Riva Krieglová kult jedného muža borila, druhý pomáhala budovať 

Július Fučík bol ikonou československého komunistického režimu. Novinár, literárny kritik, prekladateľ, účastník odboja a autor najprekladanejšej českej knihy Reportáž, psaná na oprátce. Dnes je po ňom pomenovaná ulica v Moskve, ale aj v niekoľkých mestách na Slovensku. Fučíkovu výpoveď o odhalení odbojovej skupiny a kult jeho osobnosti však v ten osudný večer, keď boli zatknutí všetci prítomní členovia ilegálnej Komunistickej strany Československa, spochybnil jediný preživší účastník – Riva Krieglová.

Riva bola výnimočná žena výnimočného muža. Hoci i jej životný príbeh by vystačil na knihu, často stojí v tieni svojho manžela Františka Kriegla. Toho, ktorý ako jediný nepodpísal takzvaný Moskovský protokol v auguste 1968.

Riva Krieglová sa narodila ako Rifka Lubecká v roku 1908 na území Ruského impéria. Jej rodné mesto Ňasviž sa nachádza na území dnešného Bieloruska, ktoré v čase jej narodenia patrilo do tzv. Zóny (Pásu) osídlenia. Išlo o územie, za hranicami ktorého väčšina Židov nesmela žiť a ktoré zaniklo až v roku 1917. Antisemitizmus a pogromy neboli v cárskom Rusku nič nezvyčajné a koncom 19. storočia viedli k veľkým vlnám emigrácie. Tí, ktorí zostali, museli často čeliť ťažkým pracovným a hygienickým podmienkam alebo chorobám.

V roku 1897 bol v meste Vilno (historický názov dnešného Vilniusu v Litve) založený Bund – židovská sekulárna socialistická strana, ktorá sa snažila zlepšiť postavenie židovských robotníkov. Podľa cárskeho cenzu z toho istého roku sa na základe materinského jazyka prihlásilo k židovskej menšine až 40 % obyvateľov mesta (nasledovalo 31 % Poliakov, 20 % Rusov, 4,2 % Bielorusov a 2,1 % Litovčanov).

Vodcovia a členovia Bundu sympatizovali s myšlienkami marxizmu, ale nedefinovali sa len ako strana židovského obyvateľstva, keďže by to bolo v rozpore s myšlienkou univerzalizmu. Hnutie sa usilovalo nielen o lepšie pracovné podmienky, organizovanie protestov a demonštrácií, ale aj o postupné stieranie stáročia trvajúceho vyčleňovania Židov z majoritnej spoločnosti. V prostredí, z ktorého Riva pochádzala a v ktorom vyrastala, ju teda výrazne ovplyvňovali ľavicové myšlienky. V čase Rivinho detstva vznikol samostatný poľský Bund a jej rodné mesto sa stalo súčasťou obnovenej Poľskej republiky.

Cez kibuc do Československa

Riva Lubecká vyštudovala gymnázium a začala pracovať ako laboratórna technička v lekárni. V roku 1931 odišla na dovolenku na Blízky východ na územie vtedajšej mandátnej Palestíny. Vzhľadom na jej presvedčenie ju zaujal spôsobom života v kibuci, ktorým bola fascinovaná. Neskôr však usúdila, že cesta týchto spoločenstiev nebola dostatočne marxistická, že sa napríklad nesnažia viesť triedny boj, hoci žili v komúnach a podobne. Práve v Palestíne, kde vstúpila do vtedy ilegálnej komunistickej strany, sa začína jej československý príbeh. Zoznámila sa s Pavlom Friedom, jihlavským rodákom, za ktorého sa v apríli 1937 v Jihlave vydala. Jihlava bola v tom čase prevažne nemecké mesto, kde sa tradične na rozvoji miestneho priemyslu podieľali Židia a aj Friedovci tu prevádzkovali obchod s textilom.

Po svadbe sa novomanželia presťahovali do Prahy. Obaja vstúpili do Komunistickej strany Československa a Riva začala spolupracovať s Gertrúdou Sekaninovou. V roku 1937 organizovali pomoc demokratickému Španielsku. Československá ľavica podporovala republikánov bojujúcich na strane oficiálnej vlády druhej Španielskej republiky. Koordinačným orgánom sa stal Výbor pre pomoc demokratickému Španielsku, v roku 1937 premenovaný na Spoločnosť priateľov demokratického Španielska. Najvýraznejším počinom výboru bolo vyslanie poľného lazaretu. Financie pomohli zriadiť tábor pre evakuované španielske deti na juhu Francúzska.

Občianska vojna v Španielsku bola pre veľmoci dôležitá hlavne z politického hľadiska a aktívny bol najmä Sovietsky zväz. Na jeho územie sa dostalo množstvo španielskych detí, ktoré tu zostávali ako utečenci v detských domovoch, často v značne lepších podmienkach ako ich sovietski rovesníci. V Španielsku pôsobil ako lekár aj František Kriegel, za ktorého sa Riva vydala po druhej svetovej vojne. Gertrúda Sekaninová sa neskôr stala poslankyňou Národného zhromaždenia a v roku 1968 spolu s Františkom Krieglom vystúpila proti zmluve o dočasnom pobyte sovietskych vojsk.

Stretnutie s Fučíkom

Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava sa Riva a Pavel zapojili do protifašistického odboja. V roku 1941 sa osobne stretli s Júliusom Fučíkom. Tento komunistický novinár, ktorého neskoršie kľúčové dielo bolo preložené do 90 jazykov, bol úprimne presvedčeným komunistom. Ako mnohí iní, aj on ním zostal aj po tom, ako Sovietsky zväz navštívil a videl skutočné fungovanie a pomery v tamojšom režime. Je pravdepodobné, že politické procesy, čistky a vraždy, alebo hladomor na Ukrajine si interpretoval ako prekážky na ceste k „niečomu väčšiemu“, čo malo vzniknúť v budúcnosti.

Reportáž, psaná na oprátce je jedinečným dielom, ktorého samotnú autenticitu mnohokrát spochybňovali. Text vznikol vo väznici gestapa na Pankráci, ktorý na motákoch postupne vynášali českí zamestnanci a sympatizujúci dozorcovia. Aj mnohí iní väzni opísali svoje spomienky na odbojovú činnosť, zatýkanie a väznenie – a zároveň toto ťažké obdobie prežili. Július Fučík sa oslobodenia nedožil, čím je jeho prípad špecifický. Veľmi skoro sa začali šíriť špekulácie o tom, či je text skutočne jeho, či Fučík náhodou s gestapom nespolupracoval, čo musel ponúknuť, prípadne čo odhaliť, aby bolo možné celý text z Pankráca vyniesť. V roku 1990 kriminalistický ústav však jednoznačne potvrdil, že autorom bol skutočne Július Fučík.

Motáky boli ukryté a po vojne mala byť správa publikovaná, ako si jej autor želal. Prvé vydanie však bolo cenzurované a niektoré jej časti boli úplne vynechané. Takouto časťou textu bol aj úplný záver, v ktorom Fučík priznáva, že „hovoril“. Režim si totiž neželal narušiť obraz o legende, vzore a bezchybnom hrdinovi. V skutočnosti však vynechanie týchto pasáží poškodilo celé dielo a jeho vyznenie. Glorifikáciu Fučíka spochybňovali očití svedkovia, pozostalí, ale aj tí, ktorí Fučíka poznali z predvojnového obdobia.

Často však nekritizovali Júliusa Fučíka ako osobu, ale práve legendu, ktorá bola okolo neho vytvorená. Fučík bol idealista a svoju nádej v „lepšie zajtrajšky“ zdieľal aj s Rivou. Upínal sa k budúcnosti, k československému štátu, ktorý si predstavoval inak, ako Československo v medzivojnovom období. Riva sa v jeho odbojovej skupine podieľala na reprodukcii a distribúcii Rudého práva a iných ilegálnych publikácií. Voči úsiliu o jeho glorifikáciu a vytvorenie kultu osobnosti sa však rázne ohradila a snažila sa tento mýtus zbúrať.

Zatknutie

Večer 24. apríla 1942 sa Friedovci stretli s ďalšími členmi odboja v byte Jelínkovcov. Slúžil ako tzv. prepážka, teda miesto, kde sa predávali ilegálne materiály. Július Fučík prišiel prezlečený za profesora Horáka. Jeho prestrojenie bolo dosť nápadné a hoci sám v Reportáži tvrdí, že nabádal ostatných k dodržiavaniu pravidiel konšpirácie, Riva vo svojich svedectvách hovorí, že to bolo presne naopak.

Fučík bol známy novinár, ale tento typ prestrojenia vrátane krívania na jednu nohu bol špecifický aj medzi ostatnými odbojármi. Riva opisuje Fučíkov príchod vo svojich pamätiach takto: „Nejprve jsme přišli my s mým mužem, chvíli po nás se zadním oknem do kuchyně přehoupl Fučík. Byl v masce doktora Horáka. Říkali jsme mu, že je s hustým plnovousem, kulhající a s velkou holí příliš nápadný.“

V tú noc však porušili pravidlá všetci. Jelínkov spolubývajúci, Vojtěch Pavlík, vôbec nebol informovaný o hnutí odporu. Všetci prítomní sa správali, akoby išlo o normálne stretnutie s priateľmi a nijak sa neponáhľali. V byte sa stretlo celkom sedem ľudí, z ktorých sa konca vojny dožila iba Riva. Práve ona spochybňovala niektoré pasáže Fučíkovej Reportáže a vyčítala mu napríklad, že nepoužil zbraň. Tento moment sa do istej miery stal Fučíkovou traumou, ku ktorej sa v Reportáži vracia a snaží sa s ňou vyrovnať.

V čase razie gestapa nebol Fučík v miestnosti, do ktorej gestapo vtrhlo, ale v druhej neosvetlenej izbe. Mal so sebou dve pištole, ale nakoniec sa rozhodol ich nepoužiť a skryl ich v posteli. Porušil tým jedno z nepísaných pravidiel odbojárov – nepadnúť do rúk gestapa bez boja. Údajne nechcel strieľať na osoby stojace chrbtom, pretože veril, že „zatknutí si posedia a revolúcia ich oslobodí živých“. Neskôr taktiež tvrdil, že gestapo mierilo na ženy a ak by sa rozhodol použiť zbraň, zastrelili by ich.

Historik Jan Tesař vo svojej eseji Zamlčená diagnóza uvádza, že členovia zatýkacieho komanda by pravdepodobne nereagovali na streľbu za ich chrbtom streľbou na ľudí, ktorí stáli pred nimi. Fučíkovi vyčítali, že vedel, že ak sa u neho zbrane nájdu, bude súdený za ozbrojený odpor. Ukrytím zbraní do postele sa mal snažiť vyviniť a po nájdení zbraní by boli namiesto neho súdení Jelínkovci. Je však ťažké posúdiť, či mohol takto uvažovať v sekundách, ktoré na rozhodnutie mal. Pod oknom miestnosti bol strážca, ktorého bolo teoreticky možné zneškodniť, pokúsiť sa utiecť a skryť sa v neďalekom parku. Treba však pripustiť, že takto by reagoval skôr človek, ktorý by mal patričný výcvik. Svoju úlohu určite zohral aj moment prekvapenia. Nie je to ojedinelá situácia, dokonca aj mnoho skúsených odbojárov, cvičených na odpor so zbraňou v ruke, ju v rozhodujúcej chvíli nepoužije.

Sám Fučík opisuje zatknutie v Reportáži takto: „Z chodby přes vyražené dveře se hrnou tajní do kuchyně a dále do pokoje. Jeden, dva, tři, devět mužů. Nevidí mě, protože stojím právě za jejich zády, za dveřmi, které otevřeli. Mohu tedy nerušeně střílet. Ale devět pistolí míří na dvě ženy a tři neozbrojené muže. Vystřelím-li, padnou dříve oni než já. I kdybych chtěl zastřelit jen sebe, začne přestřelka a oni se stanou její obětí. Nebudu-li střílet, posedí si snad půl roku, snad rok a revoluce je vysvobodí živé.“

Riva Krieglová opisuje celú udalosť trochu odlišne: „Fučík popadl jeden revolver a s mým mužem a se mnou jsme se vydali do kuchyně k oknu. To bylo na opačné straně bytu, než stálo gestapo, přes ulici byl hustý, nekultivovaný park, kde se dalo na první chvíli schovat. Stačilo jediné, aby Fučík zastřelil gestapáka, který to okno hlídal. Neudělal to, odešli jsme i s revolverem do vedlejšího pokoje. To už Němci prorazili dveře. Nemělo cenu dělat nic, já a můj muž jme jako první vešli zpět do kuchyně a zvedli ruce nad hlavu, chvíli po nás Fučík a udělal totéž.“

Vypočúvanie

Postupne boli všetci zatknutí vypočúvaní a pomerne rozsiahla ilegálna sieť bola zlikvidovaná. Sám Fučík túto skutočnosť v Reportáži priznáva: „Ano, mluvil jsem. Jak? To najdete v mém protokolu.“ Táto pasáž je jednou z tých, ktoré boli z diela vynechané a boli publikované až po roku 1989. Počas prvého kola výsluchov však Fučík neprehovoril, nikoho neprezradil a často menoval ľudí, ktorí boli v tom čase už mŕtvi alebo na úteku. Platilo pravidlo, že odbojár mal tri dni mlčať, aby mohli byť tzv. prepážky zničené a dotknuté osoby mali čas ukryť sa alebo ujsť do zahraničia. Podľa dostupných zdrojov to Július Fučík dodržal.

Uvedomoval si, že gestapo už určité informácie malo a bolo potrebné hrať o čas a odvrátiť pozornosť od iných osobností českej kultúry. Ani jeho vyšetrovateľ po vojne netajil fakt, že Fučík vypovedal. Fučík tvrdil, že všetko prezradil jeho kolega Jaroslav Klecan. Skutočnosť, že to bol „Mirek“, teda Klecan, ktorý zrejme priznal všetky svoje kontakty a sieť organizácie, je zrejmá z protokolov i povojnového svedectva vyšetrovateľa Böhma. Klecan bol robotníkom, bývalým interbrigadistom, ktorý bol zrejme kľúčovou postavou pri ďalších zatýkaniach. Na základe jeho svedectva bol zadržaný napríklad spisovateľ Vladislav Vančura.

Jeho jasné odsúdenie zo strany Júliusa Fučíka však nie je úplne spravodlivé. Svoju úlohu zrejme zohrala aj istá nevraživosť, ako píšu historici František Janáček a Alena Hájková v prvom kompletnom vydaní Reportáže: „Jaroslav Klecan vypovídal, vypovídal pro nepřítele velmi užitečně, mnoho se utajit nepokoušel. Avšak nebyl v gestapáckých poválečných svědectvích, která jsou k dispozici, označen za konfidenta, za V-Manna… Příkrý odsudek v Reportáži pramenil také z rozdílných povah Fučíka a Klecana a z jisté animozity, již vystupňovaly okolnosti společné prohry. A mohlo jít také o nadsazující gesto vypravěče v prvních fázích psaní, jež zkorigovat v dalších pokračováních Reportáže již autor nestačil, i kdyby byl chtěl.“

Značný podiel na odkrytí odbojovej siete mali totiž aj ľudia, ktorí mali na rozdiel od Jaroslava Klecana za sebou trochu inú históriu. Kým Klecan bol presvedčený bojovník proti fašizmu a interbrigadista v Španielsku, ktorý vypovedal až po svojom zatknutí, tak napríklad konfident Hugo Sonnenschein mal podľa povojnového svedectva za svoje služby dokonca dostávať od gestapa pravidelný mesačný príjem.

Riva však napriek všetkému vždy pripisovala zodpovednosť najmä Júliusovi Fučíkovi, ktorý podľa jej názoru úplne zlyhal: „Kdyby splnil, co říkalo desatero pro ilegální práci, kdyby se řídil podle toho, že mu jako funkcionáři dali zbraň s tím, aby bojoval, bránil se a poslední kulku nechal pro sebe, a kdybychom všichni zahynuli, tak by se náš případ nerozrostl. Je známo, že Fučík říkal, že všechno to prozradil Mirek. Ale kdybychom byli všichni s Mirkem mrtvi, tak by se to neprozradilo. To je logika – jedna a jedna jsou dvě.“

Väznenie a návrat do Československa

Po zatknutí bola Riva vypočúvaná na Pankráci. Komisár Böhm, ktorý sa v Reportáži objavuje ako ten, kto vzal Fučíka na jazdu autom po Prahe, Rivu hneď v prvý večer vypočúval a mučil. Dokonca aj dozorkyňa bola prekvapená jej stavom po výsluchu. Neskôr bola Riva presunutá do Terezína, Osvienčimu a v auguste 1943 do Ravensbrücku. Spoluväzni spomínali na jej statočnosť a odhodlanie prežiť, ktorým povzbudzovala aj svoje okolie. Najmä tých, ktorí už chceli každodenný boj a utrpenie vzdať. Jedným z nich bol napríklad aj český väzeň Jan Soukup.

Stretla sa s ním v Rajsku, laboratóriu vzdialenom asi štyri kilometre od Osvienčimu. Všimla si chorého muža ležiaceho pod stolom so sadenicami, ktorý už nechcel žiť a po návrate z práce do tábora chcel dobrovoľne ísť do plynovej komory. „… Tohle jsem připustit nemohla. Řekl mi, že je z Písku a že má doma ženu a syna. Už nevím, co všechno jsem mu povídala, ale vím, že jsem mluvila a mluvila… poprosila jsem vedoucího skleníku, aby se muže ujal a nenechával ho v tomto stavu samotného. Více jsem udělat nemohla.“

Nakoniec sa jej podarilo utiecť počas pochodu smrti. Na to, kde sa skrývala medzi útekom a návratom do Prahy, nikdy príliš nespomínala. S určitým rozčarovaním však opísala svoje stretnutie s „novým socialistickým človekom“ – vojakmi Červenej armády: „Když jsem utekla už z osvobozeného lágru, šla jsem ještě s několika ženami do německé vesnice. Dvě hodiny na to tam byli Rusové. Prožila jsem radost z osvobození. Poprvé jsem se setkala s vojákem Rudé armády. Nabídla jsem se veliteli, že budu tlumočit při domluvě s německými obyvateli vesnice. První, co Rusové chtěli od Němců, byly „časy“ – hodinky. To bylo mé první setkání s „novým člověkem“, kterým nás krmili před válkou propagátoři Sovětského svazu. Pak tento „nový lepší člověk“ začal v té vesnici Němky znásilňovat.“

Po návrate z koncentračného tábora sa Riva hlásila k práci v strane. Viedla školenie komunistov v pražských okresoch. Za týmto účelom už v roku 1945 prešla ideologickým rýchlokurzom. „Krajská propagace“, kde pracovala, bola skutočnou mašinériou propagandy. V súvislosti so vznikajúcim kultom Júliusa Fučíka, ktorého Reportáž bola prvýkrát publikovaná už v roku 1945, sa rozhodla podať svoju verziu príbehu a vysvetliť, ako sa všetko dialo podľa jej spomienok.

Vybrala sa na ÚV KSČ za vtedajším poslancom a neskorším ministrom Václavom Davidom. Vysvetľovala mu, že „Fučík se tehdy nechoval tak, jak by se pravý komunista chovat měl. Nestřílel na toho nacistu u okna, nestřílel na gestapo v kuchyni.“ Avšak David jej odvetil, že „na pravdu se nikdo neptá, kdo to ví? Víš to jenom ty … a straně to ohromně pomáhá“. Kniha teda bola vydaná v oklieštenej forme a v plnom znení, ako už bolo spomenuté, vyšla až po roku 1989.

Život s Krieglom

Riva sa druhýkrát vydala v roku 1948. Jej druhý manžel František bol výnimočnou osobnosťou s pestrým životným príbehom, ale zároveň významným komunistom, ktorý sa podieľal na rozvoji krajiny po komunistickom puči. Narodil sa v tom istom roku ako ona, tiež na území vtedajšieho Ruského impéria. Bol námestníkom ministra zdravotníctva, podieľal sa na znárodňovaní, ale zároveň pracoval ako lekár, neskôr ako primár v pražskej Krči.

V roku 1948 bol František Kriegel zástupcom veliteľa Ľudových milícií. Bol to on, kto osobne inštruoval veliteľov oddielov pražských tovární, ako sa majú pripraviť. Po „víťaznom februári“ sa stal druhým mužom pražského kraja a v roku 1949 námestníkom ministra zdravotníctva. Mal sa zaoberať prestavbou zdravotníctva podľa sovietskeho modelu.

V 50. rokoch Kriegel veril v myšlienky komunizmu a pustil sa do nadšeného budovania „krajších zajtrajškov“. V skutočnosti však mal šťastie, že sa vôbec vyhol politickým procesom. Podľa Rivy, ako spomínala ich priateľka Milada Snětivá, bola v tom čase ťaživá hlavne skutočnosť, že človek nevedel, kto je priateľ a kto nepriateľ ako počas vojny, keď to bolo oveľa jasnejšie. Samozrejme, ani jeden z nich spočiatku nepomyslel na to, že by za tento stav mohla byť zodpovedná komunistická strana.

Začiatok 60. rokov strávili Krieglovci na Kube. Na tomto ostrove sa nachádzali aj počas tzv. kubánskej krízy. František, poradca pre celkovú organizáciu zdravotníctva, dokonca plánoval výstavbu poľných nemocníc ako prípravu na konflikt. Nakoniec sa na Kube intenzívne angažoval v reforme zdravotníctva a strávil v Havane tri roky. Pred jeho príchodom bola zdravotná starostlivosť poskytovaná hlavne v mestách, zatiaľ čo na dedinách sa spoliehali na liečiteľov alebo bylinkárov. Navyše, v súvislosti so zmenou tamojšieho režimu a masívnym znárodňovaním krajinu opustilo množstvo lekárov. Bolo tiež potrebné napríklad spustiť očkovaciu kampaň proti detskej obrne.

Štátna šikana

Späť do Československa sa manželia vrátili v polovici 60. rokov v čase relatívneho uvoľnenia. František Kriegel sa stal predsedom Ústredného výboru Národnej fronty, teda jedným z najmocnejších politikov v krajine. Bol tiež dôležitou tvárou Pražskej jari a napokon jediným politikom, ktorý po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odmietol podpísať tzv. Moskovský protokol.

Po roku 1968 sa manželia Krieglovci stali nepriateľmi režimu. František bol vylúčený zo strany, ale Riva zostala. Členstvo stále vnímala ako príležitosť zasadzovať sa o zmenu pomerov. Nakoniec však bola aj ona vylúčená a obaja sa stali terčom šikany zo strany ŠtB. Polícia ich sprevádzala napríklad aj pri bežnej prechádzke Prahou a hliadka sedávala pred ich bytom denno-denne. Kontrolovali, kto do bytu chodil, s kým sa pár stretával, a viedli si zoznam ľudí, ktorým návštevy Krieglovcov neboli dovolené. Všetci, ktorí sa s rodinou stretávali, museli byť legitimovaní a fotografovaní. Blízky rodinný priateľ František Janouch, ktorý ušiel do Švédska, ostal s rodinou v listovom kontakte, pričom aj ich komunikácia podliehala prísnej kontrole.

Na manželov boli nasadení ako agenti aj ich starí známi. Obaja sa objavili na slávnom súdnom procese s členmi skupiny Plastic People of the Universe a nič netušiaca Riva porozprávala o súdnom procese jednému zo svojich starých známych, ktorý na ňu donášal. V roku 1976 bola Riva vo svojom byte dokonca napadnutá dvoma „arabsky vyzerajúcimi mužmi“. Otvorila im dvere a oni sa na ňu vrhli. Začala kričať a muži ušli, ale o incident sa začali zaujímať západné médiá. Vysvitlo, že išlo o akciu ŠtB. Jeden z útočníkov mal Františka Kriegla varovať v mene palestínskeho ľudu, aby sa nezúčastnil ďalších „sionistických aktivít“.

Obaja mohli cestovať len v rámci Československa. Krieglovi úrady skonfiškovali pas už v roku 1969. František Kriegel podpísal Chartu 77 a o niekoľko mesiacov neskôr sa manželia mali zúčastniť pohrebu jedného z jej prvých hovorcov, filozofa Jana Patočku. Františka však zatkli a odviezli na Bartolomějskú ulicu, kde sídlila vtedajšia Štátna bezpečnosť, známa aj ako kachlíkárna. Údajne mal na pohrebe pripravovať provokáciu. Sledovanie manželov Krieglovcov pokračovalo až do Františkovej smrti 3. decembra 1979. Pre ŠtB však šikana nekončila – snažili sa zabrániť aj jeho pohrebu.

Dňa 6. decembra 1979 údajne nebol v Krematoriu Motol jediný voľný termín na pohreb, preto Riva od obradu upustila. Kriegelove pozostatky boli spopolnené a po dohode úradníčka pražskej pohrebnej služby zamenila obsah urny a ukryla Kriegelov popol u seba doma. Nasledovalo bizarné obdobie, keď Riva navštevovala Františkov hrob niekoľko týždňov, aby sa ubezpečila, že sa doň nikto nepokúsil dostať a že tam bude možné následne pravú urnu umiestniť.

Po smrti svojho manžela sa Riva rozlúčila so svojimi komunistickými i reformnými ideálmi. S Kriegelovou bývalou sekretárkou začali prepisovať na stroji všetko, čo po sebe zanechal – od poznámok v notesoch až po koncepty prejavov. Práve ona má výraznú zásluhu na vytváraní obrazu Františka Kriegla, ako ho poznáme dnes. Svojho manžela prežila o viac než 20 rokov a zomrela v roku 2001. Celý čas sa venovala budovaniu jeho odkazu. Verila, že svet môže byť lepším a neustále tvrdila, že nikdy nie je neskoro povedať pravdu. V podaní Zuzany Mauréry ju môžete vidieť vo filme Muž, ktorý stál v ceste.

Literatúra a pramene:

• Groman, Martin: Kriegel. Voják a lékař komunismu. Paseka, 2023
• John D. Klier: Imperial Russia’s Jewish Question 1885–1881. Cambridge, 1995.
• Fučík, Julius: Reportáž, psaná na oprátce. První úplné, kritické a komentované vydání. Torst, 1995.
• Lidé, mám vás rád! (film režisérky Heleny Třeštíkové, 1998)
• yivoencyklopedia.org