Bránili sa napriek presile. Etiópske cisárstvo odolávalo Mussolinimu vyše roka 

Do boja mal nastúpiť každý muž, ktorý unesie oštep. Zoči-voči presile im nezostávalo nič iné. Napriek technologickej a početnej prevahe sa proti agresorovi dokázali brániť vyše jedného roka a spôsobiť mu citeľné straty. Víťaz si však svoju korisť dlho neužil. Aj taká bola druhá taliansko-etiópska vojna.

Pôvod celého taliansko-etiópskeho konfliktu leží v druhej polovici 19. storočia. Talianske kráľovstvo po roku 1880 začalo rozširovať svoje koloniálne panstvo v tzv. Africkom rohu. Výsledkom týchto aktivít bola okrem iného aj prvá taliansko-etiópska vojna. Konflikt neskončil podľa predstáv talianskeho kráľovstva a v bitke o Adwa v marci 1896 utrpelo kráľovské vojsko porážku.

Prsty vo víťazstve etiópskej armády malo Rusko a Francúzsko. Obom veľmociam sa nepáčili aktivity Talianska, a tak všemožne podporovali práve Etiópske cisárstvo. Po neúspechu v Etiópii Taliani na čas upustili od svojich aktivít v tejto oblasti a obmedzili sa iba na získané územia v Eritrei a vo svojom protektoráte – Talianskom Somálsku.

Nasledujúcich niekoľko desaťročí bol v danej oblasti relatívny pokoj. V decembri 1925 však talianska vláda podpísala s Veľkou Britániou tajnú dohodu, ktorá posilňovala dominanciu Talianska v Africkom rohu. Briti v dohode súhlasili s vybudovaním železnice spájajúcej Talianske Somálsko a Eritreu. Ako to s tajnými dohodami býva, jej obsah sa dostal na verejnosť. Táto zmluva pobúrila nielen Etiópiu, ale aj Francúzov. Nasledujúce roky sa tlak voči Etiópskemu cisárstvu začal stupňovať.

Obkľúčená

Etiópia to veru nemala jednoduché. Nachádza sa v centrálnej časti Afrického rohu a bola obklopená koloniálnymi panstvami európskych štátov. Zo západu to bola Keňa a Sudán (pod výrazným vplyvom Veľkej Británie), z juhu a východu Talianske Somálsko a Britské Somálsko. Zo severu a severovýchodu Francúzske Somálsko a Eritrea (talianska kolónia).

Krajinou sa tiahla len jediná železnica. Tá spájala hlavné mesto Addis Ababa s prístavom Djibouti vo Francúzskom Somálsku. Podobne zle rozvinuté boli aj spevnené cesty. Základným dopravným prostriedkom na prepravu materiálu boli mulice.

Od hlavného mesta na juh sa tiahli pohoria, ktoré sa pomaly zvažovali k Ogadenskej púšti. Od Addis Ababa na sever začínala Etiópska vysočina, masívna horská sústava s priemernou výškou vyše 2000 metrov nad morom. Takéto prostredie teda jednoznačne nahrávalo brániacim sa jednotkám.

Prvé výstrely na hraniciach

Podľa mierovej dohody bola medzi talianskymi kolóniami a Etiópiou zhruba 118 km široká nárazníková zóna. V tejto oblasti sa nemali stavať žiadne vojenské opevnenia a vylúčená bola aj prítomnosť vojenských síl. V roku 1930 však Taliani postavili pevnosť v oáze Wel wel. Jej posádku tvorili somálski vojaci pod velením talianskych dôstojníkov. Kameňom úrazu bolo, že oáza Wel Wel sa nachádza práve v nárazníkovej zóne.

O štyri roky neskôr šla britsko-etiópska komisia určiť definitívnu hranicu medzi Britským Somálskom a Etiópiou. Britskí aj etiópski technici boli sprevádzaní eskortou 600 etiópskych vojakov. Počas cesty dorazili práve k oáze Wel Wel, kde stála talianska pevnosť. Aj napriek tomu, že Etiópia upozornila Talianov na príchod a požiadala ich o kooperáciu, Taliani odmietli spolupracovať. Celá situácia eskalovala v momente, keď britský člen komisie, podplukovník Esmond Clifford, požiadal o povolenie prespať v blízkosti pevnosti. Taliani túto žiadosť zamietli.

Etiópsky veliteľ eskorty Fitorari Shiferra však na to nebral ohľad a nechal rozložiť tábor pri pevnosti. Clifford aj s odborníkmi z tábora odišli, pretože sa báli eskalácie celej situácie. Po dobu desiatich dní si obe strany vzájomne vymieňali hrozby a posilňovali svoje pozície. Etiópsky kontingent sa rozrástol z pôvodného stavu na 1500 mužov. V talianskej pevnosti stúpla posádka zo 150 na 500 vojakov.

5. decembra padli prvé výstrely. Po prudkej zrážke zostalo na bojisku 110 etiópskych bojovníkov. Taliansko-somálske straty boli zhruba okolo 30 mužov. Bojový stret pri pevnosti v oáze Wel Wel sa dostal aj pred Spoločnosť národov. Neskôr však boli obe strany konfliktu ospravedlnené a vinník nebol určený. Incident z 5. decembra však bol predzvesťou blížiacej sa katastrofy.

Bubnovanie do vojny

Taliansko predstavovalo pre Britov a Francúzov spojenca voči Nemecku. Aj to bol dôvod, prečo zatvárali oči pred stupňujúcim sa tlakom Talianov voči Etiópii. Táto spolupráca však vyhovovala aj Talianom. Práve blízke vzťahy so západnými spojencami a Talianskom mali odradiť Hitlera od expanzie do Rakúska, ktoré bolo v talianskej sfére vplyvu.

januára 1935 bola podpísaná francúzsko-talianska dohoda. Zmluva dala Talianom voľnú ruku v Afrike, pokiaľ budú pomáhať udržiavať mier v Európe. Mussolini si túto dohodu vysvetlil po svojom a bral ju ako povolenie agresie voči Etiópii.

Nad africkým cisárstvom sa začali sťahovať mraky. V júni 1935 síce prišiel minister zahraničných vecí Anthony Eden do Ríma s tým, že Británia nesúhlasí s inváziou do Etiópie a má kompromisné riešenie na spojenie dvoch taliansksch kolónií v Africkom rohu, ale Mussolini tento návrh odmietol.

Taliansky diktátor si bol istý, že Briti nepôjdu do vojny pre Etiópiu. Talianom sa podarilo prelomiť britský námorný kód, vďaka čomu vedeli o problémoch britskej flotily v Stredozemnom mori. Pomoc Etiópii však prišla z nečakanej strany – od nacistického Nemecka. Nemci si totiž uvedomili, že ak sa blížiaci konflikt s Etiópiou natiahne, Taliansko sa ekonomicky aj vojensky vyčerpá, a stane sa tak závislé od pomoci Nemecka. Zároveň prestanú klásť prekážky pri nemeckých expanzných snahách v Európe.

Nemci preto poslali do Etiópie 10-tisíc pušiek Mauser, 12 protitankových diel 3,7 cm PaK 35/36, tri lietadlá a 10-miliónov nábojov do pušiek.

Oštepy proti tankom

Len čo bola vojna na spadnutie, dal etiópsky cisár Haile Selassie príkaz na všeobecnú mobilizáciu. Do boja mal nastúpiť každý muž schopný niesť oštep. Etiópsku armádu po mobilizácii tvorilo zhruba 500-tisíc mužov. Chýbala im však moderná výzbroj. Veľká časť armády bola vyzbrojená zastaranými puškami, mnohé z nich pochádzali z obdobia spred roku 1900. Ďalší boli vyzbrojení iba oštepmi a lukmi. Vojenským výcvikom prešla zhruba štvrtina mužov a armáda trpela kritickým nedostatkom diel, protilietadlových diel, guľometov a tankov.

Taliani dokázali zhromaždiť zhruba 400-tisíc mužov v Eritrei a ďalších 285-tisíc vojakov v Talianskom Somálsku. Na rozdiel od etiópskej armády mali pomerne dostatočné počty guľometov, diel, ľahkých tankov a lietadiel. Podporu inváznym vojskám poskytovali aj domáce jednotky – Ascaro, teda eritrejskí vojaci pod talianskym vedením.

Veliteľom inváznych vojsk bol v prvej fáze generál Emilio De Bono, ktorého plánovaním a prípravami vojny poveril Mussolini ešte v novembri 1932.

Takmer rýchly priebeh vojny

3. októbra 1935 o 5:00 hodine prekročili talianske jednotky rieku Mareb. Postupovali z talianskej kolónie Eritrea bez vyhlásenia vojny. Ako reakciu na tieto kroky vyhlásila Etiópia Taliansku vojnu. Postup Talianov bol nasledujúce dni relatívne rýchly, za čo dostal 16. októbra 1935 De Bono titul maršala Talianska.

Dynamický postup talianskych síl však so sebou niesol riziko. Roztiahnuté zásobovacie línie a jednotky vyčerpané náročným pochodom boli ideálnym cieľom na protiofenzívu. A tá nečakane skutočne prišla. 15. decembra 1935 spustila cisárska armáda protiútok. Ten neskôr vošiel do dejín ako Vianočná ofenzíva.

K útoku bolo pripravených zhruba 190 000 etiópskych vojakov. Cieľom bolo rozdelenie talianskych vojsk na severe, zničenie talianskeho ľavého krídla a následný postup do Eritrei. V prípade úspešného prevedenia by sa Etiópii podarilo rozbiť útočný hrot talianskej armády, ktorý tvorilo zhruba 125 000 talianskych vojakov.

Ofenzíva trvala niečo vyše mesiaca do 20. januára 1936. Talianov nielenže zaskočila, ale spôsobila im vážne problémy. Na viacerých miestach museli ustúpiť, a aby sa ich front úplne nerozpadol, rozhodli sa nasadiť zakázané chemické zbrane. Na postupujúcu etiópsku armádu ich vystreľovali v špeciálnych delostreleckých granátoch a prostredníctvom leteckých bômb. Nedostatočne vystrojená etiópska armáda nemala proti tomuto druhu zbraní prakticky žiadnu ochranu.

Beznádejná situácia

Ako vianočná ofenzíva strácala momentum útoku, iniciatívu opäť prevzali Taliani. 20. januára obnovili svoju severnú ofenzívu a k slovu sa opäť dostali chemické zbrane. V priebehu nasledujúcich týždňov Taliani začali stupňovať svoj postup, čo sa prejavilo na výrazných stratách na strane Etiópčanov.

S postupom talianskej armády stúpla šanca, že hlavné mesto Addis Ababa padne. Preto prišlo rozhodnutie presťahovať vládu na západ do mesta Gore. 30. apríla 1936 sa však do mesta vrátil cisár, ktorý dovtedy trávil čas na fronte. Celú evakuáciu na čas pozdržal, aby mesto ešte bránili. Na cisára však naliehali, aby nezostal v Addis Ababa, ale odcestoval do Ženevy. Na fóre Spoločnosti národov mal referovať, čo sa deje v jeho krajine a požadovať pomoc. Až potom sa mal vrátiť späť do vlasti a viesť odpor voči Talianom. 2. mája 1936 preto nasadol do vlaku a odcestoval do Djibouti.

O tri dni neskôr vošli talianske jednotky do hlavného mesta. Vláda už v tom čase bola presťahovaná v Gore a aj napriek obsadeniu hlavného mesta zostávala takmer polovica krajiny neokupovaná. Trvalo takmer ďalšie tri roky, než sa podarilo pacifikovať 90 % územia. Viacerým etiópskym veliteľom sa podarilo udržať bojaschopné jednotky a viedli partizánsku vojnu proti Talianom.

Taliani sa zo svojej koristi príliš dlho netešili. Po vypuknutí druhej svetovej vojny a vďaka vojnovému stavu medzi Veľkou Britániou a Talianskom začali Briti svoju ofenzívu vo Východnej Afrike proti talianskym dŕžavám. 6. apríla 1941 sa im podarilo obsadiť Addis Abebu a znovu dosadili na trón cisára Haile Selassieho.

Literatúra:

• Arreguín-Toft, I.: How the Weak Win Wars: A Theory of Asymmetric Conflict. Cambridge 2005.
• Barker, A., J.: Rape of Ethiopia, 1936. New York 1971.
• Hoyt, P., E.: Boje v severní Africe. Praha 2007.
• Mockler, A.: Haile Sellassie’s War. New York 2003.
• Nicolle, D. The Italian Invasion of Abyssinia 1935 – 1936. Westminster 1997.
• Walker, I., W.: Iron Hulls, Iron Hearts: Mussolini’s elite Armoured Divisions in North Africa. Marlborough 2003.