuchu, priblížme si predpoklady a dôvody, ktoré útoku predchádzali.

Už v úvode sme spomenuli, že atentát v ulici Saint-Nicaise nebol jediným pokusom o odstránenie Napoleona. Plánovanie rôznych možných i nemožných plánov, ako sa zbaviť Bonaparta, prebiehalo v podstate už od jeho návratu z Egypta, nehovoriac o ich vystupňovaní po Brumairovom prevrate. Potom čo bolo 9. novembra 1799 zrušené Direktórium a ustanovený Konzulát, ktorému Napoleon sám vládol z pozície Prvého konzula, síce zavládla radosť a zadosťučinenie v širokých masách obyvateľstva, no minimálne dve politické frakcie boli zásadne proti.

Republikáni mu nevedeli zabudnúť, že on – syn revolúcie, zavrhol jej čisté učenie a podriadil slobodu verejnému poriadku a zákonu s výdatnou pomocou armády. Na druhej strane v ňom royalisti videli len uzurpátora, ktorý sedí na tróne určenom pre nástupcu popraveného Ľudovíta XVI.

Novovymenovaný Prvý konzul si bol tejto situácie dobre vedomý, preto nechal na republikánov uvaliť prísny policajný dozor. Práve republikánov a jakobínov považoval Napoleon za najväčšiu hrozbu a dvojnásobne to platilo po januári 1800, keď sa mu podarilo umlčať monarchistické povstanie na západe krajiny, kde takmer všetci vodcovia povstania – Chouannerie (odohralo sa na území Bretónska, ale čiastočne aj Vendée), zložili zbrane. Odhodlaní bojovať ostali len traja: Bourmont, Frotté a Georges Cadoudal.

Práve posledný menovaný patril medzi zarytých odporcov Bonaparta, čo je napokon zrejmé aj z toho, že sa 24. decembra 1800 nielenže na atentáte podieľal, ale sám celú akciu viedol. Zaujímavosťou je, že Cadoudalova nenávisť voči Napoleonovi bola nielen otázkou boja za monarchiu, ale aj osobnej zášti. Georgesa sa totiž hlboko dotklo, že sa Prvý konzul zaujímal len o aristokratických lídrov Chouannerie a jeho ako syna obchodníka nepokladal za dôležitého.

Pekelný stroj

Po upokojení Chouannerie začiatkom roka 1800 utiekol Cadoudal do Veľkej Británie, kde našiel finančnú i materiálnu podporu pre svoje ciele. Práve britská vláda ho už v lete prepašovala späť do Francúzska a hoci bolo oficiálnym cieľom britskej politiky podporovať revolty, podľa dostupnej korešpondencie je zrejmé, že o Cadoudalovom osobnom pláne odstrániť Napoleona londýnska vláda vedela, keďže na osobných stretnutiach Francúz často hovoril o „základnom prevrate“, ktorý sa má udiať v Paríži.

Na realizáciu atentátu sa Cadoudalovi podarilo vytvoriť tím siedmych ľudí. Okrem neho a Saint-Régeanta tam patrili Pierre Picot de Limoëlan (syn šľachtica zavraždeného počas revolúcie), Jean-Baptiste Coster (poručík slúžiaci pod Cadoudalom) a trojica ďalších aristokratov. K tomu treba prirátať aj niekoľko inak zaangažovaných ľudí, napríklad dodávateľov, výrobcu zbrane Françoisa-Josepha Carbona a pod.

Celá misia začala pre atentátnikov už 17. decembra 1800, keď kúpili koňa a voz, na ktorý začali pripravovať vražednú zbraň: La Machine Infernale – Pekelný stroj. Dva dni pred atentátom, t. j. 22. decembra, bolo určené miesto, kde bude stroj umiestnený. Na Štedrý deň ho následne Carbon spoločne s Limoëlanom ešte odviezli do Porte Saint-Denis, kde naplnili sudy pušným prachom a pobrali sa na ulicu Saint-Nicaise.

V tejto chvíli, keď je jasné, kto i prečo atentát pripravil, nastal správny čas odhaliť aj záver celej drámy a vrátiť sa k plápolajúcej zápalnej šnúre.

Zázrak i tragédia

Eskorta jazdných granátnikov Konzulárnej gardy cválajúca pred prvým kočom zbadala prekážku na ceste a okamžite zareagovala, netušiac však o výbušnine ukrytej pod slamou. Jeden z granátnikov popohnal tupou stranou svojej šable Saint-Régenta či jeho sluhu a Pekelný stroj odstrčil pozdĺž domu napravo. V tej chvíli vôkol neho veľkou rýchlosťou prefrčal Napoleonov koč, čo mala byť chvíľa, keď stroj vybuchne. Nestalo sa tak, explózia nastala o pár sekúnd neskôr.

Napoleonov sekretár Bourrienne k tejto udalosti poznamenal: „Jazdecká eskorta, idúca vopred, zbadala, že cestu prehradzuje opustený voz, na ktorom je povrazmi priviazaný sud. Veliteľ eskorty nechal ten voz odstrčiť pozdĺž domu napravo a kočiš Prvého konzula, nahnevaný ďalším zdržaním, rázne popohnal kone. Ubehli sotva dve sekundy, keď sud na voze s hrozným rachotom vybuchol.“ (Kovařík 2013)

Výbuch, samozrejme, nemohol z pamätí vynechať ani Rapp: „Kára bola otočená bokom a vybuchla medzi Napoleonovým a Jozefíniným kočom. Dámy vykríkli, okná na koči boli rozbité a mademoiselle Beauharnais (Hortensia) utrpela ľahké zranenie na ruke. Vystúpil som a prešiel celú ulicu Nicaise, ktorá bola posiata telami zasiahnutých a fragmentmi zničených stien. Avšak ani Konzul, ani nikto z jeho suity neutrpel vážnejšie zranenie.“ (Rapp 1823)

Skutočne, explózia Pekelného stroja síce nesplnila svoj účel, no spôsobila na ulici Saint-Nicaise hotový masaker. Zabitých či ťažko zranených bolo päťdesiatdva ľudí, pričom tucet z nich dokonca ani nebol na ulici, lež sedel v kaviarni Cafe d´Apollon, pred ktorou stroj vybuchol. Najväčší rozruch a pobúrenie vyvolala smrť len štrnásťročného dievčatka Marianne Pensolovej, ktorej údajne sprisahanci zaplatili, aby držala koňa priviazaného k stroju, zatiaľ čo sa sami snažili o únik.

Čo sa týka Napoleona, toho výbuch razantne prebudil z ľahkého spánku a  hneď vydal príkaz Germainovi, aby popohnal kone preč z miesta činu. Až o čosi ďalej nariadil zastaviť a zistiť stav celej situácie.

V kočiari dám sa medzitým snažili prebrať omdletú Jozefínu a ošetriť ruku mademoiselle Hortensie, ktorú rozťal jeden z črepov lietajúcich všade navôkol. Úctyhodné je, že úplný pokoj dokázala v tejto chvíli zachovať Napoleonova sestra Karolína, napriek faktu, že bola vo ôsmom mesiaci tehotenstva.

Neúspešný atentát spomínajú aj historicko-beletrizované memoáre Sansonovcov, rodu parížskych katov: „Ozval sa strašný výbuch, podobný výbuchu míny. Ulica bola posiata mŕtvolami a ranenými, otrasené domy stále padali a drvili tak obete zakliesnené pod svojimi troskami, ale ten, proti ktorému bol útok namierený, zázračne unikol smrti a vstúpil do hľadiska Opery za frenetického potlesku.“ (Sanson 2013)

V tomto prípade sa Sanson nemýli, jeho verziu napokon potvrdzuje aj Rapp: „Keď som vstúpil do divadla, Napoleon sedel vo svojej lóži. Bol pokojný a ďalekohľadom pozoroval divákov. Fouché (minister polície) stál za ním. „Jozefína,“ povedal, len čo ma zbadal, no ona sama vošla hneď za mnou, takže ani nedokončil otázku. „Tí darebáci,“ dodal chladnokrvne, „chceli ma vyhodiť do vzduchu. Prineste mi výtlačok oratória.“ (Rapp 1823)

Správa o udalostiach počas cesty do opery letela od jedného diváka k druhému a netrvalo dlho, než prišlo k tomu, čo spomína Sanson. Oratórium bolo prerušené oslavnými výkrikmi a frenetickým potleskom celého divadla, určenými Prvému konzulovi a jeho manželke. Ľud však neostal len pri oslavách, lež v priebehu celej cesty naspäť do Tuilerií sprevádzal koče ako čestná stráž, napriek skutočnosti, že Napoleon i s rodinou odišiel skôr, než sa predstavenie skončilo.

Od atentátu ku korune

Vyšetrovanie sa začalo temer bezprostredne po príchode do Tuilerijského paláca, kde dovtedy pokojný Napoleon naplno prejavil všetok svoj hnev. Netrvalo dlho, než boli ľudia s akýmkoľvek prepojením na sprisahancov chytení, no hlavnému aktérovi celej akcie Cadoudalovi sa podarilo uniknúť. V roku 1803 sa však opäť vrátil do Francúzska a tentoraz už polícii neušiel. Bol chytený a 25. júna 1804 v Paríži aj popravený.

Napoleon dokázal svoj vianočný zázrak z roku 1800 obratne využiť. Vďaka masovej podpore sa mohol vyrovnať z royalistickou, ale aj s republikánskou opozíciou a otvoril si tak priestor na vzostup, ktorý ho čakal v nasledujúcich rokoch. Okrem toho dokázal v tieni atentátu vytvoriť tajnú políciu či zaviesť kontrolu tlače, a to bez toho, aby o ňom francúzsky ľud zapochyboval.

Napokon, jeho Konzulát tiež priniesol nový občiansky zákonník, obchodný a remeselný progres, urovnanie vzťahov s katolíckou cirkvou i s množstvom exulantov z čias Revolúcie a práve pri spomienke na ňu boli Francúzi pod Napoleonovou vládou znova plní nádeje.

Atentát v ulici Saint-Nicaise bol teda pre Napoleona zázrakom v dvoch rovinách. Jednak z neho vyviazol bez akéhokoľvek zranenia a navyše mu výrazne uľahčil cestu k cisárskej korune.

Literatúra

• Memoirs of General Count Rapp. First Aide-De-Camp to Napoleon. London 1823.
• Hall, J.: General Pichegru´s Treason. London 1915.
• Holmberg, T./Sewell, M.: The Infernal Machine. Dostupné na internete: http://www.napoleon-series.org/research/miscellaneous/c_infernal.html.
•  Kovařík, J.: Slavkov 1805. Napoleonův největší triumf. Třebíč 2013.
• Sanson, CH.-H.: Paměti pařížských katů. Praha 2013.

Obrazová príloha: www.executedtoday.com, lrf.revues.org, www.histoire-image.org, lrf.revues.org, F.Bouchot, L. L. Boilly