Jadrové zbrane mali podľa mnohých politikov garantovať bezpečie. Oveľa častejšie však vyvolávali pocit nemohúcnosti a strachu. Celosvetové obavy z ich deštruktívnej sily a úzkosť z jadrovej vojny opantali aj britskú spoločnosť a kultúru. Prejavilo sa to v britskej hudbe, literatúre i filme.

„Mami, myslíš, že zhodia bombu?“ pýta sa Roger Waters rezignovane v známej piesni Mother od Pink Floyd. Freddie Mercury zas v piesni Hammer to Fall spieva „My, ktorí sme hrdo a nebojácne vyrástli v tieni atómového hríbu.“ Práve začiatkom 80. rokov sa po dvoch desaťročiach svet opäť raz priblížil k jadrovej katastrofe.

 

Tikajúce hodiny

Hodiny posledného súdu (Doomsday Clock) symbolicky reprezentujúce to, ako blízko je ľudstvo ku globálnej katastrofe, v roku 1984 ukazovali len 3 minúty pred polnocou. „Urýchľujúce sa jadrové preteky a takmer úplné zlyhanie komunikácie medzi dvoma superveľmocami vyvolali bezprostredné nebezpečenstvo,“ napísala komisia vedcov a  posunula ručičky na hodinách. Svet sa po relatívne uvoľnenom období opäť dostal do situácie, keď bolo čoraz pravdepodobnejšie, že niekto stlačí červený gombík. Všetko sa začalo s príchodom 80. rokov.

Hodiny posledného súdu v rôznych obdobiach druhej polovice 20. storočia
Hodiny posledného súdu v rôznych obdobiach druhej polovice 20. storočia

Medzinárodnú situáciu skomplikovalo viacero udalostí. V decembri 1979 sovietske vojská vtrhli do Afganistanu a rozpútal sa krvavý konflikt medzi ZSSR a afganskými mudžahídmi. Situácia vyvolala na Západe veľké znepokojenie – USA a Veľká Británia rôznymi spôsobmi začali podporovať povstalcov proti Sovietom. Významne sa o vyostrenie situácie postaral novozvolený americký prezident Ronald Reagan. Začal s masívnym zbrojením a v roku 1983 boli z rozhodnutia NATO v západnej Európe umiestnené rakety Pershing II. Išlo o odvetnú reakciu na prítomnosť sovietskych balistických rakiet v Európe. ZSSR a protijadroví aktivisti na Západe ostro vystupovali proti tomuto kroku. Nenávidená raketa Pershing sa v československých médiách toľko skloňovala, až došlo k vzniku vtipnej rýmovačky: „Lepší Pershing v zahradě, nežli Gustáv na hradě.“ Okrem umiestenia Pershingov v Európe situáciu vystupňoval Reagan aj svojou drsnou rétorikou – hovoril o boji medzi dobrom a zlom – ZSSR označil za Ríšu zla.

Najbombovejší ľúbostný príbeh

Veľkým Reaganovým spojencom v jeho zahraničnej a obrannej politike bola britská premiérka Margaret Thatcherová. Aj počas 80. rokov si Veľká Británia a USA udržiavali „výnimočný vzťah“. Ten v roku 1980 zosmiešňovali britské noviny, keď uverejnili plagát ku klasickému romantickému filmu Odviate vetrom. Namiesto hlavných postáv je na ňom vyobrazený Reagan držiaci Thatcherovú v náručí. V pozadí vybuchuje jadrová bomba. „Najbombovejší ľúbostný príbeh,“ hlásila titulka, „film, čo ukončí všetky filmy.“ V Británii boli umiestnené americké jadrové zbrane a Thatcherová bola ich stúpencom. V otvorenom liste z roku 1986 uvádzala, že vďaka nim panuje na Zemi 40 rokov mier. Odzbrojenie, ktoré požadovali aktivisti, bolo podľa nej vo vtedajšej situácii nepredstaviteľné. „Vzdať sa jadrových zbraní by znamenalo neuvážene hazardovať s mierom a bezpečnosťou budúcich generácií. To je risk, ktorý vláda nikdy nepodstúpi,“ napísala. S vyostrujúcou sa situáciou v Británii narastalo členstvo v mierových hnutiach ako Kampaň za jadrové odzbrojenie (CND). Organizovali protesty, podpisové akcie, ľudské reťaze a vydávali propagačné materiály.

Paródia na film Odviate vetrom
Paródia na film Odviate vetrom

Noc, ktorú prebdela celá krajina

Keď Sovieti napadli Afganistan, vo Veľkej Británii sa stupňovalo znepokojenie. Stanica BBC v roku 1980 odvysielala dokument odhaľujúci vládnu stratégiu v prípade jadrového útoku. Podľa vládnej príručky si obyvatelia mali stavať provizórne kryty s pomocou dverí, matracov a vankúšov. Doma sa mali zadebniť a zamaľovať okná nabielo. Príručka pripravuje obyvateľstvo na samotný výbuch a následný rádioaktívny spad. Odporúča zásobiť sa potravinami na dva týždne a naučiť sa rozoznávať varovné signály. „Tranzistor bude vaším jediným kontaktom s vonkajším svetom. Takže ak sa dá, zoberte si aj jeden navyše.“ Príručka sa stala terčom kritiky a výsmechu. Britská rocková kapela Jethro Tull vydala pieseň nazvanú podľa samotnej príručky – Protect and Survive (Chrániť sa a prežiť). „Povedali chráňte sa a prežijete/No náš poštár neprišiel/tlaková vlna ho prilepila k stene.“ Írska folková kapela Dubliners tiež vydala rovnomennú pieseň. Veselá melódia vytvára ironický kontrast s textom: „Nuž, vláda vyrobila dokument, aby sa v prípade nehody, čo nás zastihne so stiahnutými nohavicami, vyhla hanbe/Či si mŕtvy a či živý, je ti nanič/A tento zdrap papiera sa volá Chrániť sa a prežiť.“

Príručka inšpirovala aj známeho britského ilustrátora Raymonda Briggsa. Film Keď zaveje vietor (When the Wind Blows) je adaptáciou jeho grafického románu z roku 1982. Ide o dojímavý príbeh milujúcich manželov na dôchodku, ktorí musia čeliť jadrovej vojne. Briggs tu ilustruje, ako sa dvaja jednoduchí, obyčajní ľudia snažia pomocou neochvejného anglického stoicizmu vyrovnať so situáciou, na ktorú sú zúfalo nepripravení. Riadia sa vládnou príručkou a na jadrový útok aplikujú skúsenosti z druhej svetovej vojny. Uprostred totálnej skazy si vo svojom zničenom dome opakujú, že do Vianoc hádam bude po všetkom, varia si čaj z rádioaktívnej vody a nevedomky pomaly umierajú na dôsledky radiácie.

Ešte dramatickejšie na Britov zapôsobil apokalyptický film Vlákna (Threads). Zobrazoval osudy obyčajných ľudí z mesta Sheffield na pozadí vojny a nukleárnej zimy. Po jeho večernej premiére na BBC v roku 1984 nastala „noc, ktorú prebdela celá krajina“. Traumatické zábery na horiace telá, všadeprítomná radiácia, choroby, hladomor a smrť traumatizovali milióny divákov. Jedna diváčka údajne napísala list Margaret Thatcherovej, v ktorom ju žiadala o zaslanie samovražednej pilulky. Plánovala ju zapiť dobrou šálkou čaju tesne predtým, než vybuchne bomba. Vlákna sú dodnes považované za jednu z najdesivejších a najhodnovernejších vízií nukleárnej zimy.

Čas sa bude vliecť

Jedným z najlepších svedectiev o tom, že úzkosť z jadrovej vojny bola v Británii v prvej polovici 80. rokov všadeprítomným fenoménom, je práve hudba. V tom čase boli odkazy na napätú geopolitickú situáciu bežnou súčasťou hudby, dalo by sa hovoriť aj o protest songoch. Punkrocková kapela The Clash vydala v roku 1979 legendárny album London Calling. Rovnomenná titulná skladba textovo obsiahla apokalyptické obavy konca 70. rokov – medializované teórie o príchode doby ľadovej, ekonomický kolaps, vyčerpanie prírodných zdrojov či obavu z jadrovej energetiky. V piesni spomínajú „jadrový omyl“ – v tom istom roku, ako vyšiel album, došlo v USA k jadrovej havárii elektrárne Three Mile Island. Oveľa väčší jadrový omyl inšpiroval britského speváka a skladateľa Davida Bowieho. Havária Černobyľu (1986) ho zastihla vo Švajčiarsku, kde nahrával s Iggym Popom. „Dávali sme si pauzu od nahrávania, bol krásny deň a ležali sme vonku na trávniku … švajčiarske spravodajstvo zachytilo nórsku rozhlasovú stanicu – vykrikovali na nej, že sa od Ruska valia obrovské mračná, a veru nie sú dažďové.“ V piesni Time Will Crawl (1987) vytvára aj pod dojmom jadrovej katastrofy apokalyptický obraz zničeného sveta. „Zacítil som hrejivý vánok, čo roztápa oceľ a kov… čas sa bude vliecť,” spieva.

Roger Waters z Pink Floyd pri piesni Two Suns in the Sunset
Roger Waters z Pink Floyd pri piesni Two Suns in the Sunset

V roku 1980 vydala britská speváčka Kate Bushová singel Breathing. Dodnes je to jedna z najpôsobivejších skladieb reflektujúcich jadrovú katastrofu. Rozprávačom piesne je plod v maternici vystavený radiácii. „Také jasné svetlo na oblohe/Radar hlási nebezpečenstvo, no inštinkt mi káže dýchať/Dýchať moju matku, dýchať rádioaktívny spad.“ Pri skladaní piesne Kate Bushovú ovplyvnil dokument o následkoch jadrovej vojny a atmosféra albumu The Wall (1979) od britskej kapely Pink Floyd. Samotný Pink Floyd nahral v roku 1983 pieseň Two Suns in the Sunset. Autorom textu je spoluzakladateľ kapely Roger Waters. Zachytáva v nej svet krátko po výbuchu jadrovej bomby. „Myslím na všetky dobré veci, čo sme nedokončili/Sužujem sa predtuchami, utvrdzujem sa v podozreniach blížiaceho sa holokaustu/Slnko je na východe/Hoci deň sa skončil/Dve slnká zapadajú.“ Druhé slnko symbolizuje výbuch bomby a ohnivú žiaru sprevádzajúcu atómový hríb. Waters sa v protijadrových protestoch angažoval od mladosti – už ako pätnásťročný bol predsedom mládežníckej sekcie Kampane za jadrové odzbrojenie v meste Cambridge. Pieseň z ich posledného albumu Final Cut symbolicky ukončila Watersovo pôsobenie v Pink Floyd.

V roku 1985 vydal anglický hudobník Sting jednu z najznámejších piesní zachytávajúcich atmosféru studenej vojny – Russians. Pôvodne plánoval ísť do Sovietskeho zväzu a tam ju nahrať v spolupráci s Leningradským štátnym orchestrom. Chcel tak prispieť k uvoľneniu politického napätia, no sovietska byrokracia tieto plány zmarila. V dramatickej piesni, ktorá melodicky odkazuje na jednu zo skladieb ruského skladateľa Sergeja Prokofieva, Sting apeluje na obe strany: „Ako môžem ochrániť svojho chlapčeka pred Oppenheimerovou smrtiacou hračkou/Neexistuje monopol zdravého rozumu na tej či onej strane barikády/Sme rovnakí navzdory ideológii/ Verte mi, keď vám hovorím, dúfam, že aj Rusi milujú svoje deti.“ Pieseň vznikla v období, keď sa pritvrdzovala debata o Sovietskom zväze a Sting chcel do vypätej politickej rétoriky, opomínajúcej obyčajných ľudí, vniesť empatiu a súcit. „Môj známy mal doma počítačový systém, ktorý dokázal zachytiť televízny signál zo sovietskeho satelitu nad Severným pólom. V sobotu večer sme v New Yorku pozerali ranné nedeľné vysielanie pre ruské deti… Zrazu som pocítil potrebu povedať niečo úplne očividné: Rusi milujú svoje deti tak, ako aj my milujeme tie naše.“ O rok sa veľkým hitom stala skladba Land of Confusion od britskej rockovej kapely Genesis. V 80. rokoch sa so vznikom hudobnej televízie MTV začali do popredia čoraz väčšmi dostávať videoklipy. Práve túto pieseň preslávilo video, v ktorom účinkujú bábky založené na karikatúrach známych osobností tej doby. V groteskne apokalyptickom videu dominuje Ronald Reagan v kostýme Supermana, omylom stláča červený gombík a spúšťa jadrový útok.

Margaret Thatcherová s Ronaldom Reaganom
Margaret Thatcherová s Ronaldom Reaganom

Príklady piesní, ktoré využívajú tému jadrovej vojny, sa dajú nájsť aj medzi hudobnými skupinami britskej novej vlny 80. rokov. Silne elektropopovým zvukom sa vyznačuje ironická pieseň Let’s All Make a Bomb (1981) od britskej kapely Heaven 17. Spieva sa v nej: „Hoci sa vojna len začala/ignorujme sirény, zabavme sa/vyparáďte sa, odídeme zo sveta so štýlom/Oslavujme a vyparujme sa.“ Notoricky známa pieseň Dancing With Tears in My Eyes (1984) dodnes patrí k evergreenom všetkých retro rádiových staníc. Nahrala ju britská kapela Ultravox. „Je päť a zas šoférujem domov/Ťažko uveriť, že naposledy/Muž v rádiu zas plače/Je koniec, je koniec.“ Pieseň dopĺňa videoklip zachytávajúci chaotické momenty pred výbuchom jadrovej bomby. Singel bol populárny v Európe a v rebríčku UK Singles Chart dosiahol tretie miesto. Pri fenoméne „atómovej hudby“ treba hľadieť aj na fakt, že z komerčného hľadiska boli jadrová vojna a bezprostredné ohrozenie veľmi vďačnými témami.

Dejiny sa pravdepodobne skončia

Úzkosť z jadrovej vojny sa dostala aj do kníh. Okrem bežnej apokalyptickej literatúry sa dajú nájsť zmienky o jadrovej bombe aj v knihách, ktoré sa len odohrávajú na pozadí 80. rokov. Tajný denník Adriana Mola (1982) je vtipný britský román perfektne zachytávajúci realitu života robotníckej triedy v „thatcherovskej“ Veľkej Británii. 13 a ¾ ročný Adrian Mole sa v humornom denníku vyrovnáva s dysfunkčnou rodinou, ľúbostnými problémami, literárnymi ambíciami a jadrovou hrozbou. „Stále ma moria sny o bombe. Dúfam, že nepadne prv, ako budem mať v ruke vysvedčenie o záverečných skúškach, čo má byť v auguste 1983.“

Demonštrácie proti jadrovým zbraniam vo Veľkej Británii v roku 1980
Demonštrácie proti jadrovým zbraniam vo Veľkej Británii v roku 1980

V knihe Child in Time (Dieťa času) od britského prozaika Iana McEwana z roku 1987 sa popri hlavnom deji objavuje hypotetická situácia, keď po konflikte medzi americkým a ruským športovcom na olympijských hrách takmer dôjde k jadrovej vojne. „V priebehu pár hodín sa zo supermarketov vykúpil cukor, čaj, konzervy fazule a toaletný papier.“

Ďalší britský spisovateľ Graham Swift vo svojom klasickom románe Krajina vôd (1983) tiež do textu vnáša pocit ohrozenia. „Dôležité na celých dejinách je podľa mňa iba to, že dospeli do bodu, kde sa pravdepodobne čoskoro skončia … Ale keď sa svet bude chýliť ku koncu, nebude už nijaká skutočnosť, iba príbehy. Zostanú nám len príbehy … Budeme sedieť v našom úkryte a rozprávať.“ Swift spätne spomína na všadeprítomný strach z jadrového armagedonu, ktorý v tom čase prenikal aj do jeho prózy.

Koniec obáv?

V roku 1985 sa Generálnym tajomníkom ÚV KSSZ stal Michail Gorbačov. Stiahol sovietske vojská z Afghanistanu a usiloval o vylepšenie vzťahov s USA. V roku 1987 s Reaganom podpísali Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. V októbri 1989 padol Berlínsky múr a strach z vojny sa z britskej spoločnosti do veľkej miery vytratil.

Podpis zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF) medzi Gorbačovom a Reaganom 8. decembra 1987
Podpis zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF) medzi Gorbačovom a Reaganom 8. decembra 1987

Jadrové zbrane mali garantovať bezpečie, no oveľa častejšie vyvolávali pocit nemohúcnosti a strachu. Predstava kontaminovaného sveta a zraniteľného ľudského tela vystaveného napospas neviditeľnej radiácii vyvolávala úzkosť. Celosvetové obavy z deštruktívnej sily opantali aj britskú spoločnosť a kultúru. Výrazne sa prejavili najmä v hudbe, príklady obdobných piesní však môžeme nájsť i v USA, Francúzsku, Španielsku, Nemecku či v Japonsku.

V Československu sa protivojnovo zameraná hudba hrala najmä na Festivaloch politickej piesne v Martine a v Sokolove, spomeňme len Nagasaki (1982) od Petra Nagya alebo Radšej budem dnes aktívny, ako zajtra rádioaktívny (1983) od Ventil RG. Podobne angažovaná hudba však u nás nemala veľký potenciál. V každom prípade však prenikanie hrozby jadrovej vojny do všetkých sfér kultúry zostáva dôležitým svedectvom strachu z neistej doby, ktorej realita sa z času na čas vracia. Len pred pár rokmi nazval bývalý americký prezident Donald Trump severokórejského diktátora raketovým mužíčkom a Kim Čong-un mu na oplátku prízvukoval, že má na stole červený gombík. Zostrená rétorika v mnohom pripomínala časy studenej vojny. Ešte stále prichádzajú momenty, keď je obava z jadrového konfliktu, podobne ako začiatkom 80. rokov,  opäť „vo vzduchu“.

Použitá literatúra

Obrazová príloha: wikipedia.org