Počiatok Izraelsko-palestínskeho konfliktu môžeme datovať niekde na koniec 19. storočia, keď sa na územie dnešného Izraela začali sťahovať prvé väčšie enklávy prevažne európskych Židov. Tu sa dostali do konfliktu najprv s arabskými nomádmi, pastiermi, neskôr aj poľnohospodármi obrábajúcimi pôdu, na čo sa obe strany začali organizovať viac na národnostnom princípe, ako na náboženskom.

Narážali na seba ambície židovských osadníkov, krivdy miestneho palestínskeho obyvateľstva, politiky susedných arabských štátov aj Veľkej Británie, ktorá územie spravovala. Za ostatných vyše sto rokov sa tento spor obalil toľkými nánosmi, že je problematické sa v ňom vyznať. Narážajú do seba dva príbehy, ktoré sú vo vysvetľovaní svojich nárokov v hlbokom protiklade. Izraelský autor, spisovateľ a aktivista Yossi Klein Halevi si uvedomil, že obidve strany sporu sa v „pokrikovaní“ spoza barikád vlastne nepočúvajú. Rozhodol sa preto napísať knihu, v ktorej by predstavil svoj – židovský naratív.

Snažil sa na konflikt pozerať nezaujatými očami a vysvetliť tak pôvod komplikovanej prítomnosti Izraelčanov a Palestínčanov. Kniha bola preložená do arabčiny a voľne šírená v arabskom svete, aby vyvolala reakcie a podporila tak vznik toľko potrebného dialógu. Haleviho Listy môjmu palestínskemu susedovi sa okamžite stali bestsellerom a my vám z nich prinášame krátku ukážku.

5. list: Šesť dní a päťdesiat rokov

Drahý sused,

Dnes je Deň Jeruzalema, pripomínajúci znovuzjednotenie mesta zo 7. júna 1967, počas šesťdňovej vojny. Z púšte sa dvíha horúci vietor. V priebehu dňa sa starnúci veteráni bitky o Jeruzalem – ľavičiari aj pravičiari, svetskí aj pobožní – zhromaždia pri tichých obradoch okolo kamenných pamätníkov v uliciach východného Jeruzalema, kde sa odohrávali boje, pripomenú si padlých priateľov a spoločne budú recitovať žalmy.

V inej časti východného Jeruzalema budú mladí pravicoví Židia so spevom a tancom pochodovať cez palestínske štvrte, hlásajúc jednotu mesta pod izraelskou kontrolou. Viaceré organizácie vyzývajúce na spolužitie sa obrátili na Najvyšší súd, aby zmenil trasu pochodu, súd však rozhodol v prospech slobody prejavu. Mrzí ma, že tak rozhodol. Niekedy treba zmierniť aj sväté princípy, aby sme prejavili pochopenie pre potreby a citlivosť iných. Táto výzva koniec koncov pomáha definovať náš konflikt.

Môj kontakt s Izraelom sa začal niekoľko týždňov pred šesťdňovou vojnou. Bolo to v polovici mája 1967 a Izraelu sa vyhrážali, že ho zničia. Arabskí lídri vyhlasovali, že Židov zaženú do mora. V televízii som sledoval ako demonštrujúce davy v Káhire a Damasku pospevovali „Smrť Židom“ a mávali vlajkami s lebkou a prekríženými kosťami. To bol pre mňa prvý šok: hrozba genocídy židovskému národu sa neskončila holokaustom.

Egyptský prezident Džamál Abd an-Násir nariadil blokádu Tiranskej úžiny, južnej izraelskej lodnej trasy smerom na východ, a vyhostil mierové jednotky OSN z hraníc s Izraelom. To bol pre mňa druhý šok. Nebolo zmyslom mierových jednotiek zotrvať presne v takýchto chvíľach? OSN sa však napriek tomu podriadila Násirovej požiadavke na stiahnutie mierových jednotiek, a to dokonca bez diskusie v Bezpečnostnej rade.

Kniha sa v angličtine takmer okamžite stala bestsellerom.

Armády Sýrie a Jordánska sa spojili s egyptskou a obkľúčili Izrael. Ten povolal státisíce mužov zo zálohy, čo ochromilo ekonomiku krajiny, ktorá mala v tom čase necelé tri milióny obyvateľov. Stredoškolákov vyslali kopať jamy na masové hroby v parkoch v rámci prípravy na hroziace tisícky civilných obetí. Jicchak Rabin, náčelník generálneho štábu Izraelských obranných síl (Israel Defense Forces, IDF), pod tlakom hrozby utrpel krátkodobý nervový kolaps. Židia na celom svete sa obávali, že Izraelu bezprostredne hrozí zánik.

Počas tých dní som si o sebe uvedomil niečo zásadné: nemohol by som žiť vo svete bez Izraela. Tebe, sused, bude možno toto uvedomenie asi znieť divne. Bol som predsa trinásťročný chlapec v Brooklyne. Odkiaľ sa vzala tá prvotná väzba, navyše taká intenzívna, že som v tej chvíli bol pripravený položiť život za krajinu, ktorú som nikdy nenavštívil?

Myslím, že to bol intuitívny pocit, že židovský národ by zničenie Izraela neprežil. Nie že by Židia náhle zmizli: židovské komunity vo svete by naďalej existovali. Ale životná sila, sebavedomie, schopnosť snívať v dejinách, viera v židovský príbeh – to všetko by sa vytratilo. Túžba, ktorá nám dodávala silu v ťažkých časoch, by sa ukázala ako pochabosť: čakali sme dvetisíc rokov na udalosť, z ktorej sa nakoniec vykľula len ďalšia židovská nočná mora. Zišli sme sa v Sione z celého sveta nie pre spásu, ale pre definitívny zánik.

Je pravda, že Židia už v minulosti prežili stratu svojej národnej zvrchovanosti. Keď však bol zničený štát v Judei v roku 70 n. l., stále sme boli aktívne veriaci národ. Z črepín sme si vytvorili nový vzorec židovského života, pretože sme vedeli, ako si máme vykladať osud cez optiku viery. Naši predkovia čerpali odvahu vytrvať, paradoxne, práve z presvedčenia, že Židov potrestal Boh. Ten istý Boh, ktorý nás potrestal, nás jedného dňa aj vyslobodí. Trest vyprší a vyhnanstvo sa skončí. Ale dnes znášame následky roztrieštenia židovskej viery, ktoré spôsobil čiastočne západný sekularizmus i holokaust. Pozostatky viery, ktorá prežila naše skúsenosti v modernom svete, by zničením Izraela boli podrobené skúške až po bod zlomu. Predpokladám, že len málo Židov by prijalo naratív ďalšieho Božieho trestu. Aj pre mnohých veriacich Židov by toto už bolo priveľa trestania.

Piateho júna 1967 som sa ráno zobudil a uvidel svojho otca, ako sa nakláňa nad kuchynským rádiom. Začala sa vojna. Vtedy sme to ešte nevedeli, ale izraelské letecké sily uskutočnili preventívny útok a zničili takmer kompletné egyptské letectvo, kým ešte malo lietadlá na zemi.

Izrael poslal správu jordánskemu kráľovi Husajnovi: zdrž sa bojov a to isté spravíme aj my. Jordánske armádne jednotky umiestnené vo východnom Jeruzaleme však začali ostreľovať židovské štvrte v západnom Jeruzaleme. Do mesta bola vyslaná brigáda izraelských výsadkárov, ktorej príslušníci mali len niekoľko hodín na zorganizovanie akcie, potom prešli zamínovaným územím nikoho aj cez ostnaté drôty a napadli jordánske pozície. Cieľom bolo zastaviť ostreľovanie západného Jeruzalema a ochrániť izraelskú enklávu na hore Skopus vo východnom Jeruzaleme. IDF nemali záložný plán na zabratie Starého mesta. Izraelská vláda váhala vydať rozkaz na vniknutie do Starého mesta, aj keď už izraelskí výsadkári obkľúčili jeho múry, a to napriek tomu, že v oblasti sa nachádzajú najsvätejšie izraelské miesta, ku ktorým sme mali zamedzený prístup, odkedy ich Jordánčania v roku 1948 obsadili.

K rozhodnutiu dospel izraelský vládny kabinet až po dlhej diskusii 7. júna ráno, no až potom, ako vláda poslala kráľovi Husajnovi ešte poslednú výzvu, že odvolá výsadkárov výmenou za mierové rokovania. Husajn ponuku odignoroval. Výsadkári potom vtrhli do Starého mesta cez Leviu bránu, zabočili doľava na miesto, ktoré my nazývame Chrámová hora a vy Haram aš-šaríf, Vznešená svätyňa, a došli až k Západnému múru.

Neviem, či by sa v tej chvíli našiel živý Žid, akokoľvek vzdialený od viery, ktorého by nechal chladným pohľad na vysilených židovských výsadkárov, opierajúcich si hlavy o štrbiny Múru nárekov, ktorý bol nositeľom ich modlitieb aj vo vyhnanstve. Ikonickým obrazom tej chvíle je fotografia niekoľkých výsadkárov, ako stoja v objatí pred Múrom a pozerajú sa nahor. Aj keď práve vydobyli najväčšie vojenské víťazstvo židovských dejín, v ich mladých tvárach sa nezrkadlí triumf, ale bázeň, ako keby boli pútnikmi na konci svojej cesty. V tej chvíli nepredstavovali moc zvrchovaného štátu, ale nádeje starodávneho ľudu.

Niekoľko týždňov po vojne sme s otcom prvýkrát prileteli do Izraela. Nemohli sme zostať doma. A tam som sa zamiloval. Do krajiny, samozrejme, do pestrosti púšte a hôr a pobrežia, ktoré planéta Zem akoby zhustila do jedného úzkeho pruhu. Predovšetkým ma však očarila rozmanitosť židovstva. Dovtedy som žil v brooklynskej štvrti, kde celú škálu židovského etnika v podstate pokrylo Rakúsko-Uhorsko. Bolo vzrušujúce stretávať židov z Maroka, Iraku, Indie a desiatok ďalších krajín a uvedomovať si rozsah židovských možností.

Ikonická fotografia Davida Rubingera zo šesťdňovej vojny. Vojaci Zion Karasenti, Chaim Ošri a Icik Jifat pózujú pred múrom nárekov po dobytí Jeruzalema.

Vyhnanstvo nás rozdrobilo a teraz sa dialo nemožné: akokoľvek nemotorne či dokonca až traumaticky, no úlomky sa znovu spájali. Zamiloval som si Izraelčanov – ich odvahu, ich tvrdú slušnosť. Boli pripravení popasovať sa s akýmikoľvek podmienkami, ktoré im dejiny nadelili. Ako môj tínedžerský bratranec, ktorý sa tiež volá Yossi. Vyrastal na brehu Galilejského jazera, v ktorom sa kúpal na dostrel zbraní sýrskych vojakov na Golanských výšinách, a to, že sa čoskoro aj z neho stane vojak, jednoducho bral ako fakt.

Nebol som slepý k chybám izraelskej povahy: drzosti, provincializmu, malichernému materializmu chudobného národa. To však boli len detaily, moja láska bola bezvýhradná. V to leto som sa rozhodol, že nech už sa v mojom živote alebo v živote Izraela udeje čokoľvek, jedného dňa sa tam vrátim ako imigrant.

No uprostred tej letnej oslavy víťazstva a samotného života si bol Ty trúchliacim na svadbe. Na palestínskych domoch viseli pruhy bieleho plátna na znak kapitulácie. Starí muži s oslami sa pohybovali pomaly, ako keby niesli veľkú ťarchu. Deti, ktorým oholili hlavy ako prevenciu pred všami, predávali narýchlo vystružlikané drevené ťavy, nápojové fľaše naplnené prelínajúcimi sa vrstvami farebného piesku a pohľadnice s podobizňou izraelského ministra obrany Mošeho Dajana – mementá vašej prehry.

Možno aj Ty, sused, si bol jedným z tých detí. Snažil som sa zabudnúť na ich tváre, potlačiť súcit, pripomínať si, že sme len tesne unikli záhube. Len si predstav, vraveli si Izraelčania medzi sebou, čo by s nami urobili, keby vyhrali oni. V palestínskom utečeneckom tábore v al-Aríš som videl detské kresby znázorňujúce také víťazstvo: arabskí vojaci strieľajúci do ultraortodoxných židov, hromada lebiek s Dávidovými hviezdami. Avšak ani tieto obrázky nedokázali vymazať z mojich spomienok zachmúrené a zmätené mladé tváre, ktoré som videl na uliciach východného Jeruzalema. Keď zatvorím oči, vidím ich aj teraz.

Mapa Izraela sa opäť zmenila. Hranice Izraela sa rozširovali v troch fázach: najskôr formou výkupu pôdy v období pred vznikom štátu, potom počas vojny v roku 1948 a napokon v priebehu šesťdňovej vojny. Väčšina medzinárodného spoločenstva prijala prvé dve fázy ako legitímne. Aj rokovania medzi izraelským a palestínskym vedením boli založené na hraniciach Izraela vytvorených v roku 1949. Z hľadiska medzinárodnej komunity je sporná tretia fáza územného rozšírenia.

Prvá osada na Západnom brehu – Kfar Ecion, kúsok na juh od Jeruzalema na ceste do Hebronu – bola založená v septembri 1967, necelé tri mesiace po vojne. Nebola k tomu diskusia v parlamente, žiadne vládne rozhodnutie, žiadny veľký plán rozšírenia – jednoducho sa tucet mladých ľudí prisťahoval na vrchol kopca, s nejednoznačným súhlasom vtedajšieho premiéra Leviho Eškola. Nevyvolalo to ani polemiku, a to z toho dôvodu, že pôvodný Kfar Ecion bol zničený vo vojne v roku 1948 a tí mladí ľudia, ktorí sa tam narodili a boli evakuovaní ako malé deti tesne predtým, ako osada padla, sa doslova vracali domov. Kfar Ecion bol jednou z otvorených rán na izraelskej duši: jeho obrancovia sa vzdali príslušníkom palestínskych milícií a boli zmasakrovaní deň pred vyhlásením nezávislosti Izraela. A tak prvá osada na Západnom brehu obnovila novodobú židovskú komunitu. Nešlo tu, aspoň spočiatku, o navrátenie biblického dedičstva, pre izraelskú verejnosť to bola náprava neprávosti, ktorú mala v živej pamäti.

O šesť mesiacov sa skupina usadlíkov presťahovala do Hebronu, druhého najsvätejšieho mesta judaizmu po Jeruzaleme. Tentoraz sa Izraelčania pustili do vášnivej diskusie o tom, či je múdre zaviesť Židov do jedného z hlavných centier palestínskej populácie. Hebron, pohrebné miesto Abraháma a Sáry, je, samozrejme, základom židovských biblických nárokov na krajinu. Aj Hebron je však svojím spôsobom modernou obnovou: po masakre v roku 1929 jeho starodávna židovská komunita zanikla.

Prvé dve osady teda boli obnovením židovských komunít zničených v 20. storočí. To vysvetľuje, prečo väčšina Izraelčanov nevnímala tieto prvé osídlenia ako začiatok masového hnutia. Osadníci samozrejme veľmi dobre chápali dlhodobé následky svojich činov. Možno si ich chápal aj Ty.

Sefardskí židia Ja’akov Chajim Castel a Chacham David Agebaba stojaci pred vstupom do starej židovského štvrte v Hebrone v roku 1921.

Bezprostredne po šesťdňovej vojne Arabská liga, zastupujúca celý arabský svet, opätovne dôrazne odmietla existenciu Izraela a to v očiach mnohých Izraelčanov tiež prispelo k legitimizácii osád. Jeden z vodcov osadníckeho hnutia, nebohý profesor židovskej filozofie Josef Ben Šlomo, sa začal politicky angažovať tým, že podpísal otvorený list proti znovuobnoveniu židovskej komunity v Hebrone. Neskôr však vysvetlil, že keď si uvedomil, že arabský svet nie je pripravený prijať oprávnenosť samostatnej existencie Izraela s akýmikoľvek hranicami, dospel k tomu, že dohoda na princípe „pôda za mier“ je naivná.

A palestínsky terorizmus len posilnil odkaz pre Izraelčanov, že neexistuje nádej na kompromis. Muži Jásira Arafata vyhodili do vzduchu školský autobus, uniesli stredoškolákov a držali ich ako rukojemníkov, zmasakrovali pútnikov na izraelskom medzinárodnom letisku, povraždili rodiny v ich domovoch, rozmlátili hlavu dieťaťa o skalu, zavraždili spútaných členov izraelského olympijského tímu. Izraelčania zažívali tieto útoky ako malé ukážky genocídneho cieľa palestínskeho národného hnutia, ako dôkaz toho, že kompromis je nemožný.

Viac v knihe: HALEVI KLEIN, Yossi. Listy môjmu palestínskemu susedovi. Bratislava: HADART Publishing, 2020. 208 s.

Obrazová príloha: Wikimedia Commons, HADART Publishing

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ďalej študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na International School for Holocaust Studies (Medzinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Jad Vašem v Jeruzaleme. V roku 2019 obhájil titul M.A. na Hochschule für Jüdische Studien (Vysoká škola pre židovské štúdiá) v nemeckom Heidelbergu. Doktorát obhájil na Historickom ústave SAV, kde sa zameral na Československo-Izraelské vzťahy po druhej svetovej vojne.